„Som živým dôkazom, že Hitler svoje veľdielo dokončiť nestihol a fakt, že som dala život jednej dcére, ona zas svojmu synovi, ktorý je pokračovateľom mojej krvi, ma uspokojuje. Som všelijaká, ale určite nie sentimentálna a priznávam, že ani nábožensky založená. V otázkach viery a Boha mám jasno.“
Spisovateľka, novinárka, autorka románových aj biografických bestsellerov Andrea Coddington píše už viac ako desaťročie, ale ja som sa k nej dostala až teraz. Utešujem sa vetou: Radšej neskoro ako nikdy. Som rada, že najnovšia kniha Moje javisko svet, ktorú publikovalo vydavateľstvo Ikar, neunikla mojej pozornosti.
„Žena. Krásna, noblesná. (…) Je jedinečná. Iskra jej silnej osobnosti skáče v spomienkach na naše stretnutia do popredia pred zošúverenú pokožku a útle telo starej ženy.“ Týmito slovami sa začína prológ v knihe, v ktorej sa Coddingtonovej vynikajúcim spôsobom podarilo zachytiť osud herečky židovského pôvodu Dalmy Špitzerovej. Netreba sa hneď zhroziť nad slovným spojením „stará žena“. „Keď som raz stará, som stará. Punktum,“ vyjadrila sa rázne Dalma, po tom, čo si narúžovala pery. Pani Dalma bola do posledného dňa svojej pozemskej púte dáma a, aj napriek fyzickej krehkosti, žena pevná ako skala. Počas druhej svetovej vojny sa s falošnými dokladmi pretĺkala po Budapešti, prežila pobyt vo väzení, pracovný tábor v Novákoch, spolupracovala s povstalcami a nezlomil ju ani komunistický režim. Milovaných rodičov krátko pred koncom vojny zabili nacisti, sestry odvliekli do Osvienčimu, v pracovnom tábore sa zamilovala a svojho milého po dlhom hľadaní po skončení vojnového besnenia našla. Jej manželom bol Juraj Špitzer, literárny historik a publicista. Aj o ňom sa v knihe veľa dozviete.
Pani Dalma porozprávala autorke všetky podrobnosti zo života, ktoré si pamätala. Najskôr sa vraj rozprávaniu bránila a pochybovala, či to bude niekoho vôbec zaujímať. Našťastie privolila a my sa môžeme detailne oboznámiť s príbehom silnej, statočnej, odvážnej a krásnej ženy. Vždy túžila po kariére herečky, sen sa jej splnil, no všetko mohlo byť ešte inak, nebyť komunistických nominantov na rôznych vedúcich postoch, ktorí jej hádzali polená pod nohy za to, že nevstúpila do strany a aj za všeličo iné. Súvislé rozprávanie pani Dalmy je miestami prerušované útržkami dialógov medzi ňou a spisovateľkou. A každá jedna veta „smrdí“ úžasnou človečinou.
Dalmin život bol všelijaký, len nie nudný a jednoduchý. Jej rozprávanie je dojímavé, napínavé a často veľmi emotívne. Keď opisuje strach a bezmocnosť židovského obyvateľstva po vydaní Židovského kódexu alebo pri prvých deportáciách žien a detí či rabovaní ich majetku, neubránite sa slzám a pocitu hanby z toho, čoho sú ľudia schopní. Dalmini rodiča v snahe ochrániť svoje tri dcéry, poslali ich s ťažkým srdcom do Budapešti, mysleli si, že tak uniknú pred deportáciou. „Otec vtedy zostarol o tisíc rokov a mama? Mama kdesi vnútri umrela.“ V Maďarsku sa pretĺkali ako vedeli, no loveckým očiam gardistov neunikli. Dalmine staršie sestry skončili v nacistickom tábore smrti a ona v pracovnom tábore v Novákoch. Tam sa dočkala vypuknutia Slovenského národného povstania a utiekla do Bystrice, kde sa pridala k odboju. Koniec druhej svetovej vojny bol pre ňu nesmierne bolestivý a ťažký, no nevzdala sa. Postavila sa na dosky, ktoré znamenajú svet, neskôr pracovala v televízii a prepustili ju preto, „lebo žijem v prostredí, ktoré nezaručuje môj politický rast. Čiže aj kvôli svojmu mužovi, ktorého ničili všemožnými spôsobmi.“ Pred novembrom ´89 sa zamestnala ako učiteľka v ľudovej škole umenia a po revolúcii, plná odvahy a síl, založila súkromné herecké štúdio, v ktorom vychovala mnoho hereckých talentov, okrem iných aj Táňu Pauhofovú. V januári 2016 jej prezident Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd. „Prežívala som zvláštne pocity. Hovorila som si: Kedysi ma prezident mojej krajiny posielal do plynu, teraz ma súčasný vyznamenáva a dáva za príklad ostatným. Pritom ja som stále rovnaká.“„Máš dosť? Vieš, ja už nevládzem a ani si viac nepamätám…“
„Áno, samozrejme. Môžem vám nejako pomôcť?“
„Nie, nie, ja si už len počkám, ale nech v tej knihe nie sú žiadne omáčky ani zveličovanie. Takto ti poviem: Vždy som bola rovnaká, menil sa len svet okolo mňa.“
Príbeh pani Dalmy je vskutku silný. Andrea Coddington ho vyrozprávala príťažlivým spôsobom. Kniha sa číta doslova sama. Nedokázala som ju pustiť z ruky, tak veľmi ma osud pani Dalmy zaujal. Táto prekrásna dáma už celý rok nie je medzi nami, no spomienka na ňu zostane navždy nielen v srdciach tých, ktorí ju osobne poznali, ale aj v knihe Moje javisko svet.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments