V roku 2021 ma silno zasiahla kniha Olivie de Lamberterie Zbohom smútok (Inaque, prel. Ivana Dobrakovová). Autorka sa v nej pokúša oslobodiť zo zovretia žiaľu za svojím mŕtvym bratom. Rovnakú tému spracúva vo svojom diele Osiřelec aj poľská spisovateľka, esejistka a psychologička Mira Marcinów. „Túto knihu som napísala s presvedčením, že aj veľmi ťažké spomienky môžete konfrontovať s nehou, že existuje spôsob, ako spojiť ľútosť, hnev a odpor k matke s fascináciou a šialenou láskou k nej.“ Dojímavo sa vyrovnáva so smrťou matky, ktorá odišla skôr, než stihla zostarnúť. Jej dielo je originálne, silné a považujem ho za jeden z najkrajších a najemotívnejších príbehov o láske a umieraní. Názov Osiřelec (poľsky Bezmatek) pochádza z včelárskeho žargónu a opisuje včelstvo, v ktorom uhynula matka. „Že je úl bez matky, můžete poznat dokonce z chování včel a zvuků z úlu. Včely potom hlasitě bzučí .“ Knihu publikovalo vydavateľstvo Argo v preklade Lucie Zakopalovej.
V prvej časti knihy Marcinów popisuje dospievanie na prelome 80. a 90. rokov, vykresľuje obraz matky, ktorá nebola dokonalá, no napriek všetkému ju autorka milovala, v niektorých momentoch až nezdravým spôsobom. Netají, že si na matke vybudovala závislosť. No tou závislosťou je nepodmienečná láska a potreba starať sa o ňu v dobrom i zlom. „Matka se styděla za několik věcí. Za své zuby, za vaření a za to, že místo ukončení těhotenství nedokončila školu.“ Rodina žije v chudobe, mama si rada vypije, strieda mužov, každá z dcér má vlastného otca, snívajú o lepších zajtrajškoch a navzdory takémuto neľahkému životu, neprestávajú svoju matku milovať, práve naopak, autorka/ rozprávačka ju má s každým vzniknutým problémom či sklamaním radšej a radšej. „Většina lidí se nedokáže radovat ze života, který si nevybrali, který je přesným odrazem toho, čeho se nejvíc báli. To ona dokázala. Ona mi to první předvedla.“ S veľkou nehou spomína na drobné príhody, na piesne, ktoré spievali, na skromné a ostré jedlá, čo varila, na sánkovačku v mrazivej noci, pri ktorej si matka zlomila ruku, no na ošetrenie počkali do rána, aby ju nevzali na záchytku, na to, ako im z kuracích koží robila paštétu na cestu… „Jen nebylo kam jít.“ Nevyhýba sa ani spomienkam na matkin alkoholizmus, na prebdené noci, kedy ju čakávala s hlavou v dlaniach, ako načúvala klopkaniu podpätkov a z ich ostrého alebo opatrného zvuku vedela rozlíšiť, v akom stave prichádza domov.
Ďalšie časti knihy sú zamerané na obdobia starostlivosti o chorú matku, očakávania smrti a trúchlenia za milovaným rodičom. „Podléhat matce, přátelit se s matkou – tak to je špatný plán. Zemře pred vámi. Opustí vás. Zraní. Odejde. Je to tak: naše matky s námi vážně nebudou do konce.“ Keď matke diagnostikujú rakovinu, dcére sa zrúti svet. Vie, že nádej na záchranu života neexistuje, a preto sa všemožnými spôsobmi snaží hľadať útechu a vyrovnať sa s tým, čo príde. Dojímavo sa o ňu stará, sama je už matkou, dojčí malú dcérku a porovnáva starostlivosť o bábätko so starostlivosťou o chorého. „Invalidní vozík stál vedle kočárku jako povrchní instalace pomíjivosti.“ „Ty dvě události se neměly odehrávat ve stejném čase pod jednou střechou: rané dětství prvního dítěte a rakovina a smrt mojí matky.“ Priznáva, že vo chvíľach najväčšieho vypätia hľadala útechu v alkohole či sexe. Každý sa v zlomových okamihoch opiera o vlastné barličky.
V knihe sa často opakuje časť textu piesne z filmu Na shledanou zítra od Janusza Morgensterna. Dcéra a matka si ju často spievali a rozprávačke chodí po rozume aj pri posteli chorej, aj pri pohľade na vlastné dieťa. Je vďačná matke za všetko, za každú „vyžmýkanú“ kvapku krvi a teraz jej starostlivosť a lásku opláca, a rovnako tak dáva maličkej dcérke.
Zničené tělo,
honí zbytky sil.
Protože malé dítě má,
krev si ždímá z žil.
Celý text je doplnený o rôzne piesne, básne, akoby novinové úryvky alebo postrehy evokujúce posty zo sociálnych sietí. Majú ohromnú silu. Autorka sa nevyhýba ani irónii a čiernemu humoru, čím odľahčuje svoje bolestivo úprimné rozprávanie. Na viacerých stranách je často napísaná iba jedna či dve vety, no v každej nájdeme veľa nevypovedaného. Je majsterkou poetiky fragmentu. „Naše láska byla krásná a nezdravá.“, „Když ti umírá matka, je to takový pocit, jako by ti někdo rval vnitřnosti – ty z hrudníku – holýma rukama. Nebo ještě horší.“, alebo „Nechte mě ješte truchlit.“ Zvolená forma výborne odráža zmätok, nesústredenosť či chaos, ktoré človek prežíva po strate blízkeho.
Mira Marcinów napísala sofistikovanú a brilantnú knihu, ktorá môže pomôcť iným vyrovnať sa so stratou, berie nás do sveta, ktorý je síce výsostne jej osobný, no zrejme doň skôr či neskôr vstúpi väčšina z nás. V knihe nenájdete posolstvo odvolávajúce sa na známy výrok „Čo ťa nezabije, to ťa posilní“ ani žiadne terapeutické vsuvky. Autorka nedáva rady, nič nikomu nevnucuje, píše o sebe a svojom smútku, a je na čitateľovi, čo si z knihy odnesie. Osiřelec však nie je len knihou o smrti, ale aj o intenzite života a bezhraničnej láske medzi dieťaťom a rodičom. Je to predovšetkým príbeh o rozprávačke a jej fantáziách o matke – mladej, staršej, umierajúcej a neprítomnej. „Hovorím o fantáziách, pretože by som si nedovolila písať o tom, kto bola moja mama a čo cítila. Spomínanie je vždy aktom stvorenia a na detstvo ostávajú len subjektívne dojmy a spomienky, v ktorých často udalosti nafukujeme alebo naopak znižujeme ich dôležitosť a hodnovernosť,“ vyjadrila sa v jednom rozhovore.„O tom, že je moje matka nesmrtelná, jsem se dozvěděla až po její smrti. A jak jsem to jako měla vědět? Že matky tu bude víc teď a ve skutečnosti nikdy neumře. Jak jsem to měla vědet?“
Keď niekto zomrie, už mu nemôžeme zavolať, nemôžeme s ním ísť na kávu ani si podať ruku, no stále zostáva v našich myšlienkach a snoch. Aj o tejto skutočnosti hovorí dielo Miry Marcinów Osiřelec, ktoré bolo v roku 2020 ocenené literárnou cenou Paszport Polityki.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments