„Pri čítaní tejto knižky sa nikto nebude nudiť,“ vyjadril sa o knihe Kontrola cestovných lístkov od Ondreja Kalamára spisovateľ Ľubomír Feldek. A veru mal pravdu. Nielen že som sa ani na okamih a oka mih nenudila, ešte som sa aj dobre pobavila. Ondreja mnoho ľudí pozná ako autora scenára k filmu Voda, čo ma drží nad vodou, ale najmä ako aforistu sršiaceho humorom. Nedávno mu vyšla krásne ilustrovaná (už šiesta) zbierka aforizmov Drobnosti flajstrov. Ilustrácie pochádzajú z dielne Fera Liptáka. V poradí piata zbierka K.O. od O.K. nedávno vyšla v srbskom preklade. Svoj humor nenásilne zakomponoval aj do čiastočne autobiografickej prózy Kontrola cestovných lístkov a ilustráciami opäť prispel Fero Lipták. Autor sa nikdy netajil tým, že kedysi vášnivo nazeral na dno pohárika, povedané bez obalu – pil prvú ligu. Dnes už roky rokúce poctivo abstinuje a ak by ste mu ponúkli rumovú pralinku (ktorá, ako dobre vieme, nevidela rum ani z rýchlika), zdvorilo odmietne aj tú. Ondrej sem – tam na facebooku uverejnil krátku poviedku a každá jedna zožala veľký úspech. Preto sa rozhodol, že ich rozšíri a vznikol román, ktorého hlavným hrdinom je abstinujúci alkoholik Oto. Knihu publikovalo vydavateľstvo Pars Artem.
Po vtipnom prológu, sa dostávame na psychiatrické oddelenie, pretože ako tvrdí autor, všade dobre, na psychiatrii ako doma. Oto nezvláda depresiu a svojou podnikateľskou činnosťou sa taktiež chváliť nemôže. Skrátka, dobrovoľne podstupuje liečbu na otvorenom oddelení. Depresia je sviňa, ale nájdu sa jednotlivci, ktorí dokážu jej uhryznutia znášať s úsmevom. Oto je jedným z nich. Rád pomáha ostatným pacientom, ba stáva sa objektom hodným pozorovania aj pre sympatickú lekárku Líviu. Tú zaujíma najmä jeho niekdajší alkoholizmus – príčina, prečo začal piť a spôsob, akým sa z notorika stal abstinent. Oto si začína písať poviedkový denník a sľúbi lekárke, že jej ho dá neskôr prečítať. Príhody z psychiatrického oddelenia sa napriek vážnej téme čítajú ľahko. Autor píše bez pátosu a nerochní sa v zbytočnom sentimente. Oto si s humorom sebe vlastným strieľa z lekárov i pacientov.
Druhú časť knihu môžeme označiť za už spomínaný denník. Všetko sa začalo narodením. Oto sa vlastne ani nechcel narodiť, hľadal iba východisko. Na svet prišla malá fialová pandrava, ktorú sa rodičia hanbili ukázať svetu, a tak z pôrodnice bežali s malým vreštiacim uzlíčkom okľukou potajomky domov. Tú fialovú pandravu som si nevymyslela ja, to o sebe povedal hlavný hrdina. V kapitolách sa striedajú dvaja rozprávači. Oto starší a Oto mladší. Otec si tiež rád vypil, no syn ho prekonal o niekoľko levelov. Ale pekne po poriadku. Malý Oto spočiatku len nechcel jedávať a jedna dobrá duša poradila matke, aby mu každý deň dala na raňajky vypiť za pohárik domácej. „Skúsila. Zabralo, aj keď len mierne, ale predsa to bola jediná dovtedy účinná liečba.“ Tu možno vidieť začiatky Otovho alkoholizmu, ktorý časom nadobudol obludné rozmery. Kalamár sa úlohy detského rozprávača zhostil naozaj výborne. Oto svoj príbeh rozpráva skrz optiku dieťaťa, neskôr tínedžera a dospelého muža. Ako dieťa bol dengľavý, neustále padal, až pokiaľ učiteľka nezistila, že je slepý ako krt. Silné dioptrie sa s ním tiahli už navždy a nie raz vďaka tomu vznikli veľmi úsmevné momenty. Smeje sa čitateľ, nie Oto, podotýkam. Hlavný hrdina sa s nami delí o zážitky z raného detstva, zo školských liet, z vojny, aj z obdobia, kedy bol príslušníkom vládnucej triedy, teda robotníkom. Detstvo a mladosť prežil v totalitnom režime a mne, ktorá som ku komunistickým praktikám v podstate nestihla pričuchnúť, vstávali vlasy dupkom. Absurdné Otove zážitky ma na jednej strane rozosmievali, na druhej som si v duchu hovorila, chválabohu za Nežnú revolúciu. Oto spomína na štúdium na vysokej škole, ktorú nikdy nedokončil, na fízláreň, kde párkrát okúsil tvrdosť obuškov, na vojenčinu, kde nikomu neprekážalo, že vojak s najslabším zrakom zastáva funkciu pisára, a nevynechal ani kariéru brúsiča pomníkov.
K brúseniu kameňa sa dostávame v poslednej časti s príznačným názvom Pýta sa kameň kameňa: Hodíme sa k sebe? Z každej strany počúvam, ako sa za komunistov na pracoviskách chlastalo jedna radosť. Oto mi to potvrdil. S kolegami sa dokázali ožrať tak, že si po jednom oldomáši ani nevšimli, že jeden z partie vypadol za jazdy z auta. Podobných a ešte všakovakých iných zážitkov je v knihe neúrekom. Zhltla som ju ako malinu. Autor verne zachytáva predrevolučnú dobu a jej ducha. Text okorenil funkčnými vulgarizmami, nárečovými slovami i slangom. Ondreja Kalamára som spoznala pred rokmi ako básnika. A keďže platí, že kto hľadá, nájde, okrem niekoľkých básní, ktoré sú súčasťou knihy, som našla čriepky poetiky v celom prozaickom texte.
Ondrej Kalamár bol vždy dobrým rozprávačom a je skvelé, že si svoje spomienky nenechal pre seba, ale uchoval ich v knihe Kontrola cestovných lístkov. Koľko je v Otovi z Ondreja, to si môže čitateľ iba domýšľať. Autor tvrdí, že všetky situácie a postavy sú vymyslené, akákoľvek podoba so skutočnými ľuďmi je čisto náhodná. Budem sa tohto tvrdenia držať a preto môžem bez okolkov povedať, že hoci je Oto sympaťák, vtipálek a v podstate dobrák od kosti, niekedy mi išiel jeho mačizmus a sexistické narážky pekne na nervy. Ale ja som zase suchárka, tak ma berte s rezervou. Kniha je výborná, dobre napísaná a azda sa vám bude Otových historiek zdať aj málo, rovnako ako mne. Odporúčam všetkým, ktorí sa chcú zabaviť, tým, čo si radi zaspomínajú na časy, našťastie, dávno minulé a aj neskôr narodeným čitateľom, ktorí majú iba hmlistú predstavu o bývalom režime. Prečítať by si ju mohli aj tí, ktorí radi hrávajú slovenskú hádzanú (rozumej hádžu do seba jedného frťana za druhým), pretože Oto sa môže stať štartérom k ich triezvej budúcnosti.
Skrátená verzia vyšla v Magazíne o knihách ( č.9 /2022), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments