Viem, patrilo by sa na tomto mieste písať o všetkých ušľachtilých pohnútkach, vnútorných potrebách a umeleckých ambíciách, ktoré nemám. Prozaická pravda o mojej próze je, že vznikla ako produkt náhody, v dôsledku niektorých chýb môjho charakteru, a napriek niektorým iným.
Som lenivý. A premúdretý ako príslovečné rádio. Vždy som bol. V detstve mi, vo vlastnej rodine, hovorili aj kecmajster. Nepoznám nudu, lebo len tak posedávať a zapodievať sa chaotickými obsahmi vlastnej hlavy, málokedy obzvlášť ušľachtilými, je pre mňa skvelý spôsob sladkého ničnerobenia. Ešte radšej sa zapodievam obsahmi cudzích hláv vytlačenými na papier a zviazanými do kníh. Spoločnosť skutočných, živých ľudí síce neodmietam, ale aktívne ju nevyhľadávam.
Aby si lenivý introvert vybral novinárske povolanie, musí mu chýbať pud sebazáchovy. Bolo to však dielo náhody a v danom okamihu to vyzeralo ako skvostný nápad. A práve chýbajúci pud sebazáchovy v istých obdobiach slovenskej žurnalistiky stačil na istú mieru úspechu. Napokon sa mi sériou šťastných náhod podarilo dostať do pozície politického komentátora. Do pozície, v ktorej za svoju premúdretosť dostávam mzdu. Je mi to dodnes divné, ale bol by som blázon, aby som sa v tom akurát ja rýpal.
Kým som sa premotkal do tejto závideniahodnej životnej situácie, strávil som veľa času v teréne, medzi ľuďmi. Absolútnu väčšinu mojej práce tvorilo počúvanie. Vypočul som si davy ľudí a ich príbehy. V súkromí som to kompenzoval tým, že som nikdy nepublikovanými príbehmi zabával svojich priateľov. Však kecmajster. Jeden z nich, neznáša to, ale aj tak ho pomenujem, pretože on môže za moje knihy, Miro Moško, ktorý knihy vydáva, ma dlho prehováral, aby som svoje historky spracoval v písomnej podobe. Fakt sa mi nechcelo, lenivý som. Ale som aj slaboch, nakoniec som sľúbil, že teda skúsim.
Všetkých prekvapilo, mňa najviac, že môj prvý knižný príbeh sa mnohým páčil. Len som si tak písal, čo mi vybublalo z hlavy. Ale keď si ľudia váš príbeh kupujú, vydavateľ chce ďalšie.
Premýšľať nad vlastným písaním som začal až prednedávnom, keď vyšiel srbský preklad druhého románu zo štyroch. Teda, nikdy som o svojich príbehoch ako o románoch nepremýšľal. Mal to byť taký hamburger, na rýchlu konzumáciu. S láskou pripravený, z dobrých surovín. Rýchle knižné občerstvenie, žiadna beletria. Žánrovka sa tomu u nás hovorí. A že tie moje vraj nespĺňajú ani základné kritériá žánru. Čo je zasa úplne jedno, kým ich niekoho baví čítať, lebo však iný účel nemajú.
Lenže v inom kultúrnom a historickom kontexte čítajú ľudia z tej istej knihy celkom odlišný príbeh. Francúzi bizarný obraz exotickej krajiny z periférie EÚ. Srbi spoločenský román. Vidia v ňom obraz svojej vlastnej krajiny, dokonca dokážu niektoré románové postavy priradiť ku konkrétnym gaunerom z vlastného verejného života. Kládli mi otázky, nad ktorými som nikdy nepremýšľal. Veľa som sa o svojom písaní dozvedel, čo bolo zaujímavé, aj keď mi to vlastne na nič nebude.
Rád píšem v noci, keď nie sú žiadne rušivé podnety, ale noci môjho písania trvajú aj dvadsať hodín denne. Ďobem do klávesnice intenzívne, niekoľko týždňov v kuse, kým text nie je hotový. Nerád sa pri tom nechávam rušiť banalitami ako je jedlo, osobná hygiena, spánok, ľudia, či prípadná apokalypsa. Moja dobrá žena dohliada na to, aby som nezomrel hladom ani neobrástol machom, čím ma v danom okamihu nesmierne obťažuje. V danom okamihu za to dostáva iba nepriateľské vrčanie a syčanie, no bez nej by som biedne zhynul a čo by nezožral večne hladný kocúr Lucifer, obrátilo by sa v prach na klávesnici.
Ale to sú len technikálie, nie tvorivý proces.
Píšem intuitívne. Dôverne poznám svoje postavy a viem, kde ich príbeh začína. Kam dôjde, zistím, až keď tam v procese písania dorazí. Pripadám si ako podvodník, nikdy totiž nemám pocit, že si vymýšľam, pričom spisovateľova robota je spriadanie nových príbehov z vlastnej predstavivosti.
To, čo moje prsty vyťukávajú do klávesnice, sú príbehy, ktoré som počul od iných. Sú silne prefiltrované časovým odstupom, deformované mojou nespoľahlivou pamäťou a prifarbené fantáziou. Pospájané celkom novým spôsobom. Takmer nič z toho sa však nedeje vedomím spôsobom, vedomé býva len rozhodnutie začať príbeh rozprávať. Postavy ma často prekvapia, keď urobia veci, ktoré sú v súlade s ich povahou a záujmami, pretože ja sám by som ich robil celkom inak. To, čo občas povyvádzajú, by som od nich fakt ani ja nečakal.
Nemám pocit, že svoje príbehy píšem, ale že ich zapisujem. Existujú celkom nezávisle odo mňa. Zároveň to nie je tak, že by sa neodbytne pýtali na papier. Necítim žiadnu neodolateľnú vnútornú potrebu vyrozprávať ich. K ich napísaniu ma vždy dokope deadline od vydavateľa. Ale sú k dispozícii, povaľujú sa v mojej hlave a môžem po nich siahnuť.
Som lenivý, fakt sa mi nechce. Ale kým budú ľudia na moje príbehy zvedaví, budem ich zapisovať. Je to lepšie, ako nosiť ťažké veci alebo sa kdesi opierať o lopatu.
| Arpád Soltész (1969, Košice) novinár, publicista a spisovateľský učeň. Pracoval v rôznych médiách, istý čas ako investigatívny novinár, v súčasnosti pôsobí ako politický komentátor televízie JOJ. Zatiaľ napísal štyri knihy – Mäso, Sviňa, Hnev a Zlodej. Sviňu, pod rovnakým názvom, sfilmovala Mariana Čengel Solčnaská, podľa Hnevu práve začína producent a spolurežisér Svine Rudolf Biermann nakrúcať film pod názvom Vojna policajtov. Zatiaľ odmietol dve nominácie na prestížne literárny ceny, pretože mal etické výhrady k tým, ktorí ich udeľujú. |
Predchádzajúce články
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments