Milovníčka literárnej a filmovej fantastiky, spoluorganizátorka súťaží Martinus Cena Fantázie a Fantasy Award, Lucia Lackovičová sa v roku 2015 zoznámila s astrobiologičkou Michaelou Musilovou. Slovo dalo slovo a v roku 2020 uzrela svetlo sveta vynikajúca kniha Žena z Marsu. Výnimočný príbeh úspešnej Slovenky, ktorá odhaľuje záhady vesmíru, publikovalo vydavateľstvo Artis Omnis. Úryvky z knihy by pokojne mohli byť súčasťou školských čítaniek.
Príbeh Michaely Musilovej, famóznej ženy, študentky, profesorky, spolupracovníčky NASA, Európskej vesmírnej agentúry (ESA), účastníčky a veliteľky posádok niekoľkých simulovaných misií na Mars a Mesiac, podpredsedníčky SOSA a vedúcej konzultantky pre výskum v Mission Control Space Services Inc v Kanade nemožno zaradiť do žánru motivačnej literatúry a predsa je ohromne inšpiratívny. Michaela Musilová už od prvej strany vzbudzuje rešpekt a úžas. Podelila sa s nami o osobný príbeh a životné skúsenosti, ktoré sú vzhľadom na jej vek až neuveriteľné. A predsa skutočné. Kniha vznikala v čase, kedy svet zachvátil strach z korona vírusu a uzavrel ho do karantény. Autorka a protagonistka komunikovali na diaľku. Lucia Lackovičová si v desiatkach rozhovorov vypočula množstvo príbehov. Nasmiali sa aj naplakali a výsledkom je kniha, ktorá sa číta sama.
Michaela ako sedemročná objavila na jednom knižnom veľtrhu knihu o výbuchu sopky Mount St. Helen a zrodila sa láska, ktorá odštartovala celú jej nasledujúcu profesionálnu kariéru. Keď bola malá, rodina sa často sťahovala z krajiny do krajiny, čo bolo pre dieťa stresujúce, no vďaka tomu sa z nej stal silný človek, ovláda niekoľko jazykov, ľahko sa adaptuje na nové prostredie a je obdivuhodné, ako sa dokáže čelom postaviť k rôznym problémom, ktoré vznikajú pri práci či milovanom cestovaní. Vyštudovala na prestížnych univerzitách, vrhla sa na výskum extrémofilov (čo to znamená sa dozviete z knihy), podnikla expedície do Grónska a na Špitzbergy a ako som už spomínala, bola súčasťou a neskôr veliteľkou vyše dvadsiatich simulovaných misií na Mars a Mesiac, na ktorých nemala spolu s posádkou na ružiach ustlané. Ale viete čo je na tom všetko najúžasnejšie? Popri náročnej práci, zúfalom zháňaní peňazí na výskum, nedostatku spánku, mnohokrát aj jedla, prespávaní na cudzích gaučoch, chvíľach smútku za rodinou vzdialenou tisícky kilometrov, neprestala sršať optimizmom a radosťou zo života. Stíhala behať maratóny, tancovať, spievať v kapele, vymýšľať kostýmy na karneval (pobavíte sa na jej ceste do Izraela s kostýmom Gamory v kufri), plávať so žralokmi a tešiť sa z prírody a zo spoznávania krajín. V neposlednom rade sa k tomuto všetkému venuje propagácii vedy, motivuje a vedie študentov, radí im ako sa zapájať do rôznych programov a rásť. Jej hlas počuť aj v „boji“ za postavenie žien vo vedeckých kruhoch a v spoločnosti. Neostýcha sa hovoriť o situáciách, kedy sa ženy v akademických kruhoch ocitajú pod tlakom bezohľadných mužov. Už ani neviem, aké superlatívy by som vytiahla. Ja som ňou očarená. Doslova ma ohúrila energiou, vytrvalosťou a cieľavedomosťou, vedeckými kvalitami a vodcovskými schopnosťami. Jeden z jej mentorov a spolupracovníkov, profesor Martyn napísal, „že len raz v živote mal podobnú študentku, ako som ja, z ktorej sa neskôr stala najmladšia profesorka na Bristolskej univerzite, a aký vo mne cíti potenciál.“
Michaela veľmi otvorene hovorí o aj o svojom zápase s poruchou príjmu potravy. Otvorila dvere citlivej téme, ktorá je aj napriek osvete ešte stále tabu. V istom období ju stupňujúca sa panika z priberania doviedla až k tomu, že tri dni hladovala, ďalšie tri jedla minimum a jeden deň sa ako-tak najedla. Takéto obdobia sa v jej živote vyskytovali pomerne často. Napokon sa vyrovnala so svojím telom, má sa rada a už nechce zažívať hnev, stres a únavu spôsobenú nedostatkom jedla. Opakujem sa, ale opäť napíšem, že je neskutočne inšpiratívna. Nielen pre mládež. K ťažším priznaniam patria aj tie o nedostatku financií, vyčerpanosti, zraneniach, nevydarených spoluprácach a počiatočných problémoch so sebavedomím. Pri čítaní kapitoly, v ktorej rozoberá rozchod s dlhoročným priateľom, mi bolo smutno spolu s ňou. Vskutku zaujímavé sú pasáže týkajúce sa výskumu, či už tie z laboratórií alebo z expedícií, výstav a konferencií. Na čitateľa čaká šok v kapitole o Michaelinej chuti pracovať v rodnej krajine. Slovensko jej takpovediac podrazilo nohy a jej kvality mohli využívať študenti a vedeckí pracovníci v Čechách a teraz opäť v Amerike. Samozrejme, aj naďalej spolupracuje so Slovákmi venujúcimi sa vesmírnemu výskumu, ale už len na diaľku a počas príležitostných návštev Slovenska. Čo je obrovská škoda.Vedela by som o knihe písať dlho a veľa, no nechcem nikoho oberať o pôžitok z čítania. Lucia Lackovičová odviedla výbornú prácu, roztriedila množstvo informácií a zoradila ich tak, že kniha nemá žiadne hluché miesta. Dynamický náboj, dobrá štylistika a rozprávačský talent Lucie Lackovičovej sú zárukou vskutku zaujímavej a naozaj inšpiratívnej publikácie. Ja som mala pocit, že čítam dobrý román. Tak ma kniha pohltila.
Michaela Musilová je šarmantná žena, cieľavedomá a neobyčajne obyčajná. O vedcoch sa hovorí, že sú „kockaté hlavy“, ona dokáže svoju „kockatú hlavu“ odložiť a sršať humorom a zanietením pre rôzne aktivity mimo výskumu a vedy. Ja som z nej úplne paf a zrejme je to aj z môjho textu cítiť. Knihu Žena z Marsu odporúčam všetkými desiatimi. Bonusom sú desiatky fotografií mapujúcich Michaelin život a úspechy.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments