Kto aspoň raz túžobne a smrteľne vážne nezatúžil po možnosti ukryť sa na nejaký čas pred svetom, spať, čítať, pozerať filmy alebo len tak „doblba“, sem – tam sa najesť a zase spať, čítať, atď, ten pravdepodobne nepochopí pohnútky hlavnej hrdinky románu Otessy Mohsfegh Môj rok pokoja a odpočinku, ktorý publikovalo vydavateľstvo Literárna bašta. Je mladá, krásna, inteligentná, bohatá a predsa plná prázdnoty a prapodivného súženia. Rozhodla sa dopriať si rok pokoja v stave hibernácie, utlmená liekmi. Nedávno prišla o oboch rodičov, jej melanchólia by sa tým dala vysvetliť, no opak je pravdou. Nikdy s nimi nemala extra vzťahy. Zo spomienok sa dozvedáme, že otec, profesor, bol radšej hocikde inde, len nie doma a matka hľadela viac na dno pohárika ako na dcéru. Čo je to za ženu, ktorá dojčaťu rozdrví do fľaše válium, len aby bolo konečne ticho?
Bezmenná rozprávačka chce iba spať. A na to potrebuje lieky. Vždy sa to začína nevinne. Jej plán je jednoduchý, klamať psychiatričke a zvyšovať dávky drog. Medzi nami, tá psychiatrička je kapitola sama o sebe. Pri ich rozhovoroch dochádza k totálne absurdným dialógom. Napríklad jej rozprávačka povie, že matku zabila dávka liekov v kombinácii s alkoholom a ona iba sucho skonštatuje, že „Ľudia ako vaša matka robia psychotropným liekom zlú reputáciu.“ Bez mihnutia oka jej predpisuje nové a nové lieky: Ambien, Rozerem, Ativan, Xanax, Trazodón, Lithium, Seroqel, Lunesta, Valium, aj neschválený Infermiterol. Taký smrtiaci kokteil by určite odrovnal aj koňa. Naša hrdinka hltá tablety ako cukríky. V stave drogového opojenia nevie, čo robí. Hocikedy sa prebudí a zistí, že objednávala rôzny tovar alebo služby, bola v neďalekej večierke na kávu, četovala s neznámymi ľuďmi a podobne. Jej jediná priateľka Reva je ťažká bulimička. Taktiež nemá na ružiach ustlané. Svoje problémy zajedá nezdravým jedlom, aby všetko následne vyvrátila. Rozprávačke ide čím ďalej viac na nervy. Nedá jej pokoj, narúša vákuum, ktoré si dôkladne pomocou liekov vytvára. S úžasom som pozorovala, ako sa ich postavy vyvíjajú. Príbeh sa čítal sám, vďaka autorkinmu brilantnému rozprávačskému talentu aj štýlu, a v neposlednom rade prekladu Daniely Krnáčovej.
Otessa Moshfegh je pre mňa zaujímavý úkaz v literárnom svete, je cynická, sarkastická, ide čitateľom aj postavám až pod kožu. Hoci zobrazuje ťažkú tému, nedovolí nám podľahnúť pesimizmu. Jej sarkastické vety a čierny humor sú osviežujúce. Svoju pozornosť obracia na absurdity New Yorku. Šialené umenie, prehnaný optimizmus, okázalé pózy a bezstarostnosť Američanov pred 11. septembrom. Keď rozprávačka pracovala v galérii, spoznala extravagantného umelca menom Ping Xi (jeho inštalácia psov vám zdvihne žalúdok). Práve jeho si vyberie na finálnu fázu hibernácie. Majster performancie si z nej urobí projekt na život a na smrť.Život rozprávačky sa točí iba okolo liekov, pozerania videokaziet, spánku a túžbe po spánku, keď neprichádza. Môže sa to zdať málo na tristostranový román, no verte, že nie. Moshfeghovej nemilosrdné a príťažlivé rozprávanie vás pohltí. Nie je to len o absurdnom rozhodnutí mladej ženy dať si ročnú pauzu od sveta, odkaz knihy je oveľa hlbší. Na začiatku si možno položíte otázku: Prečo si mladé dievča ničí život? Postupne vyjde na javo, že celý jej doterajší život bol v podstate prázdny, a keď sa tá prázdnota už nedá vydržať, jediným východiskom by mohol byť totálny reset. Odstrihnutie od reality v kombinácii s nebezpečnými barbiturátmi môže byť smrteľné, no hrdinka je ochotná podstúpiť tento risk. Ale je vôbec možné začať odznova ako nový človek? Každopádne som presvedčená, že mnohí si v duchu povedia, toto by som chcel/a vyskúšať. Ja tiež, samozrejme bez tých liekov, len tak sa na rok ukryť vo vlastnej bubline. Veď taký dobrý rok pokoja a odpočinku nemôže byť zlý.
Ak ste ešte nečítali Moshfeghovej Smrť v jej rukách (Literárna bašta 2021), odporúčam tiež.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments