Keď som bola na základnej, chodila som na klavír. Ukrutne som trpela a nenávidela som to. Vždy som s obrovským plezírom pozorovala ľudí, ktorí hrajú na klavíri. Vždy som po tom túžila…tak sa tomu odovzdať, cítiť hudbu, odísť ťukotom po klaviatúre do zázračných svetov. Zavrieť oči a nechať hudbou nasiaknuť celé ja. Nedokázala som to. Chodila som poza hudobnú školu. Správne polohy rúk, tela, otravný zvuk metronomu, do ktorého som sa ani za svet nevedela trafiť a pichnutie cerzukou do ruky vždy keď som sa pomýlila spôsobili to, že na klavíri hrať neviem a keď cítim tú vôňu chodby na ZUŠke, je mi úzko.
Píšem. Ťukám prstami do klávesnice počítača a často sa prichytím pri tom, že tam vlastne nie som. Viem odísť. Kamkoľvek…moje telo sa hýbe v rytme príbehu, niekedy ťukám strašne rýchlo a vynechávam písmenká, len aby som vedela rýchlo zachytiť to, čo sa deje v mojej hlave. Nový nápad mi až vyrazí dych a ja hľadám, kam ho umiestnim, je to hra, je to zázrak…radosť z nápadu sa nedá popísať. Je to moja hudba. Je to svet, ktorý vzniká niekde mimo mňa. Ja hrám a moja hudba sa dá čítať…teda niekedy nie, lebo je to strašná kravina, ale pre mňa je to svet, do ktorého viem kedykoľvek utiecť. Preto píšem.
A okrem toho…písanie mám vyštudované, študovala som divadelnú dramaturgiu, čo je vlastne práca s textom, od základnej som písala zamilované poviedky a rozprávky, vydávala som tri školské časopisy, od štvrtej triedy na základke som si písala denníky. Milovala som to ticho, keď som bola v pubertálnej melanchólií zavretá sama v izbe a ťukala som do písacieho stroja…či písala kadečo zrkadlovito tak, ako som sa naučila vďaka Šulíkovmu filmu Záhrada. Mám aj taký ten hrb na prostredníku od písania perom. Mám ho rada. Vlastne si nepamätám obdobie, vo svojom živote, že by som dačo nepísala…
Ako píšem: Nuž raz lepšie, raz horšie, raz čitateľnejšie, raz menej. Niekedy na svojej počítačovej klaviatúre zahrám brutálny jazz, počas ktorého sa ani nenadýchnem a zatlieskam si tak, že diváci a diváčky v Carnegie Hall by sa mohli hanbiť. Niekedy sa trápim celé týždne, ako som sa trápievala pri nacvičovaní Bacha…fuj. A niekedy z toho ani nič nie je. Rozprávky pre malých ľudí píšem najpoctivejšie. Píšem ich, keď zaspávam, budím sa s nimi, zapisujem si dva mesiace poznámky, skladám, tápam, srandujem, mažem, kričím, že na to kašlem a že už to nikdy nebudem robiť…a potom sa spotená teším, ako ich čítajú moji malí ľudia a tešia sa. A poviem si, že to stálo. Že tú trýzeň mám vlastne nejako zvláštne rada.
Na písanie by som potrebovala veľa voľného času o osamote. Ten nemám. To mi aj často berie chuť do niečoho sa pustiť. Napokon to však nevydržím. Písať však naozaj potrebujem dlho a súvisle a potrebujem získať vášeň…a nebudem vám klamať, veľkou inšpiráciou sú pre mňa aj deadliny. Vďakabohu za ne.
Kde píšem: Píšem v kuchyni. Je to naprd, lebo niekedy pri tom aj varím. Mám malý notebook a bolí ma z toho krk a potom hlava. Teraz som si naň kúpila taký stojan, aby bol vyššie a externú klávesnicu, ale na tej zatiaľ neviem písať bez pozerania sa, čo ma hovadsky rozčuľuje. Ak nerátam tie dva písacie stoly v detskej izbe, na ktorých za z dôvodu bordelu a čudných vecí písať nedá, náš kuchynskojedálenský stôl je jediným stolom v našom byte. Je v našej kuchňo-jedálňo-obývačko-predsieni. Nie, nemám tam pokoj, áno, chcela by som pokoj…ale keď sa natiahnem doprava, dosiahnem na kávovar a mám odtiaľ výhľad na knižnicu…no a to viete…som hladkačka a ovoniavačka kníh…takže s takým výhľadom väčšinou predsa len niečo skomponujem. Keď budem veľká, budem mať svoju písaciu komôrku s vlastným písacím stolom s keď tam vojdem, rozbúcha sa mi srdce radosťou tak, že by mu každý metronom mohol závidieť.
Napísala som: Som mama – zbierky mojich blogov o mamovaní, Stále som mama, Budem mama – toto je knižka pre tehotné skoromamy a písalo ju moje tehotenstvo samo. Som malý človiečik – zápisník pre nových človiečikov. O Duške a Luške – rozprávková knižka.
| Kristína Tormová – (* 1.7.1982), dramaturgička, spisovateľka, herečka, premotivovaná mama, influencerka, vyznávačka filozofie “z hovna bič”, obdivovateľka krásy |
Predchádzajúce články
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli
Foto: archív Kristíny Tormovej
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments