“Aká švárna si, tak škaredo píšeš. Prepísať!” hromovým hlasom zvolal učiteľ matematiky a fyziky, Tibor Kužeľ. Bolo to zo dve dekády dozadu a išlo to mojim smerom. Horšie, ako písať mizerne, je už len škaredo myslieť. A práve vtedy som si pomyslela nejedno sprostonárodné slovo, lenže Tibor mal pravdu.
Pamätám si to presne. Bol to jeden z tých momentov, kedy som ešte nevedela správne uchopiť dôležitosť prítomného momentu. Už vtedy mi čosi našepkávalo, no skutočný význam som nevidela. Občas sa aj stane, že ak na niečo prídem, už je príliš neskoro, do psej matere! Poznáte ten pocit?
Hodinu plávania nám na fakulte nespôsobne vsunuli medzi prednášku z morfológie a hodinu psychológie. Do triedy som tak dobehla s červenými lícami a narýchlo vyžmýkanými vlasmi. Prednášajúci psychológ nás vtedy skúmavým pohľadom vyzval, “nech sa prihlási ten, kto sa zvykne sám so sebou zhovárať.” Vystrelila mi ruka nad hlavu. Impulzívne, bez rozmyslu a pravdovravne. A tak tam sedím, s mokrou ofinou prilepenou na čele a s rukou nad hlavou. Po chvílí ma začne fackať hanba s pocitom, čo ak som čudná…
Priznávam, rozprávam sa so sebou často a rada, už od detstva. Opisovala som, čo vidím, robím, kam kráčam, predstavovala si, že hovorím frky najlepším kamošom, fabulovala som a neskôr to videné či precítené spísala aj dokresľovala do listov spolužiačkam. Mohlo to vyzerať asi takto:
Milá Mery!
Ako sa máš? Kým ti príde tento list, určite sa už budeš mať inak. Píšem ti na povale starého dedinského domu. Sediac na šamlíku pozorujem hustú, ovisnutú pavučinu pred oknom. Je ako prikrývka pre uviaznuté mole. Babka ma dnes načapala za garážou so sirkami v rukách. Viem, že to nemá rada a ona zase vie, že to urobím aj nabudúce. Schovala som sa sem a vykutrala staré, naškrobené košele aj šaty s bielymi goliermi. Minulý týždeň sme boli na hodoch. Ešte dnes ma bolí sánka od toho, ako som snažne pratala čo najväčší kus cukrovej vaty do úst. Ten fľak na papieri si nevšímaj, je od čiernych ríbezlí z prednej záhrady. Počujem vŕzgať schody, práve ma tu babka objavila! Idem jej pomôcť vyšľahať bielka do zákuskov. Maj sa.
Moje “písanie” teda začalo listami spolužiačkam. Pokračovalo denníkom, kde som zakaždým venovala prvú stranu sestre s prísnym zákazom nakúkať do neho. Ak som ja sestre venovala prvú stranu, ona mi opätovala tú druhú a nepatrične vpisovala.
Lásku k literatúre a najmä k detským knihám vo mne bezmedzne naštartovala prednášajúca Eva Vítezová. Ešte aj dnes som presvedčená o tom, že osobnosti jej razenia sa rodia raz za desať rokov.
Spomínate si na prvé emaily v období milénia? Škaredé písmo mi ostalo, chuť písať, naopak, bujnela! Semenište mailboxu bolo mojou živnou pôdou až do momentu, kedy sa brat rozhodol založiť mi na písanie blog.
Bolo nebolo… je to ako z príbehu. Môžete to nazvať hocijako, pretlak, vášeň, príliš ukecaná, huba nevymáchaná, písanie sa mi však časom stalo prácou. Čiže písať akoby “musím”. Krásne musenie, však? Od fejtónov, cez texty na eventy rôzneho charakteru až po rozhovory. Myšlienky mi víria pri bicyklovaní, potápaní, tancovaní, maľovaní si so synkom či pri pečení. Píšem už aj v snoch.
Som len dievčisko, ktoré vníma šumy sveta. Pri ceste do práce odpískam štebotajúcemu škovránkovi, usmejem sa na cudzie dieťa, potknem na rovnom chodníku, ale si aj šťavnato uprsknem, keď zmeškám električku.
Ak vás zaujíma, či sa rozprávam sama so sebou ešte aj dnes, potom vedzte, že rozhodne. Opäť, rada a veľa. Totiž, ako som sa vtedy dávno, na hodine psychológie dozvedela, “zhováranie sa so sebou samým je znakom bohatého vnútorného života.”
Ej, koľko málo stačí stať sa boháčom. 🙂
S láskavým pozdravom,
škaredo píšuca Helena
| Helena Králová: narodená 2. 4. 1982, dlhé roky žijúca v Nitre a posledné desaťročie ukotvená v Bratislave. Po vyštudovaní humanitných smerov pracovala ako zdravotná sestra a viedla kurz arteterapie v detskom centre. Dlhé roky bola jednou nohou v cestovnej kancelárii a tou druhou vandrovala po svete. Odrazovým mostíkom pre písanie bola aktivita na blogoch, neskôr fejtóny pre rodinný časopis a články pre cestovnú agentúru. Aktuálne svoju vášeň pre písané slovo odovzdáva v copywriterskom svete a to tvorením textov pre eventovú agentúru. Debutovala knihou pre deti s názvom Peťkova Zázračná päťka. Miluje tanec, potápanie, pečenie a svoju rodinu. Fascinuje ju pojem a pôvod myšlienky. |
Predchádzajúce články
Arpád Soltész – Nepíšem, len zapisujem
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments