Prečo, ako a kde píšem

Katarína Tholtová – Prečo, ako, kedy a kde píšem

By Sieťovka
11. apríla 2023

Dalo by sa povedať, že nepíšem takmer nikdy. Nepíšem, keď čítam, keď nemám čas, keď sa mi nechce, keď nemám poruke písacie potreby, keď sa mi chce, ale neviem sa sústrediť, keď sa mi zdá, že moje nápady nestoja za to, keď vyjdu nové diely môjho obľúbeného seriálu, keď som hladná, keď som prejedená, keď nie som ani hladná, ani prejedená, a teda je ideálny čas ísť behať, keď už by bolo rozumné ísť spať, keď sa mi sníva niečo inšpirujúce, ale ešte sa mi nechce vstávať a zaznačiť si to, keď mi wordový dokument príliš pripomína prácu a nový zápisník je príliš pekný na to, aby som ho zapísala mojimi nehodnými myšlienkami, keď sa mi oškrie lak na nechte a znervózňuje ma to… Vo vzácnych momentoch ma to predsa len chytí, a vtedy môžem byť naraz hladná, smädná, unavená, na stole sa mi môže kopiť urgentná robota, nechty môžem mať ako Wolverine a ani nemať počítač, pero, papier, skrátka nič, nejako sa už vynájdem a píšem. Píšem, keď mám čo, bez systému, bez sebadisciplíny, ako to príde, ale keď už mám niečo rozpracované, mám toho väčšinou plnú hlavou a plynie to, niekedy v polospánku o tretej v noci zachytávam heslovito myšlienky do mobilu, niekedy vybehnem mokrá zo sprchy, šmyknem sa, narazím si bedro, no k písaciemu stolu predsa len nejako dokrivkám.

Moje „ako“ prešlo za posledné roky výraznou modernizáciou, na čo som patrične hrdá. Kedysi som bola tvrdohlavou zástankyňou pera a papiera – pero mohlo byť ľubovoľnej farby, i keď som preferovala tradičnú modrú, papier však musel byť nevyhnutne štvorčekovaný. Neverila som, že niekedy budem schopná písať priamo na počítači, a tak som moje prvé dve knižky písala na papier a následne prepisovala do elektronickej podoby. V úsilí racionalizovať tento rigidný, zdĺhavý postup som všetkých presviedčala, že to je takto ideálne, lebo pri prepisovaní všeličo vynechám, preformulujem, vyčistím, vycibrím. Dnes už sa mi nechce takto sa s tým šuchtať a píšem (fanfáry, prosím) na počítači! Keďže dosiahnuť tento vývinový stupeň u mňa trvalo dlhé roky, môžem sa teraz pýšiť škrabopisom konkurujúcim všemožným lekárom bez ohľadu na dĺžku praxe a môj tajný denníček len tak ľahko nikto nerozlúšti.

Odkedy som začala pracovať v Trnave, mojím obľúbeným písacím miestom sa stal vlak. V máji mi vychádza nová knižka Domov zmiznutých hodín, ktorej značná časť vznikla na trase Bratislava – Trnava. Aj samotný dej sa začína zamotávať práve vo vlaku. Veľmi sa mi toto miesto na písanie osvedčilo, keďže ma to tam akosi viac núti sústrediť sa. Dám si do uší slúchadlá, pustím hudbu, ktorá mi ladí k atmosfére textu, otvorím notebook a uzatvorím sa do svojej tvorivej bubliny. Raz som sa takmer previezla do Leopoldova, také účinné tesnenie mala tá moja bublinka.

Dôvody pre písanie sa menili u mňa podobne ako spôsoby či miesta. Keď som bola malá školáčka a zistila som, že mi to celkom ide a dospelí nad mojou detskou tvorbou híkajú, myslím, že sa mi zapáčila pozornosť a chvála, ktorú som si ako extrémne hanblivé, introvertné dieťa, väčšinou schované v kútiku, vydobila inak málokedy. Neskôr som písala slohy aj sestre či spolužiakom, čím som utužovala vzťahy s rovesníkmi. Teraz pre mňa písanie má často aj terapeutický význam, moje knižky sú čím ďalej, tým osobnejšie, hlbšie, intímnejšie, naformulovať zážitky a pocity do slov a tie následne pred sebou vidieť čierne na bielom je pre mňa niekedy najintenzívnejšia možná forma konfrontácie s realitou, krok na ceste k jej prijatiu. Premýšľajúc nad otázkou, prečo som napísala Domov zmiznutých hodín, mi zišiel na um citát Alfreda Adlera:„Spomenúť si na niečo je niekedy najlepším spôsobom, ako na to zabudnúť.“

Katarína Tholtová (1987) vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a vo svojich románoch prejavuje hlboký záujem o človeka, o jeho krehkosť a vnútorné prežívanie napohľad bežných situácií. Žije v Bratislave, pracuje v oblasti ľudských zdrojov v Trnave, je nadšenou až obsedantnou bežkyňou, starostlivou chovateľkou adoptívneho veveričiaka Lokiho a rojkom občas nevnímajúcim kývajúcich kamarátov, trúbiace autá, zvoniace telefóny, núdzovo pristávajúce lietadlá a miznúce hodiny. Po prózach Nočné motýle (2010), Papierové bábiky (2013) a S hlavou v mračnách (2019) jej čoskoro vychádza nový titul Domov zmiznutých hodín.

Foto: Archív K. Tholtovej

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
1	2	3	4	5	6	7
8	9	10	11	12	13	14
15	16	17	18	19	20	21
22	23	24	25	26	27	28
29	30