Veronika Šikulová teší svojimi prózami čitateľov od roku 1997, keď debutovala zbierkou kratučkých próz Odtiene, za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. Po nej nasledovali ďalšie knihy, ktoré zožali úspech u čitateľov aj u literárnej kritiky. Za Medzerový plod získala v roku 2014 cenu Anasoft litera, spomeniem ešte román-neromám Tremolo ostinato (2020), za ktorý získala Cenu čitateľov Anasoft litera 2021, a knihu Líštičky majú rady teplo (2022), ktorá bola nominovaná na cenu Anasoft litera 2023. Svojim, ale aj iným deťom venovala veselú knižku To mlieko má horúčku , nasledovala kniha Pozor, bodkovaný pes! a Zelená pošta . Má dve deti. Žije a tvorí v Modre za zelenou (dnes už modrou) bránou. V Modre a v Pezinku Veronika Šikulová organizuje rešpektovaný festival poézie Feliber Poetry .
Tvoja najnovšia kniha má názov Záhradky (Slovart, 2023) a ide o zbierku krátkych textov, doplnenú o fotografie tvojho manžela Mareka Mihalkoviča, uznávaného fyzika, ktorý sa na svet rád pozerá cez objektív fotoaparátu. Vždy ma zaujíma, kde a ako sa zrodil nápad na knihu.
Môj muž fotografuje celý život, a prezeranie či nazeranie na jeho fotografie do počítača tvorí dosť významnú časť nášho spoločného intímneho života. Zdalo sa mi, že by som o niektorých mohla a mala napísať a aj som to urobila. Nápad s knižkou vznikol trochu neskôr. Povedzme, že som chcela, aby sme niečo spolu vytvorili. Myslím si, že keby tie texty k fotkám napísal on, bola by to zaujímavejšia knižka. Píše veľmi dobre, omnoho lepšie ako ja.
Podľa čoho si vyberala fotografie?
Niektoré vybral on, niektoré ja. Veľmi sa mi páčilo, ako je urobená knižka Pétera Nádasa Vlastná smrť. Pri každej kapitole, texte je autorova fotografia Hrušky v inom období. Môj muž presne tak isto fotí niektoré objekty po celý život. Po hodine fotil ovocie vo vode, chrobáky v kvetoch, v rôznych ročných obdobiach skrumáže černičia a šípok za humnami, preskupovanie vtákov. O všetkom by sa dalo a možno aj malo písať. Ľudský život sa má vyrozprávať! Napokon treba urobiť výber a človek by nemal byť otravný… Asi tak.
Dávala si manželovi priebežne čítať texty, pripomienkoval ich? Prispel svojou troškou do mlyna? Okrem fotiek, samozrejme…Pýtam sa preto, lebo v textoch sa nachádzajú informácie z oblasti fyziky alebo matematiky.
Každý môj text číta ako prvý môj čitateľ, mimochodom niekedy dosť nepríjemný.
Čas je fyzikálna veličina, a keď mi o ňom začne rozprávať môj syn, točí sa mi hlava. Fotografia je zachytený čas, ktorý sa už nikdy nevráti. Ale poďme sa trochu pohrať. Ak by si sa mohla spätne vrátiť do nejakého svojho životného obdobia, kam by to bolo?
Ja by som sa už nechcela vracať. Rada starnem, hoci ma niekedy zaráža, ako som, povedzme, že nezmúdrela.
Ak sa pýtaš, kedy mi bolo dobre alebo som bola šťastná, rada spomínam na to, ako sme bývali vo Francúzsku v Grenobli, a akí sme boli obaja radostní a mladí. Vrátila som sa odtiaľ tehotná, čakala som syna a v taške som mala prvé strany rukopisu Odtiene. To dobré obdobie pokračovalo aj doma. Niektoré prechádzky do chotára a návštevy u otca a rozhovory s ním, aj počasie a svetlo za oknami by som vedela presne opísať. A doma mama a babička, čakali sme na chlapčeka.
Šťastná som bola aj s Baškou a deťmi, v záhrade, zavše v budmerickom kaštieli s Denisou, mulatovala som s Tinou, s Olegom Pastierom, písali sme si každý každučký deň, s Iljom Zeljenkom som chodievala na koncerty, túlala sa po Francúzsku s Iris, ale bola som šťastná aj pri návštevách Erika v Uloži a teším sa každému stretnutiu aj nekonečnému telefonátu s Lubom Dobrovodom. Paríž a Francúzsko je láska na celý život. Veľmi nákladný koníček.
A šťastná som aj pri písaní alebo čítaní niektorých knižiek.
A ak by si si mohla vybrať, tak v akom období, v ktorých rokoch, ktorého storočia by si si vedela samu seba predstaviť?
Neviem, mám rada Belle epoque v Paríži, ale aj šesťdesiate roky…
Odjakživa si mala blízko k písaniu, napokon klepotanie písacieho stroja sa u vás ozývalo vďaka otcovi často. Vyštudovala si žurnalistiku, písanie si si zvolila aj za pracovný chlebíček – pracovala si v novinách, si spisovateľka, aktuálne pracuješ v knižnici. Ako žena s hlavou vo svete fantázie, literatúry, slov zbalí fyzika? Alebo zbalil on teba?
Marek ma začal tú fyziku doučovať. Doučovala ma vtedy naša bývalá matematikárka aj mamin druhý manžel astronóm. A raz tato priviedol Mareka Mihalkoviča, že študuje fyziku, aby sa so mnou učil. Marek však pochádzal z rovnakého prostredia ako ja. Jeho otec je básnik. Poznali sme sa z detstva a začali sme sa pravidelne stretávať. Viackrát som o tom napísala, nechcem sa opakovať. Z času na čas sme sa však o matematike a fyzike, z ktorých som takmer prepadla, prestali rozprávať. Prekladali sme Jeseninove básne a počúvali Boba Dylana. Nikoho takého zaujímavého ako on som dovtedy nestretla.
Kto ťa pozná alebo sleduje na FB, vie, že máš krásnu záhradu plnú ruží a, samozrejme, všeličoho iného. Čo pre teba znamená záhrada?
Keď sa niekde ľudia dlhšie zhovárajú a dlhší čas sa nehovorí o literatúre alebo záhrade, nudím sa. Záhradu beriem ako výrez z prírody, ktorý mi nateraz trochu patrí.
Vrátim sa ešte k FB. Uverejňuješ veľa statusov, niektoré z nich (upravené) neskôr nachádzame v knihách alebo v článkoch, ktoré píšeš do časopisov. Je FB tvojím zápisníkom/denníkom?
No, nie je, ale niekedy si doň čosi zaznamenám a neskôr sa mi to zíde. Neuverejňujem fotografie. To, čo píšem, sú moje fotografie! Nefotím. A fotografie, čo uverejním, ak urobím výnimku, fotí ktosi iný.
Mám veľmi rada, keď v tvojich prózach natrafím na mikropoviedky, rozprávočky, dialógy medzi neživými predmetmi alebo rastlinami či zvieratami, ktoré tvoria trebárs len tri vety. Nazeráš takto na svet aj bežnom živote? Pozrieš napríklad na deku a hneď si predstavíš, čo má za lubom?
Možno mi trochu preskakuje, ale zhováram sa s vtákmi aj rastlinami. Často aj nahlas. Keď píšem, predstavujem si to, o čom píšem, takže sa môže stať, že niečo čo nerozpráva, aj prehovorí. Veci sa nám privrávajú potichu. Príroda dosť nahlas, len ju nie vždy počúvame.
Na tvojich knihách sa mi páči tvoj zmysel a cit pre detail. Dokážeš si všimnúť veci, ktoré iným ľuďom prídu úplne obyčajné a zrejmé, vôbec sa nad nimi nepozastavia, no ty ich vidíš a ešte ich vieš slovami jedinečne zachytiť… Väčšina ľudí po daždi povie: Ach, ako vonia vzduch. Ty nie, ty zvoláš: Akoby ktosi prevliekol bielizeň! Ukladáš si do pamäte zvuky, vnemy, vône a dokážeš si ich pri písaní živo vyvolať?
Nedokážem, ale zapisujem si, čo sa mi prihodí, čo počujem, čo vidím, cítim a občas do tých poznámok nakuknem. Spisovateľ si má zapisovať. Aby nezabudol.
Spomenula som, že ma očarúvajú mikropoviedky, neobyčajné opisy obyčajných vecí a idem to ešte rozmeniť na drobnejšie, vždy si v tvojich knihách podčiarkujem nezvyčajné slová, krásne slová, zvukomalebné slová, nárečové, nespisovné (mračkovať, gundžovať, krupicovať – snežiť, mravce šibrinkujú, voda crčká, pančuchy na hlavách sa combŕlajú, povitruľa, cvrnda, konáre sa holengajú …) Používaš ich bežne, alebo sú to slová zo spomienok? Zbieraš slová? Načúvaš, čo hovoria iní a zapisuješ si ich?
Je mi ľúto, že nemôžem použiť všetky slová, ich bratrancov a sesternice zo zahraničia, ich predkov z etymologických slovníkov, zadkov z nárečových, používam všetko, žargón, slang aj argot, archaizmy… Jazyk je les, treba ho chrániť aj sa oň starať. Niekto ide na turistiku, a keď sa ho spýtate, čo videl, povie že nič, ako turisti z jednej Nabokovovej poviedky… Každý deň je z tohto lesa vyrúbaný dáky strom…
Každá rodina má určite nejaké slová alebo vety, ktoré stačí povedať, a vieme koľká bije, rozosmejeme sa, vynorí sa nám spoločná spomienka, či už smutná alebo veselá… Poznáš to? Máte aj vy v rodine nejaké slová alebo vety, ktoré stačí vysloviť a „ste doma“?
Cvočky, Dunda pajedy, kocúrovi na jedy, Dýf mu po papuli, Všetci sme predsa počuli, ako sa vlka zastával, Ale Miško, veď to je Emil, Né že jako že oné že ale že jakože čo, Presne presne…
V Záhradkách je veta „ Na jar sú dni intarzované všelijakými záhradnými povinnosťami, nebo je modré, voje belasých baránkov, (…) voje zvukov, ale tie v texte ani na obraze nepočuť.“ Budem oponovať. V tvojich prózach počuť aj zvuky. Keď napíšeš, že pod hviezdami gagocú divé husi, alebo že sa drozdy vadia za oknami, tak ja a určite mnohí ďalší ich počujeme. Svojimi textami dokážeš rozvibrovať všetky zmysly. Hovoria ti to aj iní čitatelia?
Áno, vravia mi to mnohí, no niektorí aj vravia, že ich tie zvuky a slová a to, že všetkého je v mojich textoch tak veľa, vyrušujú…
„ Do nášho dvora padajú hviezdy aj husi a mne je také smutno ako obrovská brána, do ktorej sa zmestí voz aj s koňom a naloženou vlečkou a dva býky a stádo dobytka a fúra uhlia aj dreva.“ To je úryvok z kapitoly Kúsok oblohy a 76 husí a ja som si ten smútok predstavila, to ani nie je smútok, to je obrí brat smútku, poznám tie pocity… Často píšeš o smútku…
No, ja v skutočnosti ani nie som veľmi veselá kopa. Často sedávam sama s počítačom na kolenách v izbe len s kreslami, ako vraví syn, čoraz menej sa stretávam s ľuďmi. Veľmi často chodievam voziť sestrinho vnuka. Predo mnou alebo za mnou ide môj muž a fotografuje, zavše sa vôbec nerozprávame. Paríž je iný, mačací, život mojich všedných zážitkov. O tom, čo píšem a čítam, sa veľmi nemám s kým zhovárať a ani nezhováram. Moje kolegyne ma takmer nepoznajú, hoci sme spolu každý deň a zhovárame sa o práci. Jednu z Veron, tú temnú a depresívnu si nechávam pre seba.
Vo svojich knihách opisuješ detstvo, pubertu, materstvo i starnutie… O ktorej téme píšeš najradšej?
Nemám nijaké priority. Ja píšem o všetkom, len o mladosti sa mi čoraz ťažšie píše.
Zostanem ešte pri starnutí. Ženy sa s ním vyrovnávajú ťažšie ako muži (vo väčšine prípadov), snažia sa všetkými spôsobmi zakamuflovať vek, ty hovoríš o starnutí a premenách tela veľmi otvorene… Ďakujem ti za to. Myslím, že tvoja otvorenosť má terapeutický účinok na mnohé z nás… Je aj toto tvojím zámerom? Odtabuizovať starnutie?
Ani takéto zámery nemám. Ide mi len o písanie. To ako je dôležitejšie ako čo.
Krčím sa ako každá žena v mojom veku, bolieva ma chrbtica a niektoré veci už nerobím. Nenosím tričká s obrázkom, holé plecia ani minisukne, no neškriepim sa so ženami v mojom veku, ak sa im to páči. Mám však rada deti a mladých ľudí. Veľmi rada mám mladých ľudí.
Raz, už neviem kde ani kedy, som od teba počula alebo čítala slová, že v nešťastí vznikajú veci zázračné, uložila som si tie slová do pamäte a vždy si na ne spomeniem, keď mi je ťažko… Platí to stále?
Ale to som nepovedala ja, iba citovala Jozefa Cígera Hronského – Proroctvo doktora Stankovského.
Predpokladám, že tvoja široko rozvetvená rodina si číta tvoje knihy. Použijem tvoje slovo – Negundžujú? Lebo aj v Záhradkách je trebárs dcérina fotografia a text o Barborke.
Nie, písal aj tato Vincent, aj dvaja jeho bratia Viliam a Alexander, aj mužov otec Jozef, aj jeho teta Lydka Vadkertiová, aj jeho strýko Miroslav Válek, píše aj sestra Agáta, aj bratranec Bystrík, švagor Boris… Literatúra je literatúra, dá sa odtrhnúť od života, ale niekedy aj nie…
Vždy keď čítam príbehy o tvojej rodine a priateľoch, závidím vám ten spev, rozhovory, vínové seansy, múdrosť, rozhľad, humor… Funguje to aj dnes? Majú aj mladšie generácie vo vašej rodine takéto zážitky?
Myslím si, že mladšie generácie sa tešia, že ich nemajú. Spoločensky exponovaný život má svoje peripetie a lumpovačka nie je ľahká robota.
V knihách sa väčšinou nevzďaľuješ zo známych miest – Modra, Pezinok, Čeklís, Dubová, rodina, záhrada. Ale vzala si nás aj do Ameriky alebo Francúzska, pretože si tam istý čas žila s manželom. Vtáky štebotali, že bude nová kniha a bude o Francúzsku. Je to pravda? Viem, že si tam teraz strávila dlhší čas a chystáš sa opäť. Čo pre teba znamená Francúzsko, domov tvojej literárnej lásky Marcela Prousta?
Ja som doma všade, kde si dám dolu čiapku. Vždy keď niekam prídem, predstavujem si, že tam bývam, chodím do obchodu… Ak som tam dlhšie a robím to, priľnem k miestu a keď odchádzam, býva mi smutno. Keď sme s mužom v lete šli od Erika z Ulože, vravela som v jednej zákrute s nádherným panoramatickým výhľadom na Spiš, že by som tam chcela bývať.
Kniha s francúzskymi kulisami je na spadnutie a výlet do Paríža? Teraz som sa vrátila. Keby som doma povedala, že si hľadám letenku, asi by som ich naštvala. Zatiaľ si ju hľadám potajomky.
Tvoja vášeň pre Hľadanie strateného času a Marcela Prousta je mnohým dobre známa. Ešte stále sa ponáraš do jeho kníh? Čo ťa na ňom tak fascinuje?
O Proustovi som toľkokrát hovorila a písala, že ma privádza do rozpakov opakovať sa. V Paríži ma predstavili ako slovenskú proustologičku, čo vo francúzštine znie ako názov dákeho parfému. V istej chvíli som tie texty čítala dosť fanaticky a niekoľkokrát, čo samozrejme prinieslo svoje ovocie ako každá s vášňou robená aktivita. Poznám ich a nestratím sa. Skúsená a ostrieľaná čitateľka v mojom veku už nebýva literárnymi textami fascinovaná. Skôr ma fascinujú spomienky na niektoré čitateľské zážitky, to, ako som ho čítala a s akou vášňou a chuťou. Skoro si závidím.
Dnes už také knihy ako on nepíše nik. Veľa čítam, veď vieš. Chválim, čo sa mi páči, mlčím o tom, čo bolo zlé…Vychádza veľa dobrých, ale aj veľa nedobrých kníh. Čo hovoríš na súčasnú literatúru? Kto ťa naposledy zaujal, či už z domáceho alebo zahraničného súdka?
Preboha! To sa ma radšej nepýtaj. Voči tomu čo sa čitateľom podsúva ako to najlepšie zo slovenskej literatúry v podobe desiatky finalistov Anasoft litera, som zaujatá a mám výhrady. Ruky mi zväzovala moja účasť medzi finalistami, pretože sa akosi nepatrí brýzgať, keď som tam…
Mám výhrady voči literárnej kritike, ktorá tu dlhodobo vytvára akýsi kánon z takmer nečitateľných a veľmi slabých kníh, ktoré by som, ako sme sa raz smiali s Erikom, nečítala ani na opustenom ostrove. Veď v niektorých nie je ani jedna dobrá veta! Ani jedna! Latka neexistuje. Ak sú dve vety, považujem ich za veľmi nízko nastavenú latku…
Potok pod potokom Dušana Dušeka sa do desiny ani nedostal. Na Altu Vášovú sa predtým zabudlo…Dnes v desine chýba živelný a originálny rozprávač Ľubo Dobrovoda, pár rokov dozadu vyhral zlý rukopis – preklad Ivana Medešiho…
To degraduje celú Anasoft literu na velice soft literu s úrovňou vyššieho levelu literárnej súťaže Poviedka, či ako sa to volá… To čo hovorím sa však netýka len anasoftu. Čitateľ možno o anasofte nevie, ale povedzme, že si z času na čas niečo o slovenskej literatúre prečíta a možno zostane veľmi prekvapený, čo sa tu literatúrou nazýva a čo sa za ňu vydáva. “Kdo jsou ty tetičky?” – spýtal sa ma raz jeden český kolega!
A ozaj, teším sa na nový preklad Pétera Esterházyho, rada čítam Petra Borkovca, redigovala som Luba Dobrovodu a mala som z jeho knižky neuveriteľnú radosť, prečítala som Janu Bodnárovú a páčila sa mi, o to viac ma prekvapilo, komu tú anasoft potom prišili, a naposledy ma veľmi potešila knižka Dušana Dušeka Deti v daždi.
Čo pre teba znamená písanie?
Písanie je pre mňa práca, radosť, oštara, všetko, najlepšia vec na svete, najnenávidenejšia vec na svete, spôsob bytia aj nebytia, teším sa z každej vety čo sa mi podarí…
Neviem, či môžem načínať tému vojny na Ukrajine, no v Záhradkách je viackrát spomenutá a tvoj postoj je jednoznačný. Sleduješ, čo sa deje každý deň?
Nemyslím si, že by sme sa o tom, čo sa deje na Ukrajine, mali len tak nezáväzne rozprávať. Vnímam to všetko na Ukrajine a aj doma veľmi citlivo a mám z toho úzkosť aj strach. Z toho čo sa deje u nás aj na Ukrajine. Napriek tomu, žijeme v demokracii a mieri a naše voľby boli demokratické. Ich výsledok, aj výsledok prezidentskej voľby je našou skupinovou fotografiou. Toto sme my. Nie oni! My! Všetci. Takíto sme, akokoľvek sa mi z toho, čo sa deje trebárs na ministerstve kultúry, dvíha žalúdok. Predtým tu bola vláda, s ktorou sa dalo nesúhlasiť, no my sme dali prednosť voľbám s dosť jasným výsledkom…
Ukrajina je velikánska boľačka. Nepripúšťam nijaké proruské diskusie.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.