Fúka vietor, tma, pár svetiel pri ceste, mohol by to byť vidiek, lúky, kde sa cez leto pasú kravy a počas zimy sa na tých lúkach ľudia bežkujú, v batohoch termoska s čajom, tí ľudia so zrýchleným pulzom a ich hlavy v čiapkach miznúce v bielej diaľke, za kríkmi, v hájoch, kde – tu svetlo, svetlo tam, kde sa domy končia, kde začína tichý priestor, ktorý môže znepokojovať. Ideme v aute, po tej tmavej ceste, aby prišli do kultúrneho domu v obci B. na severe Slovenska, obec s hrdými občanmi, sú hrdí na polohu svojej dediny, na penzión, na prebúdzajúci sa cestovný ruch, na skialpinistov žijúcich v každom druhom dome, na farbu stien v škole, na futbalový štadión, tam v lete chodia, do krčmy pri tom štadióne a pekne sa obliekajú, do farieb, na očiach tmavé okuliare a poháre s vodou a s ľadom, pivo, kofola, priesvitný alkohol a hory nad tou dedinou, ten hrebeň, ten tmavozelený les.
Vystúpime z auta, za žalúziami sa svieti, vítajú nás, vysoká biela víla s dlhými vlasmi, odkladáme si kabáty a tváre si ukrývame za škrabošky, sú tam, praskanie podlahy z dreva, keď je prítmie, keď sa šetrí žiarivkovým svetlom, tu je atmosféra tajomstva, zámkov s trinástymi komnatami, o ktorých treba povedať deťom tu, niekoľko pištiacich detí so spýtavým pohľadom, s otázkami, ich malé nohy a voňavé vlasy, tie balóny a girlandy, chcelo by to tortu, hovoríme si, tortu s čokoládou, cukrom a orieškami, že by na nej horeli sviečky a tancovalo by sa okolo nej, rôzne tance, rôzne pohyby, takmer jánske ohne niekde v nás, ich žiara, tance so zatvorenými očami alebo iba tak, tancovať tak ako tancujú na stužkových učitelia v kravatách po pupok, to ako sa prevaľujú a z plešín si utierajú pot, aj to by tu mohlo byť, tance okolo torty plnej cukru.
Atmosféra zámkov a hradov pri hájoch sa vytráca s niekoľkominútovým prílišným svetlom, s predstavou tých mužov s kravatami po pupok ako tancujú v mizerných hoteloch a spievajú spolu so speváčkami z Abby.
Víla všetkých víta, vysoké štíhle dievčatá sa túlia k svojím starším mužom, vyzliekajú sa, vzájomne sa dotýkajú ukrytí vo svojich karnevalových maskách, bozky, ktoré zakryje hudba, vtiahne ich do seba, je to ako tunel, ako tornádo, tá sila v tých mladých telách neuvedomujúcich si seba, niečo v sebe, tak tam prídeme a trochu sa usmievame, pijeme víno a vodu s bublinkami, tancujeme nepoznajúc tú hudbu, rytmus, tancujeme, tancujeme, sedíme a pozorujeme nohy v dierkovaných pančuchách, nohy na opätkoch, súťažíme, vyhrávame fľašu červeného vína, poukazy na úpravu nechtov v okresnom meste, vyhrávame pocity, ktoré sú ako bodky na letnom tielku, označkujú pocity, robia ich zapamätateľnými, myslím na človeka, ktorý v tombole vyhral pozorovanie divej zveri, či mu dajú aj pušku, či mu dovolia nejaké zviera uloviť, rozkrájať ho, naporcovať, či by to nemohol byť bonus k tomu pozorovaniu, či bude vládať vyjsť po rebríku na posed, či sa nebude báť, či sa s poľovníkmi neopije sediac na tom posede pozorujúc divú zver, diviaky, rýchlosť sŕn, parohy jeleňov.
Dievča z Martina mi raz rozprávalo o mužovi, ktorý k nej prišiel na jednej párty, trendy chlapec, hovoril jej cíť hudbu a trhalo ním, metalo, cítil hudbu, žuval žuvačku, veľa pil a spomeniem si na neho, keď už ideme späť, ja so svojou rybou na udici, v rybárskych čižmách, bez škrabošky na tvári.
Okolo cesty niekoľko svetiel, svetlá aquaparku, odbočky, hory v tme, hory medzi už neviditeľnými oblakmi.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments