„Možno ste ešte nikdy neboli na pohrebe, ale vedzte, že na svete každú sekundu zomrú dvaja ľudia. Kým ste prečítali túto vetu, zomrelo ich osem.“
Umierať začíname vo chvíli, keď sa narodíme. To je stará známa pravda. Určite mi dá každý za pravdu, keď napíšem, že už ako malé deti sme všetci zažili chvíle, kedy sme sa zamýšľali nad smrťou. Niekto to zvládol tak, druhý inak. Priznám sa, že ja som prekonala skutočne traumatizujúce obdobie, keď som mala približne sedem rokov (a všetky chápadlá strachu sa nepodarilo odstrihnúť dodnes). V období dospievania a v rozkvete mladosti človek tak často na smrť nemyslí. Caitlin Doughty o sebe píše, že vždy mala so smrťou zložitý vzťah. Odkedy ako dieťa zistila, že každý raz zomrie, v jej hlave zápasila morbídna zvedavosť s čírou hrôzou. Vyštudovala históriu stredoveku a napísala bakalársku prácu s názvom: Na náš obraz. Potláčanie démonických pôrodov v teórii čarodejníctva neskorého stredoveku. „Napísala som bakalárku o stredovekých bosorkách, ktoré opekali mŕtvych novorodencov a drvili im kostičky. O rok nato som sa ocitla v pozícii, kde som ja sama doslova opekala mŕtvych novorodencov a drvila im kostičky.“ Zdá sa vám úryvok bezcitný a morbídny? Počkajte, čo všetko si pre vás pripravila! Po šiestich rokoch odrobených v krematóriu sa rozhodla vziať verejnosť na fascinujúcu cestu plnú neuveriteľných zážitkov. Je morbídna, je cynická, je drsne vtipná, ale nad všetkým kraľuje ľudskosť a profesionalita. „Ak nechcete čítať realistické opisy smrti a mŕtvych tiel, zrejme to nebude nič pre vás.“ Ak však chcete dvere do trinástej komnaty otvoriť, zhlboka sa nadýchnite a ponorte sa do knihy Dym v očiach a iné lekcie z krematória, ktorú publikovalo vydavateľstvo Literárna bašta v preklade Marianny Bachledovej. Je fantastická! Nikdy by som nepredpokladala, že ma tak pohltí kniha o smrti.
Stať sa zamestnankyňou alebo zamestnancom krematória nepatrí medzi vysnívané povolania. Pozerať sa smrti rovno do tváre nie je vôbec jednoduché. Caitlin sa vymyká z normy. Svoje rozprávanie začína historkou o tom, ako holila svoju prvú mŕtvolu. „Každé dievča si zapamätá prvú mŕtvolu, ktorú holilo. Ide totiž o jediný zážitok trápnejší než prvý bozk a strata panenstva.“ Vtipom sa snaží odľahčiť náš skok do neprebádaných vôd. Opisy práce v krematóriu sú zaujímavé a fascinujúce. Môže sa stať, že vám bude z niektorých pasáží nevoľno, pri niektorých do plaču a pri iných nebudete vychádzať z údivu. Ale vždy, aj v tých najťažších momentoch vám bude šklbať kútikom úst, pretože autorka je majsterka čierneho humoru. „Keď som pána Martineza rozmixovala v kremulátore (pozn. prístroj na drvenie kostí po kremácii) na prášok, presypala som ho do plastového vrecka a stiahla drôtikom. Vrecko s pánom Martinezom putovalo do hnedej plastovej urny.“ Do svojich spomienok zakomponovala veľa faktov o rituáloch smrti v rôznych krajinách, myšlienok filozofov a historikov a poprepájala ich s vlastnými skúsenosťami. Prostredníctvom svojho rozprávania sa snaží v očiach čitateľov prekonať strach a často pomýlené predstavy o smrti. Tvrdí, že sa môže zdať, že smrť berie nášmu životu zmysel, „ale v skutočnosti je práve ona zdrojom našej tvorivosti.“ Filozofi už celé tisícročia tvrdia, že smrť nás poháňa vpred, dáva nám motiváciu učiť sa, rásť, zdokonaľovať a tvoriť. Ľudia to vehementne popierajú. Autorka sa snaží dosiahnuť, aby kultúra mlčania prestala ľudí okrádať o dôstojnú smrť. Pokroky v medicíne zabezpečili ľuďom dlhší život, umieranie sa presunulo z domu do nemocnice, moderný človek úplne stratil kontakt so smrťou. V roku 1899 sa 65 (nieto ešte 85) rokov dožili len 4% populácie. Dnes mnohokrát smrť prichádza (vďaka medicíne a liekom) až po mesiacoch či rokoch úpadku. Máme tak „príležitosť“ zúčastniť sa vlastnej rozlúčky. Tým autorka myslí pomalé, dlhé a často bolestivé umieranie.
Napriek ťažkej téme je kniha veľmi pozitívna. Dalo by sa povedať, že predstavuje veselý, zanietený a dojímavý apel na zmenu postoja k smrti. Príhody z krematória, ktoré zažila v práci sú neraz bizarné. „Všetkých sem priviedla smrť, aby sa stretli pri okrúhlom stole Spojených národov na tému neexistencia.“ Detailne opísala balzamovanie (čo vám poviem, niektoré detaily si mohla odpustiť), zmeny, ktoré sa dejú s telom počas rozkladu, „skrášľovanie tiel“, fungovanie kremačných pecí, požiadavky pozostalých a podobne. Veľmi zaujímavá je kapitola s názvom Ružový koktail. Primárne sa týka balzamovania, no spomína v nej aj kmeň Wariov, ktorí svojich mŕtvych konzumovali, kým im to „moderný svet“ nezakázal. Kanibalizmus bol súčasťou ich pohrebných rituálov. Vôbec neboli divochmi prahnúcimi po grilovanom ľudskom mäse. Mŕtvola často niekoľko dní hnila, kým došlo ku konzumácii. Zúčastnení sa museli ísť počas obradu niekoľkokrát vyvracať. Mŕtvych pojedali, aby ich zničili. Nezniesli predstavu, že by telo pochovali do zeme.Vedela by som o knihe písať dlho a veľa, toľko zaujímavostí obsahuje. Ak po nej siahnete, určite neoľutujete. Caitlin Doughty je skvelá rozprávačka. Z práce denno-denne odchádzala s vrstvami anorganického prášku z ľudských kostí za ušami a pod nechtami, ale to ju neodradilo od toho, aby svoj život zasvätila práci s mŕtvymi. Jej kniha je unikát. Je vynikajúca, fascinujúca, bizarná, vtipná a smrteľne vážna zároveň. Tento dôveryhodný sprievodca svetom smrti vás donúti k smiechu aj vtedy, keď by sa patrilo plakať.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments