Raz mi jeden Peter (sám si niekedy zo žartu hovorí aj veliteľ horného Štampochu, čo je pre nemodranov veľmi nezrozumiteľná vojenská šarža!) strčil do rúk na námestí v Modre knižku modranského rodáka a spisovateľa Ľuda Petrovského Žobrácka rezidencia… Žiadne strachy, nejdem recenzovať, ale nebude to ani úplne bezbolestné… Žobráckou rezidenciou nazývali v Modre staré kasárne, dnes ich Modrania volajú len kasárne… Kedysi tam vraj bývali najchudobnejší z chudobných, vydedenci aj so svojimi rodinami, ktorých vypovedali z „riadnych“ bytov, lebo neplatili nájomné. V bývalých kasárňach, v maštaliach a stajniach obielených vápnom a prerobených na izby. A tak sa tu stretávali ľudia rôzneho spoločenského postavenia aj povolaní, žili svoje krpaté životy, poslúchali aj neposlúchali a krčili sa pre pánom Bohom v kuticiach vo dvore, kde sa nikdy nezatvárala brána, naopak, keď fúkal vietor, trieskala a lietala sem a tam.
Aj ja ako stará modranská frajcimerka vedela by som vám vymenovať niektorých z tých, čo vyrástli v kasárňach, hoci väčšina z nich už býva v tých nebeských, ale neskôr, a tak to býva so všeličím, sa k svojej niekdajšej biednej adrese hrdo hlásili… Z biedy je láska vysoká… Starí, ako to už býva mlčky a odovzdane niesli ten svoj kríž (ktoré keby sme si vraj povešali večer na ploty, ráno by si každý pre ten svoj utekal
), inak je to však s mladučkými chlapcami, ktorí sa hanbia a snívajú, no, veľ mi zjednodušene, o lepších adresách, trebárs aj o tom, aby raz mali izbu, z ktorej je vidno na ulicu, na moranské námestie, lebo v kasárňach, kde sa nikdy nezatvára brána, vidíš len do dvora a do okien rovnakým, ak nie väčším chudákom ako si sám…
Tá túžba po pozeraní na ulicu ma zaujala! Túžba mať okná obrátené na modranské námestie, vidieť, kto ide a kam, kto sa ponáhľa alebo večer pozabudol, v malom meste sa všetci predsa poznajú. Ja píšem a bývam na modranskom námestí. Dnes je to však všetko nejako inak… Po modranskom námestí vyvreskujú autá, toť pred kostolom je každé popoludnie zápcha, no a v soboty a nedele, keď je teplo ho okupujú motorkári, celé roje motorkárov, ktorí sa chodia previezť na Zochovu chatu a v Modre pred zmrzlinárňou si ako osy robia sladkú prestávku… V sobotu a nedeľu tu Modrana takmer nestretneš, tí robotní sa mechria vo vinohradoch či záhradách, a hoci tu bývam, som rada, keď zatvorím našu ošarpanú bránu, som rada, že nemáme okná do ulice, ale do dvora, že si môžem ráno čo ráno vyložiť na okno zvonka nahrávač a nahrávať vtáky, púšťať ich potom dcére a prekladať, o čom sa zhovárajú, kým ona spí.
Niekedy aj o mne, aj vás, aj o nás si hovoria, škorce, drozdy aj hrdličky, vrabce aj žoldnierky sýkorky, ba zavše, keď vstanem skoro ráno, stretnem aj sovy, vracajúce sa z hôr alebo na nebi vidím unavenú ospalú celkom bledú hviezdu… Ráno čo ráno sa zapriahnem, obujem si svoje neviditeľné vojenské čižmy a ťahám, kde ma to najviac potrebuje. Modranské kasárne medzitým už držia pohromade možno len spomienky nejakých starulinkých pamätníkov, dosť hnusná ošarpaná budova takmer na spadnutie, naozaj na spadnutie. Kedysi by bol pre mňa pri písaní dôležitý ten chlapec. Neskôr tie kasárne ich obyvateľmi a celá Modra aj s chlapcom, dnes sú ten chlapec aj s Modrou aj s budovou objektom, no zaujíma ma spôsob prehovoru. To, ako sa zhovárajú viac ako to čo si hovoria. A je mi ľúto, že nemôžem použiť všetky slová, ktorá chcem. Keď píšem, predstavujem si všetkých tých ľudí, aj toho chlapca, možno sa volal Peter, čo rád zapieral svoju chudobnú a biednu adresu, ako si na svoje detstvo v modranských kasárňach neskôr spomenul a napísal o ňom, sedával vo vápnom obielenej kutici, pozeral do dvora na lipu (kde je tá lipa?) a sníval o oknách, z ktorých by sa pozeral na modranské námestie.
Starí Modrania miznú, vidím to v kostole (stará modranská frajcimerka!) ako sa z lavíc strácajú staré babky kedysi v čiernych vlniačkoch, mení sa aj to naše námestie, zmizol aj gaštan z detstva, ktorý kvitol na ružovo, obchody s čínskym tovarom a sekondhandy, kaviarne rozcapené až do ulice a to všetko nejako roztratené medzi tými autami a motorkami., občas v sobotu vidno pomedzi motorky predierať sa celú v bielom nevestu. No čoraz menej je pre mňa dôležité kde a ako píšem. Naučila som sa sústrediť tak, že nič okrem textu nevnímam. Rozpísaný text je pre mňa najdôležitejší. Píšem aj aby mi nebolo smutno a aby som rozveselila svojich čitateľov. Je to stratégia, pomocou ktorej sa minulosť dostane do fyzickej prítomnosti, so všetkými jej emóciami, odtieňmi, pocitmi a citmi. Toto všetko dáva môjmu písaniu tvar aj tvár.
Písanie je pre mňa najdôležitejšie na svete. Lepšie píšem ako žijem, varím, spievam, spím, chodím do roboty, starám sa o deti… Neviem žiť tak dobre ako viem viem písať. Keď nepíšem, cítim sa neisto. Žijeme, zomierame a medzičasom „treba kráčať“ (Barthes), aby „sme živí vstúpili do smrti“. Chcela by som napísať text, po ktorom by už neexistovalo nič čo ešte treba povedať. Ja by som si ten Barthov citát opravila. Žijem, zomriem, ale medzitým píšem.
| Veronika Šikulová ( * 1967, Modra). Po absolvovaní gymnázia v Modre vyštudovala žurnalistiku na FFUK v Bratislave. Pôsobila ako novinárka a popritom sa venovala písaniu próz. Prvé prózy publikovala v literárnej prílohe denníka Smena, v literárnych časopisoch Romboid, Slovenské pohľady a v zborníku mladých autorov Druhý dych (1985).Knižne debutovala roku 1997 zbierkou próz Odtiene, za ktorú získala Cenu Ivana Kraska za debut. Je laureátkou ceny Anasoft litera za román Medzerový plod (2015). Medzi ďalšie knihy, ktoré napísala, patria Pozor, bodkovaný pes! (2022), Zelená pošta (2022), Líštičky majú rady teplo (2022), Radosti a dni (2021), Tremolo ostinato (2020), Petrichor (2016), Diera do svetra (2012), Miesta v sieti (2011) a Domček jedným ťahom (2009). V súčasnosti pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Žije a tvorí v Modre. |
Ilustračné foto: dcéra autorky Baša Mihalkovičová
Predchádzajúce články
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments