Johnnymu dali pušku a Dalton Trumbo dal hlas tomu, ktorý oň prišiel. Aby som bola presná, prostredníctvom svojho hrdinu dáva hlas všetkým, ktorí ho vo vojnách stratili. V hrôzostrašnom protivojnovom manifeste sa sústreďuje na tragický osud mladučkého vojaka Joa Bonhama, ktorý v prvej svetovej vojne po výbuchu delostreleckého granátu oslepol, ohluchol, prišiel o ruky, nohy a celú tvár. Prebral sa na nemocničnom lôžku, nevie ani v akom meste, ani v akej krajine. Jeho situácia je nepredstaviteľná. „Panikáril a strašne túžil zomrieť či zabiť sa. Skúsil spomaliť dych, až úplne prestal dýchať, aby sa tak udusil.“ Lenže pľúca sa mu napĺňajú kyslíkom odniekiaľ spod hrdla a jemu nezostáva nič iné, len v tichu a tme odovzdane ležať na posteli a myslieť na všetko dobré i zlé, čo za svoj krátky život prežil. Myseľ mu funguje dokonale. Najhorší je pocit, že nevie, či je deň, či noc, aký je dátum, koľko dní, týždňov, mesiacov už uplynulo. Snaží sa podľa lúčov slnka dopadajúcich na kúsok nezakrytej kože zistiť, či svitá, počíta návštevy sestier, odratúva dni prostredníctvom kúpania či prevliekania bielizne.
Keď som pred mnohými rokmi videla videoklip skupiny Metallica k skladbe One, dlhé dni som nevedela na nič iné myslieť. Tie šialené obrazy ľudského torza mi neustále neschádzali z mysle. Obrazy sa mi doslova vypálili na sietnicu a mám ich tam dodnes. Dalton Trumbo totiž svoje dielo z roku 1939 o tridsaťdva rokov neskôr sfilmoval a vo videoklipe sú použité ukážky z filmu. Ten si určite nepozriem. Veľmi som váhala, či si knihu Johnnymu dali pušku vôbec prečítam. Nevedela som, či unesiem toľko bolesti. Zvládla som to, ale nebolo to príjemné čítanie. „Viem, čo znamená smrť, a vy všetci, čo hovoríte o tom, za čo sa musí zomrieť, nemáte ani tušenia o tom, čo je život.“ Príbeh Joa Bonhama bol možno čiastočne inšpirovaný skutočným príbehom vojaka Ethelberta Christiana, ktorý vo vojne prišiel o všetky štyri končatiny a ako jediný počas prvej svetovej vojny takúto rozsiahlu amputáciu prežil.
Joe sa v spomienkach vracia do minulosti, spomína na rodičov, detstvo, prvé lásky, priateľstvá a prácu. Jeho úvahy naberajú na intenzite, keď začne premýšľať o nezmyselnosti vojny. Vysmieva sa ideálom stojacim na vratkých nohách, bitkám, v ktorých niet víťazov. Hovorí o smrti, o nezmyselných smrtiach mladých mužov, ktorí sa išli biť za slobodu, demokraciu a česť. Preč s romantizovaním vlastenectva! Pýta sa, či všetky tie deti v hodine smrti mysleli na pruhy na vlajke. Určite nie. Plakali a „zomreli s túžbou ešte raz uvidieť tvár priateľa. Zomreli s túžbou počuť hlas matky, otca, ženy, syna. Zomreli s túžbou v srdci ešte raz sa pozrieť na miesto, kde sa narodili, achbože, dovoľ mi ešte raz sa tam pozrieť. Zomreli v nárekoch a vzlykoch za životom.“ On to vie najlepšie. Má k mŕtvole najbližšie. Je takpovediac mŕtvy muž s fungujúcou mysľou. „Mohol hovoriť za mŕtvych tak, ako oni hovoriť nemohli. Mohol za nich hovoriť, pretože bol jedným z nich. Bol prvým vojakom, ktorý kedy zomrel, a mal v hlave mozog, ktorým myslel.“ Často prepadá šialenstvu, bezbrannému a krutému. Nemôže nič iné len zdvíhať hlavu a donekonečna vyťukávať na vankúš signál SOS. Uvedomuje si, že takto nemôže žiť, lebo sa zblázni a nemôže ani zomrieť, pretože sa nemôže zabiť. Autor prostredníctvom Joeových myšlienok demonštruje vlastné postoje k vojnám. Hoci jeho dielo o pár rokov oslávi sté narodeniny, stále je veľmi aktuálne. V autorovom predhovore sa dočítate pár poznámok ku knihe a k politickému pozadiu okolo nej a v dodatku z roku 1970 autor vymenúva štatistické údaje o mŕtvych a zmrzačených vojakoch z Vietnamskej vojny. Pýta sa: „Koľko stoviek či tisícov živých mŕtvol nám z toho vychádza? Nevieme. Nepýtame sa. Odvraciame sa od nich, zakrývame si tvár, oči a ústa, zapchávame uši a nos.“Trumbov zámer nebol len vykresliť hrôzy a nezmyselnosť vojen, za tragickým príbehom vojaka ľahko identifikujeme úmysel poukázať na hrôzostrašnosť osudov jednotlivcov. Niektoré totiž môžu byť horšie ako smrť. A že ich vo vojnách bolo požehnane! Okamžite sa natíska otázka eutanázie. O tom, či je tento spôsob odchodu zo sveta na mieste, musí popremýšľať každý sám. Kniha k úvahám o možnosti ukončiť svoj život v dôstojných podmienkach priam nabáda. Joe nemôže nikomu povedať, že volí smrť, a tak mu zostáva vykričať sa len v myšlienkach. „Prosím, už nemôžem. Prosím, nie. Príďte niekto. Pomôžte mi. Nemôžem tu takto ležať naveky, hádam aj roky, kým umriem. Nemôžem. Nikto nemôže. Je to nemožné…“
Knihu publikovalo vydavateľstvo Literárna bašta v preklade Daniely Krnáčovej.
| Dalton Trumbo (9.12.1905 – 10.9.1976) bol jedným z najnadanejších autorov Hollywoodu. Za román Johnnymu dali pušku dostal v roku 1939 prestížnú Sellersovu cenu. Po vojne ho pre ľavicové názory obvinili zo spolupráce s komunistami. Keď odmietol vypovedať pred smutne presláveným Výborom pre neamerickú činnosť, odsúdili ho na 11 mesiacov väzenia a dostal sa na čiernu listinu v Hollywoode. Písal scenáre pod cudzími menami a dvakrát dostal za ne aj Oscara – v roku 1954 za Prázdniny v Ríme a v 1957 za Statočného. Je podpísaný aj pod veľkofilmami Exodus a Spartacus. Vďaka naliehaniu Kirka Douglasa, ktorý stvárnil legendárneho gladiátora, sa Trumbovo meno dostalo opäť na plátno. V roku 2015 vnikol o jeho živote celovečerný film. |
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments