„Toto je peklo. Dnes, v současném světě, musí peklo vypadat takto: velká prázdná místnost, my, co se sotva držíme na nohou, a kohoutek, z něhož kape voda, kterou nesmíme pít.“
Primo Levi bol koncom roka 1943 bol zatknutý a prevezený do Osvienčimu. Previnil sa tým, že bol Žid. V koncentračnom tábore prežil vďaka nezlomnej sile, pokore a, ako sám hovorí, aj šťastnej zhode okolností. Čerstvo vyštudovaného chemika po niekoľkomesačnom utrpení vybrali na prácu v chemickom laboratóriu, kde sa podmienky života ako tak zlepšili. V tábore smrti bol až do príchodu spojeneckých vojsk 27. januára 1945. Po návrate do Talianska sa pustil do písania a jeho autobiografická kniha Je-li toto člověk vyšla v roku 1947. V predslove uvádza, že knihu nepísal s cieľom formulovať ďalšie body obžaloby nacistických zverstiev, lež prispieť k skúmaniu niektorých aspektov ľudskej duše. A predovšetkým preto, aby sa vnútorne oslobodil.
Otrasných svedectiev z koncentračných táborov je v literatúre veľa. Ja sama som ich prečítala viac než dosť, no ak by som mala odporučiť len zopár, ktoré sú autentické a ktoré sa naozaj hlboko vryli do mojej mysle, tak je to dielo Imreho Kertésza Bezosudovosť, Jeremyho Dronfielda Chlapec, čo nasledoval otca do Osvienčimu a Leviho Je-li toto člověk. Dotkne sa nielen vášho srdca ale aj duše. Autor netlačí na pílu, nie je patetický, nežmýka z čitateľa emócie za každú cenu, ako to robia spisovatelia beletristických románov s touto tematikou, a predsa sú mnohé pasáže také silné, až pri nich zvlhnú oči. Píše o každodennom živote v lágri, o trýzni, hlade, chlade, chorobách, ťažkej práci a každodennom očakávaní „selekcie“, no aj o aktivitách spojených s obrovskou túžbou prežiť – o kšeftovaní s prídelmi, s kusmi handier, s lyžicami, gombíkmi a podobne. V neposlednom rade tiež o vzniknutých priateľstvách, súcite, zištnej i nezištnej pomoci medzi väzňami. Nemci zutekali pred príchodom osloboditeľov, hnali pred sebou tisícky väzňov, ktorí po stovkách na pochode smrti umierali. Levi prežil vďaka chorobe, ležiac v táborovej nemocnici. Po úteku nechali dozorcovia pacientov napospas smrti. V knihe sú zachytené dlhé dni, kedy v opustenom lágri zomierali väzni od hladu, smädu, na neliečené choroby a hlavne od zimy a totálnej vyčerpanosti. Neodvážili sa prekročiť brány miesta, kde prežili najhoršie chvíle života, hoci ich už nik nestrážil. Zlomené ľudské bytosti čakali na „povolenie“.
„Víme jak vypadáme. Vidíme jeden druhého. Jsem směšní a odporní. Lebku máme v pondělí holou a v sobotu pokrytou nahnědlou plísní. Naše obličeje jsou opuchlé a žluté, věčně pořezané břitvou uchvátaného holiče a často plné modřin a ošklivých ran.“
Leviho svedectvo o vojnovom šialenstve, zvrátenosti veliteľov a „kápov“, o najstrašnejších činoch, ktorých je schopný iba človek, ale aj o odvahe, súcite, priateľstve a túžbe prežiť je ohromne silné. Majstrovsky zachytáva atmosféru tohto strašného miesta. Spomienky poprekladal úvahami o náročnosti zachovať si ľudskú tvár, o koreňoch antisemitizmu, o ľudskosti. Opisuje svoj psychický stav, vykresľuje drobné detaily o iných väzňoch, ich činy a osobnosť. Zdôrazňuje povinnosť nezabudnúť a neustále odovzdávať informácie ďalším generáciám, aby sa podobná hrôza už nikdy nezopakovala.
Po príchode do koncentračného tábora sa z človeka stalo číslo vytetované na ruke. V Leviho očiach je láger Danteho peklom, recituje z neho zopár pasáží spoluväzňovi a v tej chvíli akoby pochopil možné vysvetlenie strašného osudu, dôvod, prečo skončili práve tu. Levi píše v prvej osobe jednotného čísla, no niekoľkokrát prejde do množného, hovorí za všetkých, ktorí trpeli, zomreli alebo prežili. „Hlad a zoufalství byly tak konkrétní a všechno ostatní bylo tak nereálné, až se nám zdálo nemožné, že by skutečně mohl existovat jiný svět a jiný čas než náš svět bláta…“ Najväčšmi sa väzni hrozili zimy. Vetché oblečenie, rozpadnutá obuv a nedostatok jedla znamenali, „že během těchto měsíců od října do dubna nás sedm z deseti zemře. (…) Stejně jako náš hlad nemá nic společného s pocitem člověka, který vynechal jedno jídlo, tak ani stav, který my zažíváme jako pocit zimy, nemá ten správný název.“
Skôr ako som sa pustila do knihy, prečítala som si stručný autorov životopis. Po vojne sa zamestnal ako chemik, neskôr sa stal riaditeľom chemickej továrne a zároveň úspešným spisovateľom, hoci bol rukopis tejto knihy sprvu odmietnutý. Po ňom nasledovalo viacero románov, esejí a venoval sa taktiež prekladom iných literárnych diel. Zdalo by sa, že viedol spokojný život, no prežité utrpenie mu akiste nedalo spávať. Možno bolo dôvodom jeho samovraždy v roku 1987. A keď som potom v knihe natrafila na strane 195 na vetu: „Nejsem už dost živý, abych se dokázal zabít“, zostalo mi nesmierne smutno. Túžba po smrti prevážila túžbu po živote. Keď sa zdá, že je po všetkom, že sa netreba báť, strach sa len tak nevzdáva a žije kdesi v nás, spomienky pichajú, bolia a nedajú sa zniesť. Vyklíči potreba dať im navždy zbohom.Primo Levi je vo svojej knihe úprimný. Dokazuje, že aj človek, nasilu zbavený identity a dôstojnosti môže žiť a prežiť tak, že sa za seba nemusí hanbiť ani v tých najextrémnejších podmienkach. „A proto ten, kdo viděl, jak se člověk stal v očích jiného člověka věcí, zažil nelidskou skušenost.“ Mnohé z postáv, jeho priatelia, mi prirástli k srdcu a smútila som nad ich smrťou spolu s ním. Iba tak sa ktosi rozhodol vyčiarknuť ich zo života. Táto kniha je aj napriek opisovanej neľudskosti, plná ľudskosti. Verte mi. Levi chcel prežiť, prežil a priniesol silné svedectvo o jednom z najhorších previnení človeka proti človeku.
Knihu publikovalo vydavateľstvo Leda v preklade Drahoslavy Janderovej. Na Slovensku vyšla pod názvom Je to človek? vo vydavateľstve Agora.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments