Denisa Fulmeková

Keď starnete, viac kapitol uzatvárate, než otvárate

Denisa Fulmeková sa podľa jej vlastných slov už ako štvorročná hrávala na spisovateľku. Odvtedy uplynulo veľa rokov a dnes patrí medzi uznávané a obľúbené autorky. Na konte má viacero románov, ktoré u čitateľov a čitateliek vyvolali priaznivé ohlasy. Najnovší román Úzkosť sa svojou formou líši od predošlých diel. Ide o fragmentárne rozprávanie ženy po päťdesiatke, ktorá sa okrem iného zamýšľa aj nad tým či stihne vypotrebovať nahromadený život. V knihe sa nájdu mnohé ženy, ba dovolím si tvrdiť, že aj mnohí muži.

Vo vašich románoch vždy vystupujú silné ženské hrdinky. Obyčajné ženy, aké poznáme, na nič sa nehrajú, sú prirodzené a čitateľky sa s nimi ľahko stotožnia. Takou je aj spisovateľka Arleta, hlavná hrdinka nového románu Úzkosť. Od prvého okamihu vzbudzuje sympatie a sľubuje zaujímavý a silný príbeh. Hneď v úvode sa čitateľov pýtate, či nejakú Arletu poznajú. Zamyslela som sa a napadlo mi iba podobné meno, dievčatko Arrietty z môjho obľúbeného animovaného filmu od Hiromasu Jonebajašiho. Potom som si ešte vygooglila českú reperku. Vy nejakú Arletu poznáte osobne? Prečo ste dali hrdinke práve toto meno?

Nie, nepoznám nijakú Arletu, ale to meno mi už veľmi dávno uviazlo v pamäti. Pravdepodobne som sa s ním stretla v nejakej knižke, akurát si už nespomínam, v ktorej. Arletou som tiež nazvala niekoľko mojich knižných hrdiniek v čase, keď som rozpísané rukopisy zvyčajne zahadzovala. Takže konečne prišiel rad aj na Arletu. Jednak sa mi to meno páči, a zároveň vo mne nevyvoláva asociácie s nijakou reálnou osobou. To sa občas hodí.

Táto kniha je aj o starnutí, presnejšie o úzkosti zo starnutia, ktorá sa ako mokré tričko v určitom veku lepí na väčšinu žien, ale dovolím si tvrdiť, že aj na mnoho mužov. Všetci starneme, to je jasné, len o tom neradi hovoríme. Priviedol vás k téme nejaký životný zlom? Čo bolo hlavnou motiváciou?

K téme ma priviedli malé zlomy či nazvime to – drobné tektonické posuny. Niektoré spomínam v knižke, iné si nechávam pre seba, zopár som určite zabudla. Zároveň som si povedala, že na rozdiel napríklad od puberty, ktorou sa tiež neprechádza ľahko, i keď vekom ju človek bagatelizuje, mám teraz v prechode predsa len určitú výhodu. Nebojím sa byť autentická, píše sa mi ľahšie a neobávam sa tak odsudkov. No a pokiaľ ide o motiváciu, tú presne pomenovať neviem. Skrátka mám potrebu niečo zapisovať, vyrozprávať, zachytávať, ale si aj pri písaní vymýšľať. Výsledkom sú potom moje popísané zošitky, poznámky v diári, maily a zavše aj knihy.

Spisovatelia a spisovateľky sa väčšinou netaja tým, že do svojich postáv dávajú kus zo seba a svojho osobného života. Mohli by sme knihu považovať za čiastočne autobiografickú? Koľko toho máte s Arletou spoločné?

Aj keby spisovatelia a spisovateľky tajili, že v ich postavách sú rôzne ich projekcie, bolo by to zbytočné. Všetci poznáme známu hru – všetky postavy sú vymyslené. To určite, povieme si my, čitatelia. Takže s každou svojou postavou mám toho spoločného viac, než by mi bolo milé, a Arleta nie je výnimkou.

Arleta je výborne napísaná postava. Čo má ona a vy nie a chceli by ste mať?

Život na papieri. Keď jej máte plné zuby, môžete stránky knihy zaklapnúť. Ale čo môžem robiť ja?

Knihu ste vystavali z fragmentov, ktoré fungujú naozaj úderne. Na str. 126 ma napríklad zaujal kratučký rodinný dialóg. Tri otázky, tri odpovede, osem riadkov. Zopár slov, ale hotová mikropoviedka. Celá kniha je zložená z krátkych epizód, no spolu dávajú ucelený príbeh. V knihe som si poznačila vetu o tom, ako Arlete podchvíľou vyhŕknu slzy, pretože by chcela niekomu všetko o svojich pocitoch porozprávať, no takých uší niet. Je dôvodom vášho fragmentárneho písania, že sa touto formou dá empatickému poslucháčovi/ čitateľovi na naozaj malom priestore veľa povedať. Prečo ste sa rozhodli pre túto formu?

Priznám sa, že z núdze. Radšej píšem ucelené príbehy typu Doktor Mráz alebo Agáta. Príbeh sa pekne rozvinie a je radosť ho zapisovať. Ale v covidovom období som sa ocitla takpovediac na suchu. Zatvorené knižnice a kaviarne ma odstrihli od zvyčajnej dávky inšpirácie a podnecujúcich rozhovorov a môj spoločenský život sa zúžil na krúženie okolo bytovky a cesty do potravín. Jeden spisovateľ ma po manželovi nechal pozdravovať a odkázal mi, že toto je iste požehnaný čas pre písanie. Pre mňa však taký nebol. Cítila som jednoducho úzkosť.

Arleta vyťahuje jednu spomienku na detstvo a mladosť za druhou, ale popri tom je pevne ukotvená v prítomnosti. Prežíva pandémiu, myslí si svoje o antivaxeroch, veľmi sa bojí covidu. Aký vplyv mala pandémia na vás? Čo vám dala a čo vzala?

Vzala mi ilúzie o niektorých ľuďoch, no zároveň mi potvrdila, že beztak mám vo svojom okolí ešte stále množstvo skvelých mužov a žien.

Hoci Arleta prekročila päťdesiatku a spomína na časy dávno minulé, nie je patetická. Oceňujem všetky tie vtipné historky z čias puberty. Áno, takí a také sme boli. Nejeden čitateľ a čitateľka sa v nich nájde. Šestnásťročné dievčatá si nevedia predstaviť, že raz zostarnú. Aj vy ste boli podobná dievčaťu z električky, divoká a rozchichotaná? Alebo skôr umiernený typ?

Ako kedy. Boli sme s kamarátkou aj divoké a rozchichotané a dodnes občas skĺzneme do dievčenskej bezstarostnosti. Hoci – takých chvíľ je čoraz menej. V zásade som však bola umiernená a vcelku poslušná.

Arleta obdivuje ľudí, ktorí sa neboja radikálne zmeniť svoj život, ale uvedomuje si, že z príbehu sa tak či tak nevyvlečieme, pretože „život samotný vždy nejaký ten príbeh generuje“. Urobili ste aj vy v živote nejaké radikálne rozhodnutia? Alebo ak sa vám zdá otázka príliš osobná, čo pokladáte za radikálne rozhodnutia, a ako ich odlišujete od príbehov, ktoré generuje život?

Radikálne rozhodnutia? Nuž, snažila som sa, ale milujem staré koľaje. Jediný úspech na tomto poli bol, že som zo dňa na deň sekla s cigaretami, ale vy ste sa asi nepýtali na zlozvyky. Viete, niekedy je ťažko rozlíšiť, čo je to veľké, radikálne, čím sa dištancujeme od doterajšieho bytia a na druhej strane, či to nie sú tie malé každodenné rozhodnutia, ktorými zamiesime na niečo kolosálne.

Hoci je Arleta vyrovnaná žena, čas od času sa prepadne do depresie a zmocňuje sa jej úzkosť. Vašu knihu vnímam tak, že cez postavu Arlety podávate čitateľom a čitateľkám pomocnú ruku. Veď knihy sú neraz tým najlepším liekom. Súhlasíte? Sledujete vo svojom okolí nárast týchto psychických chorôb?

Keď mám striktne vziať do úvahy svoje okolie, nárast ani nie, skôr intenzitu. Kto bral jeden liek, ten zrazu potrebuje päť, kto užíval päť liekov, odrazu mu nestačili a musel byť hospitalizovaný. A kto sa bránil liekom aj hospitalizácii, ten napokon skončil na jednotke intenzívnej starostlivosti. Aj to som, žiaľ, sledovala vo svojom okolí. Preto ma hnevá, že psychiatria je stále tabuizovanou témou, že ľudia sa nechcú liečiť, a že v zúfalstve unikajú sami pred sebou k horším variáciám seba samých. Toľko moje laické pozorovania, nárok na objektivitu si nečiním.

V próze sa striedajú dve ľahko oddeliteľné vrstvy, prvou je Arletina príbehová linka a druhou úvahy vševediaceho rozprávača, teda vaše. Silno vo mne zarezonovala napríklad pasáž o smrti v realite a v rozprávkach a rozosmiala ma úvaha o literárnych kritikoch. Nebojíte sa, že sa niekto z radov kritikov môže v texte nájsť a uraziť sa?

Nie, vôbec. Všetky postavy sú predsa vymyslené.

O vašej knihe by som vedela debatovať hodiny… Určite vás bude spovedať ešte veľa redaktorov a redaktoriek a nik vám nepoloží otázku, ktorú by ste chceli počuť najviac. Ako by znela? Samozrejme, zaujíma ma aj odpoveď.

V knihe spomínam rukopis, ktorý Arlete tlie v počítači. Aj v mojom počítači je jeden taký. Rozhovor s otcom. Nik sa ma ešte neopýtal, či ho vydám a kde. Áno, rada by som ho vydala, ale na druhú časť otázky vám odpovedať neviem. Využijem preto príležitosť a skúsim šťastie: Hľadám vydavateľa! Potom vám dám vedieť, či to vyšlo.

DENISA FULMEKOVÁ (1967) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.  Svoje redaktorské začiatky si odkrútila v Literárnom týždenníku, neskôr šéfovala časopisu Orientácia. Knižne debutovala pod pseudonymom Mina Murrayová zbierkou fejetónov z mesačníka Miau Tak čo teda? (2001). Vydala zbierku poézie Som takmer preč (2004) a spolu s Petrom Macsovszkym napísala Klebetromán (2004) o živote bratislavskej bohémy. Nasledovali romány romány Dve čiarky nádeje (2006), Jedy (2007), Topánky z papiera (2009), Materská (2011), Štrikovaní frajeri (2015), poviedkový cyklus Posledná polnoc v Pivonke (2013), sprievodca poverami Magická sila bylín (2014), sprievodca sviatkami Magická sila sviatkov (2014) Konvália – Zakázaná láska Rudolfa Dilonga (2016), Doktor Mráz (2018), Ňuňo (2019), Agáta (2020).  Vydala tiež príručku Tarot, 78 krokov k tvorivejšiemu životu (2008) a publikovala v literárnych antológiách doma (Sex po slovensky, 2004) i v zahraničí (výber poviedok európskych autorov Life in European Cities, Soul, 2009). Najnovšie jej vo vydavateľstve Slovart vyšiel román Úzkosť.

Foto: Tatiana Bužeková

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť