Na Sieťovke ste si už mohli prečítať trinásť dôvodov, prečo si treba prečítať román Zamatový jež, ktorý napísala Adriana Boysová. Ale tých dôvodov je v skutočnosti viac, preto som sa s autorkou porozprával o jej románe na diaľku medzi Luxemburskom a Bavorskom.
Nebudem to tajiť a hneď na úvod veľmi rád priznávam, že som ten Róbert, ktorému v knihe ďakujete za dodanie sebadôvery. Avšak prečo ste si po napísaní a úspešnom prijatí zbierky poviedok Mimóza neverili, že oslovíte čitateľov aj románom?
Písanie románu je komplexné a ten môj má stovky strán a desiatky postáv. V čase písania som neriešila, či sa nájde vydavateľstvo, ktoré ho bude chcieť vydať, no zároveň som vedela, že ak povedia nie, nepustím sa do samovydávania, pretože veľmi dobre viem, koľko práce je za tým a môj deň by musel mať aspoň 30 hodín… Toto vedomie mi dávalo slobodu v písaní, lenže po dopísaní sa objavili pochybnosti. Knihu som písala deväť mesiacov a odrazu som sa cítila ako prvorodička, ktorá netuší či to, čo robí, je správne, mala som svoj inštinkt, ktorý mi šepkal, aby som sa nebála, ale aj pochybnosti. Hľadala som nezainteresovaný názor niekoho, kto by nemal zábrany povedať mi čokoľvek, vecného čitateľa, skúseného, o ktorého by som sa mohla oprieť. Som rada, že túto fázu mám za sebou a zároveň som vďačná za to, čo ma naučila o sebe, svete vydávania kníh, aj za nové priateľstvá.
Ktoré postavy sa Vám písali najľahšie a naopak najťažšie?
Žiadna postava sa mi nepísala ťažšie či ľahšie než iná, skôr išlo o situácie, scény, ktoré boli nabité emóciami, kde som sa musela sústrediť na to, aby som sa nedala pohltiť vlastnými pocitmi, ale dokázala ich preniesť na čitateľa tak, ako som ich chcela sprostredkovať.
Hoci v knihe používate majoritne tzv. vševediaceho rozprávača, na niektorých miestach sa postavy priamo obracajú na čitateľov a v jednom okamihu sa dokonca pohádajú. Inšpirovali ste sa v tomto nejakým iným dielom?
Z mnohých kníh vo mne ostane len pocit, emócia, ktorá aj po rokoch rezonuje, rozprávačské postupy si neukladám do pamäte. Keď som začala príbeh písať, napísala som sedemdesiat strán v prvej osobe a potom som si povedala, že niečo mi tam chýba a prepísala som text do tretej osoby. No stále to nebolo ono a pôvodnú verziu som už nemala, tak som to zase začala prepisovať. Narážala som na vlastné limity čo a ako chcem vyrozprávať, až som si povedala, že to napíšem tak, ako to cítim, bez ohľadu na nejaké pravidlá o jednom rozprávačovi. Výsledkom je, že niečo je napísané v tretej osobe, niečo v prvej a je tam aj okamih, kedy sa príbeh odkrýva len formou dialógu. Predstavovala som si, že Szymon stojí na javisku, svieti na neho reflektor, obďaleč je Martina a občas mu skáče do reči, čím dáva jeho slovám inú perspektívu. Pôvodne sa medzi nich miešal aj Peter, no nakoniec som ho poslala za pomyselnú oponu. Na tých pár stranách sa ukázala dynamika ich vzťahu, spoločná história, zmýšľanie a pocity, ktoré by tretí rozprávač len ťažko vedel preniesť na čitateľa tak, ako som si predstavovala. V minulosti som hrávala divadlo a dodnes je pre mňa čas strávený v divadle malým sviatkom. Keď píšem, predstavujem si svetlo, vône, zvuky, viacerí čitatelia mi napísali, že medzi riadkami počujú hudbu. Viem si predstaviť zinscenovanú podobu Petrovho príbehu. 😊
Spomínam si na jeden príbeh zo sociálnych sietí, keď sa dvaja chlapci nechajú rovnako ostrihať a sú presvedčení, že ich v škole nerozoznajú. Háčik spočíval v tom, že jedno dieťa bolo biele a druhé nie. Vy to vo svojej knihe tiež veľmi nevypichujete. Bol v tom zámer?
Vlastne áno, nemala som potrebu napísať priamo, že ten a ten chlapec je čierny. Chcela som, aby ho čitateľ spoznal bez vopred vytvorených stereotypov a očakávaní ako bystrého, ambiciózneho mladíka, pozerala som sa na neho skrz to, aký je a nie ako vyzerá. Príde mi to prirodzenejšie než rozpisovanie sa o odtieni jeho pokožky. Veď ani v konverzáciách nezvykneme ako prvé povedať, že vieš, ten beloch, čo mi opravoval práčku… Nevypichla som to, ale ani to zámerne neskrývam, skôr či neskôr na to čitateľ príde aj sám.
V jednom rozhovore, ste konštatovali, že meno mesta Kingsrow, kde hlavný hrdina Peter žil a neskôr sa dostal do polepšovne Pawncity, ste odvodili od postavenia šachových figúrok. Máte rada šach?
Keď som učila hrať dcéru dámu, overovala som si nejaké pravidlá na Wikipédii a tam som narazila na výraz kingsrow – ide o pozíciu, v ktorej sa pešiak mení na dámu, v angličtine na kráľa. Spomenula som si na to pri písaní Petrovho príbehu, on má šach veľmi rád. Kingsrow je malé mestečko, pokojne si ho môžeme predstaviť ako šachovnicu, kde sa figúrky presúvajú v rámci vymedzeného priestoru a podľa Petra sa tam nič vzrušujúce nedeje. Dospieva, má pomerne veľkú slobodu, ale obmedzené pole pôsobenia. Napokon aj my sa často presúvame celé dni v rámci vopred stanovených území podľa vopred daných pravidiel času, priorít, kým nám niečo neskríži cestu a nezmení plány.
Všetky názvy miest v príbehu sú metaforou. V istom momente sa Peter dostane do ústavu v Pawncity, kde chlapci aj vďaka uniformám vyzerajú jeden ako druhý. Z jeho výsadnej pozície v rodine sa z pomyselného kráľa stáva pešiak, stráca sa v mori sivej a prichádza o výhody voľného pohybu. Pri prechode do Rosingtonu dúfa v ružovejší život, no napokon ani tu nemá ustlané na ružiach. Práve tieto naoko nepodstatné omrvinky ma pri písaní bavia, dodávajú knihe ďalší rozmer, asi ako keď maliar pridá na plátno pár ťahov štetcom navyše, ktoré vystúpia do popredia len pri určitom uhle pohľadu. Ak by ste sa na to nespýtali, je možné, že by tomu nikto nevenoval pozornosť.
Mnoho postáv v knihe má poľské korene, hoci žijú v Anglicku. Prečo ste sa rozhodli práve pre túto komunitu a nie niektorú inú v Anglicku žijúcu?
Kým som bola v Anglicku, nemala som kontakty s poľskou komunitou, no niekoľko rokov som žila v Dubline, prišla som v čase, kedy sa EÚ rozrástla o desať nových členských krajín a odrazu sa v meste objavila veľmi silná poľská komunita, ktorá sa každým mesiacom rozrastala. Pracovala som s mladými poľskými dievčatami a aj cez ne som registrovala tieto zmeny a naratív, ktorý sa objavoval v miestnej tlači, aj tej zo zámoria. Vždy ma fascinovali iné kultúry a Európa napriek svoje malosti a globalizačným trendom je neskutočne pestrá, veď stačí, keď sa povie Talian či Holanďan a každý z nás už má vytvorené nejaké predstavy formované možno viac tým, čo počul, než skutočne zažil. Odrazila som sa čiastočne od toho, čo som zachytila v mojom okolí, ale netreba zabúdať na to, že Zamatový jež nie je sociologickou štúdiou. Ide o výsek zo života vymyslených postáv vo fiktívnom prostredí a áno, v mnohom sa podobá na to, čo sme pred tými rokmi vnímali, ale stále je to fikcia.
Keď sa pozerám na osudy hrdiniek v knihe – Martinu, Justínu ale aj rebelky Daisy a Alison, naložili ste im v príbehu pomerne veľa na plecia. A nielen im. Nemáte rada šťastné konce?
Šťastné konce mi nevadia, veď kto by o ne nestál! Ale vždy ma zaujímalo, čo bolo potom, ako zazvonil zvonec a či naozaj žili šťastne, až kým nepomreli. Tiež ma občas irituje súčasné pretláčanie šťastia ako jedinej cesty, kam by malo smerovať naše úsilie, akoby to bolo to najdôležitejšie, čo dáva životu zmysel. Ak sa vrátime do minulosti, príbehy a rozprávky sa zvyčajne nekončili šťastne, ľudia boli väčšími realistami. Možno sa dnešný človek borí s problémami aj preto, že stále čaká na akýsi hollywoodsky happy-end. Mne je bližší koncept života, v ktorom sa radujeme z čiastkových vecí. Možno mi niečo nevyšlo, ale aspoň neprší a niekto sa na mňa usmial.
Preto sa na spomínané hrdinky nepozerám ako na nešťastníčky. Sú to silné ženy, každá svojím spôsobom. Jedna má odvahu vziať si od života, čo jej ponúka, hoci tým niečo stráca, druhá sa mu podvoľuje pre zachovanie istých ideálov, ďalšie sa odmietajú podriadiť okolnostiam, majú svoju predstavu sily, nemusíme s nimi súhlasiť, ale určite by nestáli o našu ľútosť. Skôr potrebujú objatie, súcit, podporu, možno vyrozprávať sa.
Zastavme sa ešte pri postave Alison, ktorá zohráva dôležité miesto v živote hlavného hrdinu Petra. Aký je váš vzťah k nej?
Alison, napriek tomu či práve preto, čo sa jej v živote udialo, verí, že ona je tá, ktorá poťahuje nitkami osudu. Veľmi tomu chce veriť. Nechce sa vzdať a podvoliť sa, hoci práve k tomu smeruje jej konanie. Ale je to jej voľba. Je plná protikladov, zmätená, hrdá, krehká i manipulatívna. Je pre mňa jednou z tých mladých dievčat, čo majú pocit, že samy musia všetko zvládnuť, sú pod tlakom spoločnosti, rodiny, školy, priateľov, často si neuvedomujú, že sú na hrane a nevedia požiadať o pomoc. Mám ju rada. Rada by som jej povedala, že nie je sama, ktorá sa stráca a hľadá a že na nej niekomu naozaj záleží. Je zvláštne, ako sa fiktívne postavy dokážu dostať pod kožu…
Vlastnú skúsenosť s britským súdnictvom ani ich polepšovňami nemáte. Nechali ste sa viesť len fantáziou alebo je napísané výsledok rešerší a konzultácii o nich?
Odrazila som sa od toho, čo by malo byť primárne cieľom podobných zariadení – vychovávať, otvárať obzory, vzdelávať, komunikovať, niekde sa to darí viac, inde menej. Ako v každej organizácii aj tu nájdeme súbor pravidiel, štruktúru dňa, hierarchiu rolí. Rešeršovala som správy z reedukačných zariadení, z organizácií venujúcim sa ochrane detí a ľudských práv, hľadala som články v médiách, čítala som zákony, na internete dnes nájdete aj recenzie na jednotlivé väznice, kde väzni rozoberajú jedálne či kvalitu postelí. Všetky tieto informácie boli inšpiráciou pre vytvorenie pozadia príbehu. Britské súdnictvo už bolo ťažším orieškom, nie som právny expert a pri vyhľadávaní informácií som zistila, že podobné situácie sa môžu riešiť odlišne medzi Anglickom či Škótskom. Zisťovala som, ako fungujú súdy pre mladistvých, niektoré detaily som riešila s kamarátom právnikom, ktorý mi dal cenné rady. Ale stále som toto prostredie brala ako kulisu. Nechcela som príbeh utopiť v záplave detailov.
Ako ste na tom s filmami, seriálmi alebo knihami z väzenského prostredia?
Pravdou je, že tento typ seriálov a filmov veľmi nepozerám, ani knihy z toho prostredia nečítam. Knihu som nepísala primárne s tým, že sa bude odohrávať za múrmi so zamrežovanými oknami. Je to príbeh o dospievaní, o tom, čo sa môže stať, keď mlčíme, o našich vlastných väzeniach a múroch, ktoré si okolo seba staviame. Začína sa návratom do slobodného života, ale Peter vlastne z toho väzenia nikdy celkom nevyšiel, nie? Myslím v hlave. Neviem, či sa to vôbec celkom dá.
Jedna z mojich najobľúbenejších postáv je malá Ester a jej francúzština. Keď výska Petech!, som namäkko. Tam ste sa zrejme mali možnosť odpichnúť od osobnej skúsenosti, nie?
Multilingualizmus je u nás každodenným spoločníkom a jeho nástrahami sme si prešli so všetkými deťmi. Doma sa rozprávame po slovensky, no škôlky, školy, krúžky či televízia vnášajú do našich rozhovorov iné jazyky, všetky tieto vplyvy sa nám votkávajú do slov a vetných skladieb. Deti sú ako špongie a nasávajú všetko naokolo, často oveľa rýchlejšie než dospelí. Naše prostredie prirodzene preniká do jazyka a ten prienik som sa snažila zachytiť najmä v postave Ester.
V románe spomínate niekoľko literárnych klasikov. Jedna z postáv číta knižky vyhodené do kontajnerov a pod pazuchou sa jej ocitne Goldingov Boh múch. Máte blízko ku klasikám?
Mám rada klasiku. Je výpoveďou o dobe, ktorú už nemôžeme priamo zažiť, no na pozadí príbehov môžeme odhaľovať procesy tvorenia demokracie, ženskej emancipácie, myslenia, technologický vývoj, v opisoch a dialógoch postáv spoznávame svet minulosti inak než ho vykresľujú učebnice histórie, oveľa komplexnejšie. Ale rovnako rada čítam súčasné romány, ktoré mapujú dnešný svet. Bavia ma presahy do sveta umenia, filozofie, prekračovanie hraníc spoločnosti i tých geografických, vrstvenie kultúr, ale aj hravosť naoko banálnych životných osudov.
V Zamatovom ježovi sa venujete téme násilia na ženách avšak na rozdiel od Mimózy v ňom téma LGBTI absentuje. Prečo sa tak stalo?
V Mimóze som sa hrala s rôznymi podobami lásky, ale je zaujímavé, že čitatelia veľmi často reagujú práve na tú, kde sa objavila lesbická láska a celkom by ma zaujímalo, prečo práve na tú, lenže na hlbšie psychoanalýzy pri stretnutí s čitateľmi nie je veľmi čas a občas mám z ich otázok pocit, že oveľa radšej by analyzovali mňa. 😊 Ktovie, či podobne rozoberajú pohnútky spisovateľov opisujúcich vraždy, mučenie a pod. Som rozprávačkou a príbehy ku mne prichádzajú, prechádzajú mnou a moje prsty ich nejakým spôsobom zachytia a už o nich rozpráva niekto ďalší. Nepíšem ich ako politickú či spoločenskú agendu. Poviedky v Mimóze spája láska. Tú môžeme chápať aj ako veľký dáždnik, pre niekoho má pestré dúhové farby, iný ho vidí v čiernobielych odtieňoch, občas nám ho uchytí vietor, inokedy nás chráni pred páľavou, raz ho drží jedna ruka, potom dve, tri, niekedy sa pod ním ukryjeme s dieťaťom či s psíkom pod pazuchou a možno sa oň nechceme deliť, pretože si chceme chrániť nový účes… Ale späť k vašej otázke – téma domáceho násilia ma vždy zaujímala, keď som príbeh písala, vedela som, že v ňom bude mať svoje miesto. V knihe je prítomná tak, ako je prítomná v našich životoch, niekedy manifestovaná viac, inokedy menej, záleží od nás, nakoľko odvrátime zrak, alebo sa rozhodneme priznať jej existenciu a niečo s tým robiť.
Ku knižke ste pridali aj vyše 30 klipov, ktoré sa dajú nájsť cez QR kód alebo zadaním spojenia „Zamatový jež“ na YouTube. Prejdime si niektoré, prečo sa ocitli vo výbere
V prvej časti sú skladby, ktoré mi pri písaní pomáhali dostať sa rýchlo do príbehu. Tým, že píšem útržkovito, hudba mi pomáhala nájsť stratenú niť a rýchlo naň nadviazať.
Tears For Fears – Everybody Wants To Rule The World – Kto by nechcel vládnuť svetu, keď máte násť !
Amelia z Montmartre – milujem tú skladbu, veľmi rada ju hrávam na klavíri;
Nesum dorma – Vinceró, Vinceró! vychádza z textu zo scény odohrávajúcej sa v kuchyni;
Radiohead – Creep – vyjadruje pocity mnohých mladých a čo potom tých, čo sa znenazdajky ocitnú v polepšovni;
Pink Floyd – Wish You Were Here – jej slová dopĺňajú príbeh v mnohých rovinách;
Lady Gaga, Bradley Cooper – Shallow – nemohla chýbať vzhľadom na to, čo sa odohráva na posledných stranách príbehu. 😊
Elton John – Blue Eyes – modré oči hlavnému hrdinovi nedajú spať;
Cyndi Lauper – Time After Time – viaže sa k pobytu v Pawncity a Petrovým pocitom, spomienkam, ktoré sú na príťaž a predsa sú to najvzácnejšie, čo má.
Čo by ste chceli, aby si čitatelia primárne odniesli z prečítania Zamatového ježa?
Počuli ste o teórii meteorológa Edwarda Lorenza, ktorý povedal, že aj drobný pohyb motýlích krídel môže privodiť sled udalostí, ktoré by mohli o pár dní spôsobiť vznik tornáda v inej časti sveta? Verím, že čítanie niektorých kníh má podobný efekt a priala by som si, aby moje knihy vyvolali v čitateľoch zvedavosť, prebudili záujem, zaktivizovali emócie, priniesli im témy na premýšľanie a inšpiráciu do života, ktorá možno začne nebadane ako trepot krídel.
Spomínali ste, že už pracujete na novej knihe. Vybrali ste výrazne inú tému ako v predchádzajúcich knihách?
Je v aktívnej fáze, príbeh buble, rastie, sama neviem, kam všade ma zavedie. V tomto som fatalista a rada sa nechávam príbehom viesť a zviesť, hľadám cestičky a nachádzam nové prepojenia. Viac neprezradím, nechajte sa prekvapiť spolu so mnou!
| Adriana Boysová vyštudovala kulturológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odkiaľ si počas jedného leta odskočila do Dublinu a tak sa jej tam zapáčilo, že na zelenom ostrove zostala niekoľko rokov. Posledných 15 rokov žije s rodinou v Luxembursku, kde má na starosti vydávanie rozmanitých publikácií pre inštitúcie a agentúry EÚ. Spolu s rodákmi založila a už niekoľko rokov vedie organizáciu Slovaks in Luxembourg (SLUX) propagujúcu slovenskú kultúru a prepájanie krajanov v malebnom veľkovojvodstve. Pravidelne bloguje (o materstve a živote v cudzine písala na blogger.com, posledné roky nájdete jej postrehy na sme.sk) a občasne píše pre portál ženyvmeste.sk.V literárnom svete debutovala zbierkou poviedok Mimóza (2020, Ikar). Svojou tvorbou prispela do zbierky poviedok popredných slovenských autoriek Šťastné náhody (2020, Ikar), výťažok z predaja knihy je venovaný pomoci týraným ženám a deťom. Na jeseň 2023 vyšiel jej prvý román Zamatový jež. |
Foto: Halime Al Sarrag
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments