Veronika Šiulová Pozor bodkovaný pes

Veronika Šikulová Pozor, bodkovaný pes!

Dunčo je dalmatínec a žije v Modre za zelenou bránou s Baškou, Vecanom, mamou a tatom. Keď bol malý ako rukavica, dobrá mama s ním spávala v pelechu, aby neplakal, neliezol do postele, jednoducho, aby si zvykol. Zvykol si. Pravdaže nie v pelechu, ale v posteli. Večer čo večer skáče po paplónoch, kým sa neunaví a neučučká dobrej mame pri nohách. A keďže je to učenlivý pes, zapamätal si, že kedysi spával na zemi, preto, len čo sa za rodinou zatvoria dvere, navláči periny, podušky, plachty aj pyžamá na veľkú kopu a ustelie si. Hryzie ruky, hračky, vrchnáky z fliaš, presádza kaktusy aj posadené priesady, zožerie mäso z rúry, nepohrdne Baškinou čokoládou ani svetrom. „Skrátka, Dunčo rád stoluje. Keď ho nik neponúkne, ponúkne sa bez okolkov sám, okamžite, ako sa mu naskytne príležitosť.“ Snažia sa ho vycvičiť, no on cvičí s nimi.

„ – Príde jar, naučí sa.
Prišla jar. Nenaučil sa.“

Veronika Šikulová píše najmä pre dospelých, no deti sa v roku 2006 mohli začítať do jej prvej detskej knihy To mlieko má horúčku (Slovart). V roku 2021 prichádza za detským čitateľom hneď dvakrát. Bratislavské regionálne a ochranárske združenie publikovalo Príbehy z lúk a mokradí, pod ktoré sa okrem Šikulovej podpísali Juraj RaýmanMárius Kopcsay. Krátko na to vyšla vo vydavateľstve Slovart roztomilá a náramne vtipná kniha Pozor, bodkovaný pes! Výtvarná umelkyňa Oksana Paliy doplnila knižku kúzelnými a nápaditými ilustráciami. Klobúk mám z hlavy dolu, môžem vám teda o knižke niečo povedať. Hoci by stačilo jedno slovo – preúžasneskvelá – , mám toho na jazyku viac.

Príbehy o Dunčovi, nezbedníkovi s veľkým N, sa vyznačujú typickou šikulovskou poetikou, ktorá ma ani po rokoch neprestáva očarúvať. Veď aha! „Raz spoza šípových kríkov vyskočí jeleň ako dáky rozkonárený strom. Dunčo sa správa ako na poľovačke a tato poľuje na psa. Na múre sedí čierny kocúr a myká fúzami.“ Alebo: „Dunčo využije príležitosť a ukradne kus melóna, obe dievčence ho s hurónskym krikom naháňajú a melón sa smeje a je úplne červený.“ Ak ste pri ostatnej vete spozorneli a neviete si za svet spomenúť, koho alebo čo vám pripomenula, tak prezradím, že mne okamžite napadol názov knihy Dušana Dušeka Melón sa vždy smeje. Možno je to náhoda a možno si autorka takto ukryla do rozprávky aj pána Dušeka, pretože sú priatelia a majú sa radi. V knižke je osemnásť príbehov a „milión“ mini príbehov. Len takých malých zablysnutí medzi odsekmi. V tom je Veronika Šikulová majsterkou. Stačí veta, dve alebo tri, a maličká rozprávočka, len taká do dlane, je na svete. Našla som ich mnoho. Viem si predstaviť, ako sa dieťa zamyslí, keď na nejakú natrafí a v hlave si okamžite prehrá celý film. „Menčestrová sova nosí žltú sukňu, ale nemá hlavu. Hlava je v záhrade, vykúka z krtkovho domčeka. Krtko vzal nohy na plecia.“ Spisovateľka predvádza originálnu hru s jazykom, disponuje nezvyčajnou slovnou zásobou: Dunčo, ten psí drz, sa caporí, makosí, špacíruje, vyhebedí sa do postele, hrdličky hurtujú, vtáky čibčia, vrabce hartusia v kríkoch…

V niektorých kapitolách vystupujú susedovie deti – Natália, Mia, Tiziano, Mário, a ich dobrá mama Lucia. Rómska rodina, kde je vždy veselo, všetci sa majú radi a stále sa niečo deje. V rozprávke o telovom dievčatku sa dieťa dočíta o žartovnom nakupovaní, obrovskej veľrybe a smutnej Natálii, ktorej sa spolužiaci smejú, že je cigánka. Autorka nemoralizuje, nesnaží sa čitateľov vychovávať, naznačí problém a vytvorí priestor na diskusiu, doma či v škole s pani učiteľkou.

Príbehy sú plné človečiny a ľudského dobra. Rozprávanie o bodkovanom psovi je skutočne veľmi vtipné. Som presvedčená, že pobaví deti i dospelých. Dunčo neposlúcha nikoho. Kým babina žila, snažila sa ho vychovať, lenže odletela do neba a ten beťár nemá pred nikým rešpekt. Hoci je to poriadny fiškus, rodina za zelenou bránou by sa ho nevzdala ani za svet.

„ – Ani za svet! – zaštekala mama, ale tak, aby to Dunčo nepočul.“

Z prózy sála rodinné teplo, spolupatričnosť, láska k všetkému živému, ľuďom, zvieratám, rastlinám. Na čitateľa sa valí jedna poetická vlna za druhou a v neposlednom rade obrovská dávka fantázie. Zvieratká medzi sebou komunikujú, ježko ježkovi rozpráva o čudnom sne, v ktorom ho v zime niekoľkokrát vyhrabal z lístia pes a po zime sa zobudil úplne niekde inde, ako sa uložil na zimný spánok. Vôbec netušil, že ho mama preniesla, aby mu dal Dunčo konečne pokoj. Ožíva trebárs aj obyčajná pumpa na bicykel, ktorú tato priniesol z Francúzska. Tá hovorí, samozrejme, po francúzsky, aby jej nik nerozumel.

Šikulovej svet je radostný a pestrofarebný, je v ňom dobre a útulne. Kto by z neho chcel odísť!? Verím, že malí i veľkí si budú zelenú bránu, pardón, knižku, otvárať znova a znova.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť