Napriek tomu, že som vyštudoval VŠMU a stal sa zo mňa scenárista a producent, mám ku knihám silný vzťah. Každý týždeň si na víkend kúpim aspoň jednu knihu a jednu hudobnú platňu. Snažím sa tak podporovať vydavateľov a zároveň si robiť radosť. Som si vedomý, že svet a jeho priority sa menia, ale pre mňa je fyzický výtlačok knihy dôležitou súčasťou rituálov, ktoré mám rád. Písanie je s tým spojené. Nikam neodídem bez knihy, hudby a zápisníka. Je asi neodmysliteľné, že filmár pozerá filmy, hudobník počúva platne a chodí na koncerty a rovnako ako sa zaoberá sebou samým, zaoberá sa aj tým, čo nové vzniká na scéne. Beriem to ako neoddeliteľnú súčasť aj vlastného rozvoja, keďže zároveň píšem a tvorím filmy.
Písanie bola prvá kreatívna činnosť, pomocou ktorej som sa začal vyjadrovať. Mal som vtedy desať. Ako štvrták na základnej škole som napísal rukou dobrodružný román, ktorý sa odohrával v Maroku. Pri poslednom sťahovaní našla mama rukopis niekde na dne jedného zo šuplíkov. O to viac ma to pobavilo, keď som si uvedomil, že pri nemožnosti cestovania počas éry komunizmu – prvýkrát som sa dostal za hranice smerom na západ ako osemnásťročný – som sa pustil práve do cestopisnej knihy. Cestovanie sa mi po roku 1989 stalo vášňou. Možno kvôli napísaniu tej prvej knihy, alebo proste preto, že rád objavujem nové krajiny, ľudí, prostredia. Je to zároveň aj možnosť, ako si výborne vyčistiť hlavu a spustiť činnosť, na ktorú doma častokrát nemám dostatok priestoru. Preto sú moje pravidelné každoročné cesty do zahraničia vždy spojené s písaním. Odídem na päť až šesť týždňov a nerušene pracujem na scenári alebo románe. V cudzom prostredí sa viem plne koncentrovať.
Okrem toho si na cestách robím do malého bloku zápisky z ciest. Mám ich na polici už pekný tucet. Denníky mi často slúžia ako inšpirácia pre moje knihy. Napríklad zápisky zo Španielska a Francúzska z roku 1989 mi poslúžili pri napísaní románu Ďalej na západ sa dá ísť len na východ a zápisníky z Austrálie z roku 1990 a 2011 mi slúžili na napísanie románu Dedičstvo po barbaroch. Okrem vzdialených destinácií ako Južná Afrika, Kambodža, Vietnam, Austrália alebo Zanzibar, chodím najradšej písať do Lisabonu. Mesto s nekresťanským svetlom a farbami sa mi už desať rokov stalo mojou hlavnou destináciou na písanie. Ročne tam strávim aj dva mesiace a počas dlhých prechádzok a návštev nespočetného počtu kaviarní vznikne aj nová kniha alebo scenár. Dokážem tam nakopnúť svoje rituály a po návrate domov ďalšie mesiace pokračovať v nastavenom tempe. Vôbec pohyb a presúvanie sa, dlhá, vyčerpávajúca chôdza sa stali ideálnym hnacím motorom pre moje písanie. Naučil som sa nerušene ponárať do fantázie a ignorovať vonkajší svet aj na najfrekventovanejšom mieste v New Yorku. V Sydney som napísal v roku 2011 moju kľúčovú poviedku Nič v pasáži s desiatimi kaviarňami a ruchom, ktorý sa nedá prirovnať k ničomu v Bratislave. Na pláži Bondai Beach vznikol scenár filmu Zlaté piesky, ktorý zatiaľ čaká na realizáciu.
Rád píšem na letiskách, v prestojoch, ktoré sú občas päť a viac hodinové, rád píšem vo vlaku, na staniciach pri čakaní spojov z Prahy alebo Košíc, rád si píšem denníky, keď ma niekto vezie autom. Zatiaľ som ani jednu knihu alebo scenár nenapísal zavretý a izolovaný v tme svojho bytu bez kontaktu s ľuďmi a živým prostredím, ktoré má svoj rytmus a dokáže mi rozhýbať pero v ruke. Ak by som mal opísať prvý obraz spojený s mojim písaním, ktorý mi príde na rozum, určite je to preplnená kaviareň, so symfóniou zvukov z kávovaru, štrngotania šálok a pohárov s nápojmi, plná rozhovorov, ktorým nerozumiem, lebo sú v portugalčine alebo africkom nárečí. Cítim sa byť spisovateľom na cestách, pohybujúci sa niekde medzi zeleným parkom s lahodným spevom vtákov a Mordorom veľkomesta s klaksónmi áut a škrípajúcimi brzdami električiek, svetelnými znameniami križovatiek a preplnených nákupných centier. To všetko mi nakopáva chuť vyjadriť sa slovom.
| Maroš Hečko (1967) je absolventom FIlmovej a televíznej fakulty VŠMU, odbor scenáristika a dramaturgia. Okrem písania a produkovania filmov (Kandidát, Amnestie, Invalid, Slovo, Zátopek a Konečne máme republiku) spolu s ďalšími založil skupiny Free Faces, Home Made Mutant a Bezmocná hŕstka. Vydal s nimi 13 autorských albumov. Päť rokov bol šéfdramaturg Rádia_FM. Okrem románov Dedičstvo po barbaroch (2021), Ďalej na západ sa dá ísť len na východ (2017), Obvinenie (2014 – spolu s Maja Hriešik) mu vyšli dve básnické zbierky a kniha poviedok Vyhorení. |
Predchádzajúce články
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments