Už ako dieťa som mala rada staré písacie stoly, zošity, ceruzky, perá. Rada sedím za písacím stolom a aby som za ním nesedela len tak nečinne, hoci aj to sa mi stáva pomerne často, veľa za tým stolom čítam a občas píšem. Mám rada slová, fascinuje ma, čoho sú schopné, keď sa začnú kombinovať do viet, do príbehov, ako vedia prenášať atmosféru, pocity, ako vďaka nim môžme vidieť aj to, čo nemáme pred očami a prežiť to, čo nie je v dosahu našich dní, alebo sa stotožniť s tým, čo nám je blízke, ale nevieme to v našich pocitoch sami identifikovať.
Písanie je pre mňa asi ako fotografovanie pre fotografa, hľadanie čo najtesnejšieho, najvernejšieho prieniku medzi tým, čo vnímam, žijem a tým, ako to dokážem sprostredkovať v texte. Písanie je pre mňa rozhovorom so samou sebou a so svetom, do ktorého dávam to, čo nestíham alebo neviem vysloviť nahlas, to, pre čo neviem nájsť miesto v diskusiách bežných dní. Píšem preto, že chcem predĺžiť všetko to, čo sa deje v rýchlych záchvevoch, chcem zachytiť krásu a vzácnosť chvíľ, ktoré sa veľmi rýchlo transformujú do banality, do nepovšimnuteľného. Hoci cítim, že je veľký posun medzi tým, čo od okolia prijímam a čo dávam na papier, píšem preto, lebo ma baví sa stále o tie prieniky prežitého s napísaným snažiť. Samozrejme, pod prežitým môže byť aj výmysel, hranice medzi predstavou a realitou sú krehké, chvíľami neexistujúce, dôležitá je pocitová autentickosť.
Stále si zapisujem rôzne poznámky, vo vlakoch, na cestách, v metre, v hotelových izbách, doma v kuchyni, vždy musím mať po ruke pero a kúsok papiera. Niekedy si ich posielam aj v správach do mobilu, ale nemám rada pocit, keď nemám na dosah ruky papier a pero. Postrehy, úryvky rozhovorov a vnemy si značím na kúsky papierov, do zošitov, na pokladničné bloky, ktoré vystieľajú dno môjho ruksaku. Raz za čas ich všetky zhromaždím a prepíšem do súborov v počítači a keď mám niekoľko hodín ticha a samoty, tak tie súbory otváram a píšem. Keď pracujem na nejakom texte, potrebujem ticho, niekoľkohodinové, nie také, keď každých desať minút sa ma niekto spýta, kde má tričko, slúchatká na hudbu, či som nevidela, kam si položil okuliare, alebo keď musím odskočiť vypnúť trúbu, vybrať práčku, ísť otvoriť bránu.Na také chvíle si občas zoberiem deň dovolenky, aby som si mohla ukradnúť niekoľko hodín, keď nemusím vnímať čas. Každý text, ktorý napíšem, posielam na prečítanie rodičom.
Písaním sa dá zo všetkého v živote urobiť príbeh, chcela by som vyskladať všetko ťaživé, pekné, dobré, frustrujúce a bolestivé do príbehov. To, čo sa vyrozpráva, umožňuje meniť uhly pohľadu, naberá význam, aký tomu dáme my a nie, aký nám nanúti život.
| Mária Danthine Dopjerová (* 1974) vyštudovala Angličtinu-ruštinu, odbor tlmočníctvo-prekladateľstvo na Filozofickej fakulte v Bratislave, Magisterský titul Anglickej Lingvistiky na Sorboni a bakalársky titul Jazykov aplikovaných v obchodnom práve a ekonómii na Sorboni. Od roku 1998 žije vo Francúzsku, má tri deti, pracuje ako Medzinárodná koordinátorka v nadnárodnej maklérskej poisťovníckej spoločnosti, Je autorkou kníh Anglické idiómy pod lupou (Remedium, 2002), Francúzske idiómy pod lupou (Remedium, 2006), Paríž moja láska, môj život (Remedium, 2010), Paríž môj druhý domov (Slovenský Spisovateľ, 2013), Parížske momenty (Slovenský Spisovateľ, 2016) a Francúzsko krížom-krážom (Slovart, 2020) |
Predchádzajúce články
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments