Zrazu som dostal chuť. Zaryť tam prsty. Pekne po jednom a potom naraz. Ako v symfónii. Najprv sláčiky, potom lesný roh, a hneď za tým bubny a činely. Na koniec gong. Jeden úder.
Stalo sa mi to nečakane. Nemyslel som na to. Priznám sa, ani na teba. Vieš už o mne dosť. Všetky keywords som minul v predošlej správe. Chcel som už nechať iba Space. Space. Space. Space. Space
Ale čítal som dnes noviny. Včera sa niečo stalo a dnes o tom čítam. Paradox. Noviny nečítam, ale môj internetový provider mal poruchu. Naučný chodník spojí Nízke Tatry a Slovenský raj. A zrazu už sa mi nechce sedieť a čítať noviny, na vytlačenie ktorých museli znovu rozomlieť iné noviny. Nechce sa mi ani sedieť pri počítači, ktorý zlepil dokopy 10-ročný Číňan, vedľa ktorého sedel tiež rovnako starý Číňan a zlepil rovnaký počítač. Rád by som sa vydať na cestu. S tebou. Najdłuższa droga jest to.
Zrazu som dostal chuť. Zaryť prsty do klávesnice. Najprv si pošúchať dlane ako Bernstein pred koncertom pre deti. Jednoducho sa rozpísať o tom. Letieť o preteky s neurónmi v mozgu. Vypísať sa až do samotného moku kosti. Na koniec gong. Jeden úder. Bodka.
Tvoj Leszek
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments