Nesledujem, čo pravidelne vypúšťa hollywoodska liaheň do svetových kín. Nie, nehádžem pózu, ale ozaj tieto veľkorozpočtovky vnímam až keď sa dostanú na rozpis kín alebo keď ma nejaká dobrá duša upozorní na niečo, čoby som predsa len nemala ignorovať. Vtedy si idem sadnúť do modrého kresla (v Indii majú všetky kino-sedačky, v ktorých som doposiaľ sedela, modré poťahy) a to aj za cenu, že viem, čo ma tam čaká. Po prvé, že tam zmrznem, po druhé, že sa musím na začiatku predstavenia postaviť a vypočuť indickú hymnu, po tretie, že každý film seknú len tak od oka niekde v strede a dajú prestávku na popcornovú dupľu, no a po štvrté, že Indovia nahlas kecajú, telefonujú, či v tom horšom prípade spievajú a vykrikujú.
Prvý bolehlav som odstránila extra ponožkami a šatkou, do ktorej sa zabalím, ale nie stále to zaberie na vypeckovanú klímu. Druhý rešpektujem, aj keď minule ma náhle povstanie celého kina tak prestrašilo, že som pri prudkom pohybe neznámemu prisediacemu vysypala celý pohár popcornu. Tretí ma pravidelne vyrušuje, ale raz som bola za túto pauzičku vďačná a rychlosťou blesku bežala uvoľniť pevné zovretie kolien, spôsobené práve podcenením nástrahy č.1. Štvrtý bod je zvačša ten, ktorý ma prinúti položiť si základnú otázku: „Ozaj chces ísť do kina?“ Ak je odpoveď pozitívna, praktizujem sebakontrolu a stav indiferentnej mysle, kde sa snažím samú seba presvedčiť, že ma tie zvuko-ruchy v podstate nevyrušujú, že sa pokojne sústreďujem na film a som nad vecou. Aplikácia kontroly mysle v praxi. Zisťujem, že mám pred sebou dlhú cestu. Christopher Nolan mi však dal nádej, že raz dojdem do cieľa.
Pred pár týždňami som si opäť po x-tý raz pozrela Memento (2000). Vtedy som ani len netušila, že Nolan vypustí o pár dní niečo, o čom budú diskutovať všetci – tí, čo pochopili, aj tí, čo sa úplne stratili. Už v Memente ukázal, že to, čo fascinuje človeka v každej dobe a v každom kúte sveta nie je dobýjanie inej planéty, ani hľadanie skrytých foriem energie alebo preceňovanie inteligentných technológii, ale obyčajná ľudská myseľ.
Moderná veda potvrdzuje, že väčšina populácie používa iba 6% ľudského mozgu, no dobre, niektorí 10%, ale stále to je desatinka toho, čoho sme ozaj schopní. Nolan prekračuje tieto hranice a pripúšťa možnosť, že sme ozaj ľuďmi na vrchole svojej potencie. Ponúka jednoduchý príbeh. Žijeme v dobe, kde je možné zdielať sny, teda svoje podvedomie s iným človekom. Ríša snov skrýva oveľa viac ako si vieme povedať slovami. Preto existujú špecialisti, dobre, nazvime ich pravým menom – sofistikovaní zlodeji, čo sa votrú do sna a získajú doležité informácie (ktoré pravdepodobne môže tušiť naša intuícia, ale racio nepustí, takže ostávajú utajené). Takým hrdinom je aj Dom Cobb (Leaonadro Di Caprio). Nie je to hrdina alá Neo z Matrixu – čistý, minulosťou nepoznačený vyvolený s možnosťou spasiť celý svet, ale práve naopak. Cobb je neistý, vnútorne trápiaci sa hlavný predstaviteľ, ktorý prechádza takmer celým dejom „so stiahnutým zadkom“ a je v podstate postavou, ktorá sa nesnaží vynikať, ale radšej kráča v tieni, aby jej slabosti nevyšli na povrch. Tu sa zastavím a vybehnem z deja von, pretože v posledných dňoch počúvam a čítam o slabom výkone Leonarda.
Ale áno, v nedávnom Shutter Island (Prekliaty ostrov) bol Leonardo výnimočný – sebavedomý mladý muž, ktorý sa síce zacyklil v kruhu vlastného podvedomia, ale jeho dôvera v samého seba ho robí uveriteľným, ba viac, príťažlivým aj v zvieracej kazajke. Avšak v Inception je Leonardo mužom s veľkou boľačkou. Nemusíme spomínať na mokré vreckovky preafektovaného historického (hysterického?) Titanicu, aby sme z vlastnej skúsenosti pochopili, že ak človeka zmieta silný pocit viny, ktorý má spojitosť so stratou vlastnej rodiny, nebude sa usmievať a sršať vtipom pri každom našom zobe presoleného popcornu. Jednoducho povedané, Leonardo precítil scenár a zahral to geniálne dôveryhodne – presne tak, ako sa cíti každý z nás, keď niečo s prepáčením poserie.
Vnútorne rozbitý Leonardo, opäť ako Dominic Cobb, dostáva možnosť získať svoju rodinu späť tým, že splní úlohu vplyvného magnáta (Saito) a pokúsi sa zasadiť do podvedomia Saitovho protivníka semiačko novej myšlienky (inception, počiatok), ktorá by ovplyvnila jeho aktivity v reálnom živote. Teda presný opak ako praktizuje doposiaľ – nie získavanie informacií z podvedomia, ale ich implikáciu, teda zasadenie s dopadom na reálnu skutočnosť. Konkrétne, Cobb má ovplyvniť rozhodnutie mladého Fischera, dediča svetového ekonomického magnáta takým spôsobom, aby nepokračoval v šlapajách svojho otca, ale na troskách otcovho podniku vybudoval vlastnú firmu a tým zabránil monopolu na celosvetovej úrovni. Aj napriek počiatočnému pochybovaniu o úspešnosti misie, Cobb prijíma túto požiadavku aj s možnosťou rizika neúspechu, a to všetko za cenu objatia svojich dvoch malých ratolestí. Zostavuje team profesionálov, ktorí mu pomôžu zasadiť novú myšlienku do Fischerovho podvedomia tak, aby ju vnímal ako vlastnú a konal na jej základe.
No a práve pri realizácii tejto, na oko jasnej a jednoduchej úlohy, sa Nolan parádne vyšantil. Poskladal puzzle skrytých významov do jednoduchého mechanizmu prechodu z reality do sna (podvedomia), respektíve do jeho hlbších rovín. Prepojenie na grécku mytológiu (Ariadna a jej niť), sila inštinktu (keď Fischerove brániace sa podvedomie v prvom snovom leveli dokáže zasiahnuť práve Saita – zadávateľa úlohy – inštinkt nikdy neklame), dodržiavanie základného (nielen) fyzikálneho zákona akcie a reakcie aj vo sfére podvedomia, na druhej strane limitácia fyzikálnych zákonov len vo svete vedomia no a hlavne – úžasne vykreslená myšlienka relativity času. Vidieť, že tých desať rokov leštiť a pucovať scenár stálo za to.
Nemusíme skĺznuť do presnej analýzy technických detailov multilevelového ponoru do ríše podvedomia. Nolan je pozorný architekt so zmyslom pre detail a logiku a poctivo počas deja vysvetľuje svoje kroky (Cobbeho točiaci sa totem je divákovou Ariadninou niťou). Na druhej strane, Nolan nepodceňuje obecenstvo a jeho projekt má tajomné uličky, ktoré môžu (ak to chceme takto vidieť) smerovať do nekonečna, ale nemusia (ak sa rozhodneme, že do toho nekonečna nesmerujú). Mnoho otázok ostáva otvorených – mňa napríklad stále zaujíma akoby fungovali totemy v sne Ariadny (šachová figúrka) a Arthura (hracia kocka).
Ale aj napriek úžasnej synchronizácii deja, ktorý v podstate nie je až tak náročný, aj keď zacyklený (rovnaký úvod a záver filmu), nie je to technická či logická stránka filmu, ktorá mi vyrazila dych. Bola to práve ľudskosť, človečina vykreslená na úrovni medziľudských vzťahov a jej previazanosť na slobodu našej vlastnej mysle. To, čo pri knihách nazývame čítaním medzi riadkami, je v Nolanom filme až mrazivo pravdivé a zároveň silne podnetné.
Celým filmom dominujú vzťahy a ich dôsledky na konanie jednotlivca – Cobbov nevyrovnaný a vinou poznačený vzťah k zosnulej manželke Mal, zmena politicko-ekonomickej situácie sveta závislá na dobrom vzťahu otca a syna (ak ideme do extrému, smerovanie svetového diania závislé na jednej papierovej vrtuľke), úspešnosť akcie priamoúmerná dôvere medzi členmi špecializovaného teamu. Ak teda urobíme jemný krok mimo sci-fi tému a sny v podvedomí zameníme za plány a očakávania, ktoré denne vytvárame v našom reálnom živote, tak môžeme vidieť obrazec nás samých a nášho sebaväznenia v hraniciach mysle, ktoré sme si sami postavili.
Napríklad taká Mal. Počas celého filmu pôsobí ako stelesnenie labilnosti (ďalšia Nolanova hra so slovíčkami, keď Mal stelesňuje zlo, či skôr akúsi chorobnosť, slabosť). Áno, dozvedáme sa, že Cobb na nej dokázal, že počiatok je možný, pretože do nej zasial zrnko myšlienky, že jej život je nereálny a potrebuje sa prebudiť (čo vo sne znamená smrť). Lenže bola to Mal, ktorá uverila vlastnému snovému výtvoru a nechcela sa vrátiť späť (zamkla totem do trezoru, čo bolo práve popudom pre Cobba zrealizovať na nej pokus počiatku a primäť ju, aby sa vrátila späť do reality).
Cobb nesie oprávnene pocit viny za jej stratu rozlišovania reálneho a snového, ale je to Mal, ktorá sa sama uväznila v svete sna, ba čo viac, túžila mať pri sebe svojho manžela. Ak sa tak nestalo, bola ochotná zinscenovať vraždu, aby prinútila Cobba zomrieť spolu s ňou (tu teraz nie je dôležité, čo išlo o sen alebo realitu, jej lipnutie na manželovi bolo výsledkom bariér, ktoré si sama postavila). Nie je toto presne to, čo robíme aj my v bežnom živote? Nie sme aj my Mal v našich očakávaniach, do ktorých zahŕňame svojich najbližších a keď „mimochodom“ ich rozhodnutie nie je totožné s tým našim, sme sklamaní, zúfalí a ochotní aj emocionálne vraždiť len aby sme si toho druhého pripútali? Nie sme aj my Cobbom, ktorý vďaka uväzňujúcemu pocitu viny nechtiac projektuje do svojho podvedomia vlastné slabosti, ktoré majú vplyv na jeho každý budúci krok? Nie je práve základným Nolanovým motívom celého Počiatku myšlienka vlastnej vnútornej slobody, ktorá otvára dvere a dáva možnosť využívať viac ako len tých priemerných 6% percent našej potencie?
Možno by sa tak dal vysvetliť aj návrat Cobbyho spolu so Saitom z limbo. Možno to nebol synchronizovaný „kick“, ktorý ich prebudil späť na palubu lietadla, ale Cobbove vyslobodenie sa, ktoré prišlo s uvedomením pri poslednej konfrontácii s Mal. Ak ideme v línii deja, Cobb a Saito sa vracajú do možnej reality v poslednom momente nakopnutia (kým ostatní v prvých momentoch). Tu je práve geniálne zobrazenie relativity času. Ale je tu otvorená možnosť, že Cobb niečo pochopí a to pochopenie ho oslobodzuje od vonkajšieho kicku a dokáže slobodne prechádzať levelmi podvedomia a vedomia. Možno áno, možno nie.
Nolan je geniálny pozorovateľ ľudskej mysle, jej slabostí a zároveň obrovských možností. Toto dlhoročné pozorovanie pretavil tentoraz do filmovej podoby, kde pavučina detailov pokrýva takmer všetky sféry ľudského záujmu. Chceme diskutovať o relativite sekundy v našom vedomí a jej časového rozsahu v rôznych leveloch podvedomia? Pokojne, Nolan nám dáva obrovský priestor. Chceme špekulovať nad zdieľaním a projektovaním podvedomia a ich dopadov na svetové dianie a smerovanie populácie? Prečo nie – môžeme rovno zorganizovať svetovú konferenciu, Nolan otvára dvere trinástej komnaty, mnohí si odhryznú z koláča.
Existuje však ešte jedna možnosť. Tú, ktorú som tam našla ja, ktorú možno nemusel nájsť nik iný, alebo ktorú tam našli mnohí. Nolan nás zastavuje práve v tomto konkrétnom momente a pýta sa – žijeme ozaj vo vedomej realite? Žijeme tu a teraz? Sme ozaj v prítomnosti, v danom momente? Alebo „žijeme“ v budúcnosti a snívame aké to bude, keď to bude? Alebo naopak, nezasekli sme sa v minulosti, ktorej nevyriešené bludisko nás máta na každom kroku a myseľ naprázdno analyzuje a nekonečne opakuje „prečo“? Nie sú naše predsudky a očakávania o tom, ako by mala vyzerať budúcnosť nášho života obmedzením vlastnej potencie, priškrtením vlastnej slobody? Nie je naša neschopnosť vymaniť sa z chápadiel minulosti (ktorá už nie je!) bariérou na vychutnanie si pravého momentu, ktorý prebieha v danom čase? Jednoducho povedané, nestratili sme moment uvedomenia danej chvíle a hoci telesne sme tu, mysľou blúdime v minulosti či budúcnosti?!
Možno by ma Nolan obvinil z hľadania významu, ktorý tam nie je, ale pre mňa bol Inception filmom, ktorý sa ponára tak hlboko do ľudského vnútra, že slová nestačia. Ale ak platí základná myšlienka, na ktorej Nolan stavia všetky svoje koncepcie, tak by sa skôr potešil. Ľudská myseľ je totiž slobodná a dokáže aj to, čo žiadna technika ešte nie je schopná. Dokáže prekonať samu seba, lebo jednoducho – nemá hranice.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments