Prečo, ako a kde píšem

Marta Hlušíková – Všetko som ja a zároveň nie som nikto

By Sieťovka
16. apríla 2023

Chodievam na besedy a tam sa často čitatelia pýtajú: kedy ste začali písať? A ja nikdy na túto otázku nedokážem spoľahlivo odpovedať. Lebo písanie nie je len klasický úkon – sadneš si a píšeš. Písať sa začína kdesi v hlave dávno predtým, než položí autor slová na papier, resp. do počítača. Keď som pred štyridsiatimi rokmi zaklopala na dvere prvej triedy, do ktorej chodil môj syn, pootvorila som ich a videla, ako pani učiteľka klopká hánkami po hlave akémusi neborákovi v prvej lavici a kričí na neho kto to kedy videl kresliť fialové jablká, chcela som zakričať, že ja. Tento obraz mi zostal v hlave vyše dvadsať rokov. Potom som ho spracovala v knihe Neznášam, keď ma hladkajú po hlave. Potencia okamihu spred desaťročí bola nesmierne silná. Tu je odpoveď na otázku, odkedy človek píše. Mne sa zdá, že celý život. Teraz sa v poézii vraciam do čias, ktoré sa do mňa odtlačili veľmi dávno. Masírujem si tie priehlbinky a prežívam všetko ešte raz. A možno iba reflektujem na spomienku, ťažko povedať. A to sa stáva živnou pôdou pre fikciu, ktorú presýpam s realitou do akéhosi výsledného tvaru. Lenže musím niekedy až lekárnicky presne uhádnuť ten pomer fikcie a reality. Toto je asi odpoveď na otázku ako píšem. Rozliezam sa do iných postáv, všetko som ja a zároveň nie som nikto.

Aj to sa ma pýtajú často – prečo píšem. A dokonca viac ráz padla otázka, či ma to baví. Tam je ten dôvod písania: baví veru, baví. Keby som nemala ten krásny pocit, ktorý zažívam pri písaní textu, nemalo by to význam. Na texte by to bolo hneď vidieť. Som zžitá s postavami tak, že keď príde napríklad chvíľka, v ktorej sa niečo smiešne udeje, som prekvapená spolu so svojimi literárnymi hrdinami, smejeme sa a plieskame sa po pleciach. A možno som len blázon. Možno moji kolegovia, ktorí píšu, sa na svojom texte nesmejú. Ja tým bláznom zostanem, na starobu už zvyky meniť nebudem.

Včera mi jeden muž povedal, že aj jeho partnerka píše, ale že podľa neho iba spisuje. Buď chcel byť príliš vtipný alebo skromný, no možno udrel klinec po hlave. Veď čo robíme my spisovatelia? Iba spisujeme – zachytávame život. Niekto sieťkou na motýle, niekto ho do strčí mecha, ktorý zaviaže a vyberá z neho, čo sa mu kedy hodí.

Bývam v malom žltom domčeku neďaleko dunajskej hrádze. Keď je večer ticho, počujem, ako pracujú motory lodí, ktoré práve plávajú okolo mňa. Nevidím ich, lebo som príliš blízko pri hrádzi. Ale počujem. Som tak prepojená so svetom, hoci žijem po smrti manžela sama. A takto nejako som prepojená aj s príbehmi v mojich knihách.

Marta Hlušíková (*1952, Leopoldov) je autorkou literatúry pre deti aj pre dospelých. Z jej publikácií pre mladších čitateľov sa medzi najoceňovanejšie zaradili Neznášam, keď ma hladkajú po hlave (2009, 2015) – Prémia Literárneho fondu a ocenenie Najlepšia knihy zimy 2009 od slovenskej sekcie IBBY; kniha Môj dedko Rýchly šíp (2013) sa stala Najkrajšou knihou Slovenska a bola zapísaná v katalógu The White Ravens za rok 2015 medzinárodnou porotou v Mníchove; Stratená flauta pána Ananása (2019) – získala ocenenie Najlepšia kniha zimy 2019 od slovenskej sekcie IBBY. Autorka je držiteľkou Zázračného orieška (festival Kniha v rozhlase – rozhlas v knihe, Piešťany 2022) za monologickú rozhlasovú hru Piata mušketierka podľa knihy Čo baby nedokážu (2011).
Z tvorby pre dospelých získala ocenenie zbierka poviedok Žena našívajúca záplaty, (2021) – Prémia Literárneho fondu z pôvodnú tvorbu, Prémia v rámci Ceny Vincenta Šikulu (SSS).
Autorka prispieva do súčasných literárnych periodík, spolupracuje s časopismi pre deti a mládež, prekladá z češtiny a je spoluautorku desiatok literárnych zborníkov. Žije a tvorí v Trstenej na Ostrove.

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

apríl 2024
Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
1	2	3	4	5	6	7
8	9	10	11	12	13	14
15	16	17	18	19	20	21
22	23	24	25	26	27	28
29	30