To je vlastne dôvod prečo ešte píšem, nie dôvod, prečo som s tým začal. Vždy, pri niečom peknom, smutnom, významnom či ťažkom som si hovoril: ešte nie! Zapíšem si ich neskôr, spomienky úctivo zvečním na papier až keď zostarnem, na niekoľko strán ako v romantickom filme, aby som si na nich občas spomenul, vytiahol ich z knižnice či zásuvky nočného stolíka, a prehrabal sa v nich ako v dávnych fotografiách. Po zemetrasení na Haiti a prvých dvoch rokoch v Afganistane som si však diskrétne priznal, že sa už v tridsiatke cítim akosi staro. Viem, mne samému to znelo trápne. Nebol to fyzický pocit staroby, to len moja hlava začala vypúšťať detaily spomienok, snáď filtrovať podstatné od nepodstatného, a preto, predtým než by som na tie uplynulé detaily dobrodružstiev úplne zabudol, nestrácal som čas a pritlačil pero o papier. Nikdy z toho nemala byť kniha, predajná už vôbec nie, ibaže strán pribúdalo a text dostal nejakú súvislú formu. Napokon, vo finalizácii mi poriadne pomohol Tatran a citlivý prístup ich redaktoriek k takému literárnemu laikovi akým som bol a vlastne stále budem. Dnes je písanie výlučne asociované s mojou prácou, teda píšem iba vtedy, keď som mimo domova. Píšem vždy to, čo vidím, dva rozdielne svety, z ktorých každý ma silne ovplyvňuje. Občas si človek všimne ako muž v turbane strelí za ucho dcére, lebo si zabudla hidžáb, no inokedy postrehne chlapca ako sa delí so sestrou o čerstvo upečený naan. Vždy ma zaujímali práve detaily. Prívesok žobráčky s modrým afganským lapisom, zaprášená hračka v troskách zrúteného domu v Porte-au-Prince, alebo africké vrkoče vo forme hrotov koronavírusu a pod nimi bezstarostný úsmev, zatiaľ čo celý svet nosil masky.
Prvou knihou, paradoxne celou napísanou doma, na Slovensku, bola biografia s chronologicky usporiadanými spomienkami z francúzskej cudzineckej légie, príbehmi z Ázie, Karibiku a Afriky, ktoré totálne integrovali moje DNA, a ktoré zmenili moje dovtedajšie vnímanie okolia. V krátkych úvahách o prostredí a ľuďoch som si našiel záľubu a pohrával sa s nutkaním posunúť ďalej zistenia, že veci sa nedejú celkom tak, ako ich vidíme prostredníctvom televíznych obrazoviek. Zarazil ma obchod so súcitom, ale tiež krutosť náboženského presvedčenia.
Skúsil som to ďalej, hoci tentoraz v inom žánri – reálnej fikcii. Čerpám zo skutočných udalostí, zväčša vlastných zážitkov a všetko sa snažím pretkať vymysleným príbehom hlavných postáv – mojich charakterových skladačiek. Vždy poznám presne iba začiatok, príbeh sa vyvíja, mení, vznikajú zápletky, hovorím si: to nestačí, ešte to a tamto, a komplikujem ho húževnato dovtedy, kým nezačnem škrtať, osekávať alebo mazať celé kapitoly. A písanie mi tak trvá zúfale dlho. Keď večer po práci „doskypujem“ s manželkou a dcérkou, keď sa ohníky pod nočnou oblohou rozhoria, zadymia mesto, a celé Bangui sa (až na občasný výstrel) ponorí do ticha, vtedy si nalejem kávu a sadnem si za zbytočnosťami preplnený jedálenský stôl. S odhodlaním Balzaca som pripravený nespať, oddať sa príbehu a… A potom si spomeniem na budík, z môjho predsavzatia ostane len hmla a som vďačný aj za pár riadkov, ktoré ešte beztak stokrát prečítam a tisíckrát opravím. Aspoň tak ujde čas a zaspávam s pocitom, že som k objatiu u nás doma o niečo bližšie.
Po príchode domov ľahostajne zabúdam na prácu, písanie a venujem sa naplno mojim dvom babám, ktoré sú mi svetom.
A takýto som ja nepoctivý pisárik.
| Peter Kijaba (*1981 Košice) po absolvovaní profesionálnej služby v slovenskej armáde a francúzskej cudzineckej légii pracoval posledných šestnásť rokov v oblasti diplomatickej osobnej ochrany na Haiti, v Afganistane a v Iraku. Dnes pôsobí v Stredoafrickej republike, stal sa manželom a otcom. Je autorom biografie Kontraktor (Tatran, 2016), románov Zlo si nevyberá (Tatran, 2018) a Ilegál (Tatran, 2022). Okrem kníh obľubuje akýkoľvek čas strávený s rodinou, hudbu, šport, hory a olejové pastelky. |
Predchádzajúce články
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli
Powered by Facebook Comments