Písať popri práci a rodine nie je na Slovensku nič výnimočné. Väčšina autorov to veľmi dobre pozná. Nebudem klamať, že je to ľahké, lebo nie je, ale na tomto kolotoči sa veziem dobrovoľne, pretože písanie mi stále niekoľkonásobne viac dáva, ako „berie“.
Je to moja sloboda, môj únik z reality a posúva ma vpred. Keby som nepísala, nebola by som kompletná. Takto som, aj za cenu nedostatku spánku, kruhov pod očami a často rozorvaného vnútra.
Prečo píšem?
Lebo moje knihy sú potravou pre moju dušu. Kŕmim si ju počas práce na knihe a úplne sýta som až vtedy, keď sa fyzicky dotknem vytlačenej verzie a privoniam si k nej. V danom momente za knihou vidím všetky tie mesiace práce a množstvo emócií, ktoré som do nej vložila a viem, že to stálo za to. Následne, keď sa kniha dostane k čitateľom, pisateľsky „hibernujem“ a užívam si spätnú väzbu.
A potom to príde zas. Začínam pociťovať hlad po písaní. Tá túžba väčšinou prichádza s jarou, keď sa prebúdza príroda a vtedy sa začína môj proces tvorby. Najprv v hlave, čo je u mňa vždy najťažšie. Premyslieť si hlavnú zápletku mi dá zabrať, keďže nechcem vykrádať samú seba a snažím sa prísť vždy s niečim originálnym.
Premýšľam nad knihou cestou do práce, počas domácich prác, pri nákupoch, ale najčastejšie pred spaním a počas športovania. Aktuálne sa venujem plávaniu. Z gymnázia so zameraním na telesnú výchovu som si vďaka pedantným pedagógom odniesla dobrý základ, nemusím sa teda sústrediť na správnu techniku plávania a moje myšlienky majú zelenú. Hodina plávania mi ubehne veľmi rýchlo a každá ma v príbehu niekam posúva. Vymýšľam si zápletku, miesto, kde umiestnim dej. Často si to celé spojím s reálnymi ľuďmi, ktorí ma niečim inšpirujú a formujem tak pre seba vhodné postavy, ktoré potom rozvíjam. Niekedy zahŕňam do príbehu aj konkrétne miesta, ktoré ma oslovili napríklad počas výletov s rodinou.
K samotnému písaniu pristúpim až vtedy, keď sa cítim pripravená. Naučila som sa počúvať vnútorný hlas a zatiaľ ma nesklamal, preto mu dôverujem. Záver knihy nemám vopred pripravený a je prekvapením aj pre mňa samotnú. Rovnako aj názov, aj keď v mojich začiatkoch to bolo presne naopak.
Kde a ako píšem?
Najlepšie sa mi píše večer v posteli, keď už dcérka Barborka sladko spinká vo svojje izbe. Sedávam opretá o čelo postele s laptopom na kolenách, ale pri najnovšom počine to hodlám zmeniť. Moje telo sa začína sťažovať, hlavne chrbát, takže sa po všetkých tých rokoch konečne spriatelím so stoličkou.
Vznik každej mojej knihy sprevádza niečo iné. Zelený čaj, arašidové chrumky, hrozno, oriešky, či lentilky „požičané“ od mojej dcérky.
Počas tvorby jednej z mojich kníh som mala dookola zapnutú skladbu „4 ročné obdobia“ od Vivaldiho. Niekedy počúvam aj naše kapely, ktoré pôsobia na scéne celé desaťročia a svojimi nadčasovými textami mi stále majú čo povedať. Nebránim sa ani českej hudobnej scéne.
Za „pracovnú“ uniformu považujem pyžamo, vlasy musím mať v gumičke a nechty krátke, najčastejšie nalakované veselou farbou, keďže sa k písaniu dopracujem pred letom a k tomuto ročnému obdobiu farby skrátka patria.
Keď pracujem na emočne vypätých scénach, prežívam ich s mojimi postavami. Mračím sa, plačem, smejem a nejdem spať, kým nedokončím načatú scénu. Málokedy po sebe niečo mažem. Sprevádza ma zápisník, kde si značím dôležité momenty, ku ktorým sa potrebujem vrátiť. Takto mi to vyhovuje.
| Andrea Rimová pochádza z Medzilaboriec na východnom Slovensku a je hrdá na svoj rusínsky pôvod, hoci žije v Bratislave. Vyštudovala odbor masmediálne štúdiá na Prešovskej univerzite. Niekoľko rokov žila striedavo na Slovensku a na ostrove Cyprus, ktorý je jej srdcovou záležitosťou. Miluje vôňu mora, potápanie, históriu a cestovanie. Je vášnivou čitateľkou a ak práve nepracuje na vlastnej knihe, číta. S vydavateľstvom Motýľ úspešne spolupracuje už od roku 2011. Publikovalo jej 14 románov: Amnestia na zradu, Nech prší, keď plačem, Kámasútra našich klamstiev, Dáždnik pre Tamaru, Za dverami mojich snov, Lavína, Bludisko, Popol a hriech, Sama v búrke, Chodba hrôzy, Dotkni sa ohňa, Modlitba za krutých, Posledná kapitola a 29.február. Pri príležitosti 10.výročia ich spolupráce jej vyšla limitovaná edícia knihy Nech prší, keď plačem spolu s pokračovaním románu Dáždnik pre Tamaru. V Českej republike publikovala knihu Pro jednu noc (Nakladatelství Brána) a Chodba hrůzy (Naše vojsko). Autorka verí v osud a súhlasí s tvrdením: „Niektorí ľudia cítia dážď, iní iba zmoknú“. Svoj život si bez písania nevie predstaviť. Pracuje v multimarketingovej firme v Bratislave, kde žije s partnerom Michalom a dcérkou Barborkou, ktorá je jej múzou. |
Predchádzajúce články
Erik Kriššák – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments