Pred pár dňami som bola na besede s deťmi. Jeden chlapec, ktorý obkročmo sedel na stoličke a nepozeral, ale civel na mňa s istým dešpektom, pretože v rozkvitnutej puberte neuznáva nič iné ako tablet, mobil a počítač, mi položil otázku. „A čo z toho máte, že píšete?“ A zase na mňa fľochol takým pohľadom, že som sa musela udržať, aby som sa nezadusila smiechom. S istým sebazaprením som zachovala tvár hráča pokru a odpovedala tak, aby som neznela mentorsky a aby som si ho získala svojimi slovami. Podarilo sa. O dvadsať minút už počúval všetko, čo som rozprávala, pričom som často slová akoby adresovala jemu, hoci tam mal asi dvadsať svojich spolužiakov.
A čo som mu odvetila? Píšem preto, aby som mohla žiť veľa životov. S každou postavou prežívam všetko, čo sa jej prihodí a riešim situácie, do ktorých ich sama dostanem, pričom sa tvárim ako psychologička amatérka, čím získavam priestor na vyjadrenie svojho názoru. Hovorím o tom, ako by som ja konala, keby som bola v nezávideniahodnej situácii, no v reálnom živote by som si nedovolila povedať vetu: Keby som bola ja na tvojom mieste, urobila by som toto alebo hento. Nie som na mieste nikoho iného. Nik z nás nie je. A naučila som sa i to, že nie je nič jednoduchšie ako kritizovať a radiť inému. V knihe si môžem dovoliť všetko. Či by som konala správne ako môj literárny hrdina, alebo by ma za to bolo treba potrestať povedzme zjedením litra kelového prívarku, ktorý z duše neznášam, už nechám na čitateľovi. Napodiv, chlapcovi z besedy to ako odpoveď stačilo. Pridala som aj úsmev a vyjadrila vieru v to, že aj on raz siahne po knihe. Píšem aj pre dospievajúcu mládež, takže by si mal z čoho vybrať.
A kedy píšem? Tak znela ďalšia otázka. Odpoveď: kedy sa mi chce. Píšem v okamihu, kedy už viem, čo povedať chcem. Príbeh si vymyslím v každej dennej, či nočnej hodine, v električke, či pri umývaní riadu, lebo utieranie považujem za stratu času a len čo myšlienka vybuble, snažím sa ju nekrotiť. Nech si žije svojím životom. Len čo si sadnem k počítaču, rinie sa to z hlavy ako zmyslov zbavené a ja tú svoju myseľ povzbudzujem, aby doklepla pointu. Bez nej by príbeh nemal zmysel. Píšem v noci, píšem doobeda, píšem rovno do počítača, aj rozsiahlejší žáner, akým je román. Nikdy však bez prípravy. Všetko mám vopred rozpísané. Ak sú to rozprávočky, bájky alebo poviedky, len čo mi zídu na um, nenechám ich leňošiť, rovno ich privediem na svet. Pôrod netrvá dlho, písanie je pre mňa naozaj vášňou. Ak vás niečo baví, u mňa je to nielen písanie, ale sa od detstva venujem aj rôznym výtvarným technikám, všetko ide ako po masle. Aj keď neviem, prečo sa to tak hovorí, veď maslo zanecháva mastnú škvrnu a ja netúžim po inom, ako po tom, aby v duši malého, staršieho, ale aj dospelého čitateľa zanechalo stopu, ale úplne inú. A to verím, že sa mi pri tých mojich 68 knižkách darí. Tento rok vyjdú tri alebo štyri knižky, tak sa dúfam, že sa mi splní sen, aby tých knižiek bola rovná stovka. Raz. O pár rokov. Z tejto diagnózy, závislosti na písaní, maľovaní, sa hádam nikdy nevyliečim. A načo aj.
|
DANA HLAVATÁ (65) Písaniu sa začala venovať ako štrnásťročná, kedy jej vyšla prvá poviedka. V 17-tich rokoch jej Slovenská televízia sfilmovala príbeh do Bakalárov. Napísala viac ako 3000 poviedok, kriminálnych príbehov, fejtónov a rozprávok. Prispievala do mnohých časopisov – Život, Slovenka, Dorka, Včielka, Zornička, Varecha, Moja psychológia, Bratislavčanka atď. Vyštudovala FF UK – žurnalistiku. Pracovala v Slovenskom rozhlase, v RTVS dlhých 25 rokov ako dramaturgička. Pripravovala relácie pre deti a mládež a vedomostné súťaže pre dospelých, ktoré sa vysielajú dodnes. Napísala 35 rozhlasových hier a dramatických pásiem, viac ako sto televíznych scenárov, má svoje rubriky v dvoch časopisoch. Za svoju literárnu činnosť získala mnohé ocenenia, no čo si váži najviac, je získanie 1. miesta v dvoch kategóriách Panta Rhei Awards 2020 – Môj bracho je magor (Mládežnícka kniha roka), 10 prípadov tchora Hektora (Detská kniha roka) a to, že sa ocitla medzi renomovanými spisovateľmi v Čítanke pre 2.ročník ZŠ. Spomedzi 220 rozhlasových hier získala pred pár rokmi prvenstvo a rovnako získala ocenenie aj na medzinárodnom fóre za poviedku na tému Fair play (niekoľko rokov trénovala ľahkú atletiku za TJ Slovan Bratislava). Je pyšnou mamou dvoch dospelých synov a milujúcou babinkou 7-ročnej Emky a 3-ročného Mirka, za ktorých, ako sama hovorí, by dýchala aj žiabrami. |
Predchádzajúce články
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments