Tak, hospodárska kríza doľahla už aj na moju peňaženku. A keby len na peňaženku, ale rovno na celý účet! Šetrenie nie je mojou silnou stránkou. Darí sa mi nemíňať, akurát keď pri sebe nič nemám. Okolnosti ma však donútili učiť sa, ako mince a bankovky zohrievať v peňaženke čo najdlhšie.
Veľmi významný krok som vlastne spravila už pred rokom, keď som si odpálila platobnú kartu. Vytočená neposlušným psom som naňho škaredo nakričala a uvedomiac si, že ma pri tom videl pánko, čo stál za mnou, som v tej vývrtke džgala kartu do bankomatu. Nechcela tam ísť, potvora, tak som ju postrčila. Bola tvrdohlavá a to sa nevypláca. Nevyplatilo sa ani jednej strane – karta sa zlomila a ja som ostala bez hotovosti aj bez karty. Vďaka mojej lenivosti som hneď nezašla do banky a po dvoch mesiacoch som zistila, že žiť sa dá aj bez platobnej karty a keď chcem peniaze, musím ísť do banky, čo sa mi opäť vďaka lenivosti nie vždy chce, takže treba niekedy aj niečo oželieť, aby bolo na chleba a mlieko. Akurát sa občas dostanem do situácií, že sa predavačka spýta, či nemám kartu, alebo mi ponúkne možnosť kartou platiť a ja sa priznám, že ju nemám, vtedy každému vybehne obočie doprostred čela od počudovania. No odfoťte si ma, ale kartu si spraviť novú už nedám!
Ďalšia vec boli obchody, stavajúce sa mi do cesty pri návratoch domov či prechádzkach alebo náhodných cestách kade – tade. Prechádzky sa dajú vyriešiť jednoducho – žiadnu hotovosť pri sebe nemám, alebo ak tak len pár drobných či jedno euro. Lidl na mňa volal veľmi často, chodím okolo neho takmer pravidelne. Poznáte to: Idete kúpiť chleba a odchádzate s plnou igelitkou, že vám vyťahá ruky o tri centimetre. Vždy som si predstavila, ako vlečiem domov kopec ťažkých zbytočností a mámivé lákanie obchodu sa mi teda statočne darí ignorovať. A keď občas treba niečo kúpiť, napijem sa pred odchodom z roboty vody. Než prídem domov, treba mi ísť na záchod, takže v tom Lidli je to naozaj dosť rýchle a kupujem iba to najnevyhnutnejšie, aby som stihla dobehnúť domov, keďže sociálnymi zariadeniami tento obchod nedisponuje. (A keby aj, nešla by som tam). A odkedy som našla novú trasu cesty od zamestnávateľa, ktorý ma platí k „zamestnávateľom“, ktorí ma odmeňujú svojou láskou, nechodím okolo obchodov vôbec. Autobus chodí inou trasou a vyflusne ma na opačnej strane domu.
Niekedy však moje šetriace odhodlanie dostane na frak. Nič sa nedá robiť, je to ako s vlčím hladom. Keď vás pochytí, pcháte do seba piate cez deviate a na to aj desiate a jedenáste. Čo na tom, že ste tri týždne úspešne diétovali? Prišiel vlčí hlad a buď mu dáte niečo žrať, alebo zožerie vás. A tak je to aj s nákupmi. Ak ma to zasiahne v potravinách, je to menšie zlo, lebo kuchyňa je zásobená na mesiac a dokonca sa nájdu aj všelijaké maškrtky a somarinky, ktoré by som za normálnych okolností považovala za zbytočné vyhadzovanie peňazí.
Minule ma to popadlo v Auparku. Išla som kúpiť synovi rifle. Všade sa na mňa vycierali rôzne výpredaje, až som neodolala a obzerala okrem riflí pre chlapca aj handričky pre mňa. A veru že ešte bolo čo obzerať! Položila som tak obchody, vytipovala si, čo by som kde kúpila a stanovila som si cenový strop celkového nákupu. Než som prešla z jedného konca Auparku po druhý (tam mám banku, ktorá mala moje prachy, ktoré som si musela najprv vybrať – vidíte? Keby som mala kartu, tak kupujem bezhlavo, ale takto sa nedalo!) takže kým som doliezla na druhý koniec, vybrala si peniaze z banky a vrátila som sa späť do prvého obchodu, aj som zabudla, čo som v ňom chcela. Tak to bolo ešte s dvoma ďalšími. Potom sa mi nechcelo kvôli jednému tričku vyzliekať, tak som ho tam nechala a v ďalšom obchode sa mi nechcelo vyzliekať kvôli jedným nohaviciam. Až som prišla do takého, kde som si vyskúšala rovno päť vhodných vecí, z toho tri mi sadli ako uliate. Milí moji, vo výpredaji! Tie handry boli z fakt dobrého obchodu a za fakt dobré ceny! Za šaty, ktoré stáli 54 € a nad ktorými som pred mesiacom pri pohľade na ich cenu iba horko zaplakala som dala 10, takisto aj za gate, za ktoré by som pred mesiacom či dvoma musela vysoliť okolo 40! Blúzka z 30 na 5 a iné šaty takisto. No nekúp to! Akurát synove rifle vo výpredaji nemali a tak ma vyšli skoro na toľko, čo som dala za moje všetky štyri veci.
Trpezlivosť sa mi oplatila. A nabudúce to spravím tiež tak – vyhliadnem si pekné veci a počkám, kým budú lacnejšie. Veď mi nič neutečie.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments