Prečo, ako a kde píšem

Vojtech Beniczky – Prečo píšem

By Sieťovka
17. apríla 2023

Za to, že píšem, môže moja nevšedná predstavivosť. Na to, aby vo mne skrsol nejaký príbeh, mi úplne stačí prechádzka ulicou. Ideálne takou, ktorou nechodím každý deň. Nové miesta, mestá a ich zákutia sú pre mňa z nejakého dôvodu inšpirujúce. Či ide o rušné prostredie počas dopravnej špičky, alebo vyľudnené nočné ulice, to nie je dôležité. Rovnako dobre ako rušné mesto, mi na inšpiráciu slúži aj hlboký les kdesi ďaleko od civilizácie. Tam sa mi neraz stalo, že som potom musel hľadať cestu späť, preto je na moje potulky ideálne nie príliš veľké stromoradie. V meste zase niekedy celkom zabudnem na účel chôdze, miniem pevne vytýčený ciel a kráčam k miestu, ktoré mi v danej chvíli pripadá fascinujúce. To miesto sa neskôr zaručene objaví v mojej knihe. Ale to už predbieham, lebo zatiaľ som ozrejmil len ako vznikajú opisy miest. Píšem príbehy z kriminálneho prostredia a k tomu potrebujem aj zaujímavé postavy.

Funguje to u mňa asi tak, že sa stretávam s ľuďmi, zúčastňujem sa rôznych masových akcií, či už kultúrnych alebo športových, ale aj posedení s partiou kamarátov len tak pri pive a pritom počúvam a pozorujem svoje okolie. Vlastne som tomu prispôsobil aj svoju bežnú prácu. Vo svete, v ktorom sa pohybujem, sa vždy nájde niekto, kto ma inšpiruje natoľko, že mi svojím správaním prípadne skutkom, zapasuje do deja. Som ako špongia, nasiaknutá atmosférou okolitého sveta a to v podstate bez toho, aby som si to v danom momente uvedomoval.

Spoločenský život ma baví a žil som ním oveľa skôr, než som začal písať. V mladosti dokonca až natoľko, že som nemal kedy čítať. Keď som však s čítaním začal, mal som okamžite pocit, že aj ja musím písať. Pri mojom životnom štýle som ale na to nemal čas a popravde ani vieru, že by som tým niekoho zaujal. Svoj postoj som zmenil až po štyridsiatke a prvej, pevne dúfam, že aj poslednej, vážnej chorobe.

Písanie je pre mňa najzložitejšia fáza knihy, lebo tak ako dokážem za noc vymyslieť desať príbehov, na druhej strane mi trvá dlhé mesiace, kým nejaký príbeh dokážem dostať do písanej podoby. Preto je pre mňa prvoradá voľnosť a nijaký deadline nepripadá do úvahy. Nezamýšľam sa nad tým, či budem písať až dokonca života, no je to osvedčený spôsob, ako to dostať zo seba von. Aj keď prv než dopíšem jednu knihu, mám už plnú hlavu ďalšej. Detektívne zápletky vznikajú vďaka mojej bezbrehej fantázii, neraz priamo na miestach, kde sa práve nachádzam a občas mám čo robiť, aby som vnímal realitu, ale nemenil by som, mám to tak rád.

Píšem vtedy, keď mám na to pri bežnom živote čas a som práve v tom správnom rozpoložení. Všetky moje knihy vznikli za starým počítačom v malom byte. Niekedy som obklopený svojou rodinou, ktorá mi je takisto veľkou inšpiráciou, veď hlavná hrdinka mojich príbehov a moja dcéra, majú rovnaké meno. Často však píšem aj keď som doma celkom sám a vtedy mi robí spoločnosť len poriadne rezká hudba, žiadne uspávanky.

Vojtech Beniczky je pseudonym autora, ktorý sa pretĺka životom od roku 1973 a vystriedal niekoľko bežných zamestnaní. Žije v Bratislave, ale voľný čas rád trávi na chalupe na Záhorí. Svoj knižný debut Stvorená objasňovať zločin priviedol na svet v roku 2016 vo vydavateľstve Elist. Nasledovalo ho voľné pokračovanie Zločin v uliciach /2019/, ktoré publikovalo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ. Ďalšie dve knihy vyšli vo vydavateľstve Marenčin PT. Stopy v snehu /2020/ a zatiaľ posledná kniha Hrobové ticho, uzrela svetlo sveta vlani na jar. V tom istom vydavateľstve má tento rok vyjsť jeho v poradí piaty kriminálny román.

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
1	2	3	4	5	6	7
8	9	10	11	12	13	14
15	16	17	18	19	20	21
22	23	24	25	26	27	28
29	30