„Už neviem, kedy mi zišlo na um písať o svojej mame, o tom, čo bolo okolo nej či ňou počínalo. Ani neviem, koľkokrát som to vzápätí zamietla, držala som si ju od tela tak dlho, ako to len šlo. (…) A potom som sa ako desiatky iných autorov predo mnou pokúsila opísať svoju mamu.“ Týmito slovami začína francúzska spisovateľka Delphine de Vigan svoje intímne rozprávanie o matke, ktorú našla mŕtvu v jedno januárové ráno. Román je hlboko osobnou autofikciou, nakoľko sama autorka píše, že čerpá zo spomienok širokého príbuzenstva, ktoré si častokrát odporujú a ani na tie vlastné z útleho detstva sa nemôže na sto percent odvolávať, preto si musela niečo aj vyfabulovať. Po dlhom váhaní sa pustila do pátrania po rodinných tajomstvách, traumách a počiatkoch matkinej duševnej choroby. Rozvíja mamin príbeh, mieša svoj detský pohľad s pohľadom dospelej ženy.
Matkin život skladá zo starých kazetových nahrávok, z listov, denníkov, rozhovorov s rodinnými príslušníkmi a priateľmi. Obdivujem jej odvahu, že nás púšťa do najintímnejších oblastí svojho i matkinho života. V texte nájdeme aj pasáže, z ktorých ľahko pochopíme, že najťaživejšie a najdrsnejšie spomienky a udalosti si radšej necháva pre seba. „V mojej pamäti sú ukryté aj iné scény, ktoré sa týkajú Lucile, ešte surovšie, o ktorých nebudem určite nikdy písať.“ Niekoľkokrát sa uisťuje, či je správne to, čo robí. Román je spoveďou, vyznaním i posledným zbohom. Matkina samovražda sa stala impulzom k tomu, aby autorka uľavila nielen sebe, ale možno celej rodine. Hoci mám pocit, že niektorí členovia sa zrejme po prečítaní knihy mohli aj nahnevať. Niežeby o nich nepísala pekne, no niektoré tajomstvá a udalosti sú tak bolestivé, že by si možno priali, aby zostali len v rodinnom kruhu.
Dielo Noc nič nezadrží na mňa hlboko zapôsobilo a dojalo ma. Bola to obrovská nálož emócií, ktoré som spracovávala v prestávkach medzi kapitolami. Nie raz som sa v duchu pýtala: Je to vôbec možné? Ako to autorka a jej sestra Manon dokázali ustáť? De Vigan vykresľuje detstvo matky Lucile. Tá sa narodila do viacpočetnej rodiny, v mladom veku prišla o niekoľko súrodencov a bolestivé životné udalosti dospelí prechádzali mlčaním. „Čím sa previnili oni, oni, čo sú nažive, oni, čo nič nevideli?“ Hoci sa spočiatku javí život rodiny v pestrých farbách, odtiene postupne blednú, až začína prevažovať šeď, pod vonkajším pozlátkom sa skrývajú hnijúce trhliny. Aspoň tak som to cítila pri čítaní ja. S pribúdajúcimi riadkami mi čoraz viac zvieralo hrdlo. Delphinina matka vyrastala v rodine, ktorá bola svetu otvorená, no uzavretá citom, dialógu a dôvernostiam. „Zaslepená hnevom som snívala o tom, ako ich udupávam do zeme a bijem päsťou, nenávidela som ich všetkých, pretože vtedy som si uvedomovala, že všetci niesli zodpovednosť za to, čo sa z nej stalo a ešte sa tomu aj z plného hrdla smiali.“ Veľkú vinu na neskoršom Lucilinom stave nesú práve jej rodičia. A ona ako matka zas, hoci nechtiac, otvorila rany v srdciach svojich dvoch dcér, ktoré v konečnom dôsledku mamu mali ale zároveň ju celé detstvo a mladosť postrádali. De Vigan píše otvorene o každej bolesti, neuróze a „rodinnej praskline“. Zamýšľa sa nad tým, či sa môže bolesť a trápenie prenášať z generácie na generáciu. „Nikdy som sa príliš nezaujímala o psychogenealógiu ani o javy prechádzajúce z generácie na generáciu, ktoré tak fascinujú niektorých mojich priateľov. Neviem, ako sa tieto veci (incest, mŕtve deti, samovraždy, šialenstvo) prenášajú.“ Z toho, čo napísala je zjavné, že niektoré veci sú akoby vrastené do DNA potomkov. Matkine psychotické obdobia spôsobili, že Delphine dospela do štádia, kedy prestala jesť, vyhladovala sa skoro na smrť. „To bolo mimochodom to, čo som presne chcela – cítiť vo svojom tele smrť.“ Toto obdobie spracovala v románe Dni bez hladu. Treba podotknúť, že kniha Noc nič nezadrží nie je iba o mame, ale je to aj intímna sonda do autorkinho súkromia. „Písaním sa odhaľujem, búrajú sa moje ochranné bariéry jedna po druhej, bez varovania sa rozbíja môj vlastný bezpečnostný val.“ Neváha napísať, že sa roky za matku hanbila a hanbila sa aj za to, že sa hanbí. Ja sa jej ani nedivím, nemali to so sestrou vôbec jednoduché. No vzápätí dodám, že úplne súhlasím s Delphine, že ich mama bola úžasná žena a keby ju nepoznačili prežité traumy a nevypukla u nej psychóza, ich spoločný svet by vyzeral úplne inak. V obdobiach recidívy bola totiž skvelá. Dcéra o nej píše veľmi pekne, s úctou a porozumením. Až po jej smrti naplno pochopila, prečo bola mama taká, aká bola. Posledná, tretia časť knihy je najsrdcervúcejšia. Lucile je mŕtva, odišla živá, tak, ako si to vždy želala. Delphinin syn na otázku v učebnici odpovedal vetou: „Nie. Nik nemôže zabrániť samovražde.“ Aj Delphine de Vigan musela napísať knihu plnú spomienok, lásky a viny, aby dospela k rovnakému záveru. „Určite som takto chcela Lucile vzdať poctu, dopriať jej akúsi truhlu z papiera – pretože sa mi tak zdá, že takéto rakvy sú zo všetkých tie najkrajšie – a osud literárnej postavy.“
(Delphine de Vigan Noc nič nezadrží, preklad Andrea Černáková, IKAR v edícii Odeon 2022)
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments