Ján Gálik

Ján Gálik Kriedou alebo mečom? (rozhovor)

Škola je neuveriteľne podnetné miesto plné ľudského dobra, súperenia, trápenia, lásky, víl, čarodejníkov, škriatkov a sem – tam aj ohyzdov.

Spoločnosť sa zmieta v silnejúcej vlne násilností a šikany medzi školopovinnými deťmi. Riešenie prináša Nová pedagogická fakulta, ktorej absolventi sú vycvičení a podkutí novými metódami na odstraňovanie problémov už v zárodku. Jedným z nich je aj Michael, pedagóg v uniforme s mečom a nožom za pásom, vycvičený zabijak. Dobre čítate. Učitelia v základnej škole sú vyhorení, niektoré decká sa nevedia zmestiť do kože. Michael neváha a začína konať. Jeho poslaním je nastoliť poriadok a disciplínu, a to za každú cenu. Neváha vyvíjať psychický nátlak na deti, neštíti sa rebelom odrezávať prsty pred očami spolužiakov… Na svojej strane má zákon, ktorý práve vstúpil do platnosti. Navyše disponuje schopnosťou dostať sa do metasféry a čítať myšlienky a pocity iných… Fantasy román Jána Gálika Kriedou alebo mečom, ktorý publikovalo vydavateľstvo Artis Omnis (2022), je napínavý, viacvrstvový, štylisticky zručne napísaný, dej má skvelú dynamiku, charaktery postáv sú výborne vykreslené. S kumštom sa zhostil ťažkých tém. Voľne do príbehu zakomponoval viacero problémov, s ktorými sa zamestnanci školstva stretávajú. Ale netlačí na pílu, takže žiadne moralizovanie sa nekoná.

S Jánom Gálikom som sa porozprávala nielen o jeho najnovšej knihe, ale čo – to prezradil aj o sebe a svojich plánoch do budúcnosti.

Učíte matematiku a telesnú výchovu. Nezmýlili ste si v osemnástich odbor? 🙂  

Po štúdiu gymnázia bola telesná výchova môj výber číslo jedna. Moja mama aj otec boli telocvikári, takže dosť času som s nimi strávil v telocvični, na plavárni či na lyžiarskych výcvikoch. Do športovania ma nikdy nemuseli naháňať, navyše som v sebe objavil super hrdinskú schopnosť odovzdávať vlastné pohybové skúsenosti druhým tak, aby z toho mali úžitok. Druhý predmet mi poradil otec, až sa z toho vykľuli úspešné štátnice a momentálne 22 rokov praxe v školstve. Matematika je okrem iného skvelý jazyk vedy a od nej je len na skok k sci-fi… 😊

Boli ste v detstve náruživý čitateľ alebo si vás knihy podmanili až neskôr? Kedy vás vaša láska ku knihám podnietila k napísaniu prvých textov?

Čítal som a čítam veľa, odkedy som sa to naučil. Nebol som žiadny génius, musel som to zvládnuť pekne s ostatnými v škole. Začal som Pippi Dlhou Pančuchou, Pánom Tragáčikom a Winetuovkami. Jedným z prvých žánroviek bol román Drion opúšťa Zem od Václava Klička, ale Feistov Mág a hlavne Tolkienov Pán prsteňov boli spúšťačmi toho stroja v mojom vnútri, ktorý mi prihrával nápady s takou intenzitou, až sa pýtali von. Elfovia, démoni, mágia a ohromné súboje – také boli prvé príbehy, ktorých mám desiatky rozpísané v najzapadnutejších kútoch mojich úesbéčiek a diskov. A potom prišli otázky, ktoré som sa snažil vo svojich príbehoch vyriešiť: Koľko toho znesie ľudská vôľa? Kde je hranica lásky? Vyrieši pomsta všetko?… A mnohé ďalšie.

V roku 2021 publikovalo vydavateľstvo Artis Omnis váš debutový fantasy román Odvrhnutí a po roku tu máme ďalší s názvom Kriedou alebo mečom. V prvom hrá prvé husle mágia a dej sa odohráva vo fantasy svete. Druhý je však úplne z iného súdka a nebyť metasféry, pokojne by to mohol byť príbeh z blízkej budúcnosti. (Pomyslenie na to, že by to mohlo byť reálne, mrazí.) Prečo ste si vzali na paškál školstvo?

Jedna múdra žena (alebo to bol muž?… 😀 ) raz povedala: Rob to, čo ťa baví, a píš o tom, čomu rozumieš. V školskom svete sa pohybujem celý život, takže už niektorým zákonitostiam v ňom rozumiem. Zároveň je to neuveriteľne podnetné miesto plné ľudského dobra, súperenia, trápenia, lásky, víl, čarodejníkov, škriatkov a sem – tam aj ohyzdov.

S úžasom v ňom pozorujem ľudí, ktorí ešte stále veria v silu ľudského ducha a slobodnej mysle, ľudí, ktorí sa rozdávajú a snažia sa vyformovať z detí bytosti schopné vydržať všetky nástrahy sveta, a zároveň ma neustále prekvapuje schopnosť úradníckej armády, hlavne na ministerstve školstva, kopnúť nás presne opačným smerom, akým by sme sa mali uberať. To je aj hlavný motív knihy Kriedou alebo mečom: zlé rozhodnutia vyvolané emóciami, nie zdravým rozumom.

Veľmi ma zaujala metasféra. Ako vám v hlave skrsol tento nápad?

Námetom knihy je moja poviedka Kriedou alebo mečom z roku 2014. V nej nový typ učiteľa získal svoje skoro nadprirodzené schopnosti pomocou akejsi chemickej látky, ktorá dokázala vybičovať myseľ k schopnosti predvídať, či priam až čítať ľudské správanie.

V poviedke s obmedzeným počtom strán som potreboval rýchle riešenie, ale na to som v knihe nemusel brať ohľad a mohol som vymyslieť úplne inú možnosť kontroly ľudskej mysle – pomocou metasféry. Pri jej skúmaní som narazil na netušené možnosti, z ktorých sa vykľuli kľúčové pasáže príbehu. Až som sa začal pýtať sám seba, či som náhodou nenarazil na skutočnú metasféru, z ktorej som ten príbeh iba odpísal… snáď sa zo mňa nevykľuje nejaký metaplagiátor. 😊

Popri čítaní som si celý dej predstavovala ako film. Priznávam, že by som si ho rada pozrela v nejakom hollywoodskom prevedení. Prosím vás, napíšte Timovi Burtonovi, aby sa ujal réžie. Budete o tom premýšľať? 🙂 

Fanfiction: Timovi by som napísal rád. Ale menil som telefóny, takže som niekam zašantročil jeho číslo a zároveň by jeho temno-gotický pohľad mohol prekryť nosnú tému, aj keď s jeho skúsenosťami to asi nehrozí.

Číslo na Stevena Spielberga ale stále mám, a jeho zručnosť pri práci s detskými hercami či uchopenie podstaty príbehu sa mi páči oveľa viac. Je také hĺbavejšie a mne bližšie. Samozrejme v spojení s Zimmerovými crescendami by to bolo dokonalé. Jack Gleeson alebo Michael Shannon by boli skvelými Michaelmi…

Ján GálikJa sama som sa so šikanou vo svojej učiteľskej praxi nestretla, asi preto že učím v maličkej škole deti do desať rokov. Riešili ste vy niekedy problém šikany? Myslíte si, alebo lepšie povedané, dúfate, že by váš príbeh mohol byť nápomocný voči tomuto vzmáhajúcemu sa problému?

Podľa definície šikany ako snahy fyzicky alebo psychicky získať nad druhým moc sa s ňou stretávame veľmi často, keďže už len samotné vzájomné urážanie máme na dennom poriadku. S rozšírením internetu sa tento neduh presunul aj do virtuálneho sveta. Takže moja odpoveď je áno, stretávam sa s ňou, absolútne sa mi nepáči a riešim ju.

V knihe som opísal niektoré skutočné zážitky aj riešenia, ktoré sa mi osvedčili. Jedným z nich je nájsť silnú stránku žiaka a podporiť ho v jej rozvíjaní. Ak dieťa získa aspoň v jednej veci pevnú pôdu pod nohami, môže sa o ňu oprieť a lepšie sa ubrániť, alebo agresorovi vôbec nedať príčinu na útok. Uvediem jeden príklad: bol som triedny v športovej triede so zameraním na futbal. V nej sa vzťahy formovali okolo športových výkonov. Dobrý športovec mal jednoduchšiu pozíciu. Do kolektívu sa na vlastnú žiadosť dostal chlapec, ktorý chcel veľmi hrať futbal, ale nebol talentovaný tak ako ostatní a stal sa vyvrheľom. Nepomáhalo vysvetľovanie ani dohováranie. Ale chuť športovať ho neopustila, s kamarátmi sa intenzívne venovali parkúrovému preskakovaniu, pri ktorom si výrazne zlepšil odrazové schopnosti. Futbalovo príliš nenapredoval, ale stal sa z neho výborný skokan. Na hodinách telesnej výchovy sme popracovali na technike v skoku do výšky, a keď porazil všetkých ostatných v triede a vyhral majstrovstvá okresu, jeho spolužiaci sa naňho začali pozerať inak. Začali ho vnímať ako športovca.

Takže v knihe je návod, ako predísť šikane či s ňou bojovať, ale bohužiaľ nie je univerzálny. Na každého platí niečo iné, dôležité je neustúpiť a nikdy sa nevzdať.

V medailóniku v závere knihy som sa dočítala, že máte štyri deti. Kedy popri nich a náročnej práci učiteľa stíhate písať?

Keďže písanie príbehov je moja forma psychohygieny, ako svoj terapeut som si ju povinne naordinoval vždy, keď to ide. Napríklad teraz po 21:30, keď už drobizg zaspal a mojich dvoch veľkáčov (14 a 15 rokov) už netreba až tak intenzívne kontrolovať. Musím však podotknúť, že napriek nedostatku času som jeho mizerný manažér, keďže aj s tým málom zaobchádzam príliš benevolentne. Jednoducho, trvá mi príliš dlho, kým sa naštartujem, a keby som čas využíval efektívnejšie, napísaných kníh už mohlo byť podstatne viac.

Nepremýšľali ste pri písaní, či nie sú niektoré scény príliš násilné pre mladých čitateľov? Bolo ich viac? Škrtali ste?

Pôvodne som knihu písal pre dospelých. Po porade s Andrejkou Harmanovou (ženská časť vydavateľstva Artis Omnis) sme sa rozhodli, že príbeh môžeme odporúčať aj pre mládež od 14 rokov. Mám v tomto veku synov a sledujem, akú literatúru či filmy konzumujú, a scény v knihe sú oproti tomu nevinná zábava.

Som proti akémukoľvek násiliu nielen v škole. To, čo pácha nový učiteľ Michael na deťoch, je myslené ako metafora. Chcem len povedať, že všetky nezmyslené opatrenia, príkazy, usmernenia, či zákony, ktoré musíme plniť, ma bolia, akoby mi niekto odťal prst.

Na druhej strane, naše deti sú súčasťou sveta, v ktorom násilie, ktorého sme svedkami v týchto dňoch, týždňoch a rokoch, preniklo aj do škôl, a aj keby som ich od toho rád ušetril, izolovať ich je nemožné. Násilie tu je a treba o ňom hovoriť a hlavne pátrať po jeho príčinách.

V románe vystupuje celá plejáda detských tyranov. Ani prvý ani druhý incident v nich nevyvolal náznak zmeny v správaní. Až keď na vlastnej koži pocítili krutosť, zlomilo ich to. Svetlou výnimkou je Jakub. Naozaj je to u dospievajúcej mládeže v realite také zlé? Alebo to bola z vašej strany iba plánovaná hyperbola?

Skôr ako sa dostanem k odpovedi, musím povedať, že absolútna väčšina detí, s ktorými spolupracujem v škole, sú úžasné bytosti. Snaživé, zvedavé, milé, hladné po vedomostiach, spoločnosti a radosti zo života. Extrémnych prípadov je stále našťastie mizivé percento, ale dostávajú v médiách a vlastne aj v ostatnej komunikácii taký ohromný priestor, až sa zdá, že na nás kriminálnici a potencionálni zločinci číhajú za každým rohom. Ďalším faktom je moje presvedčenie, že nik sa násilníkom nerodí a my dospelí sme našim deťom vzorom v dobrom i zlom. A tak, ako si našu ochranu pred násilím zaslúži každý žiak, našou povinnosťou je pomôcť aj tým, ktorí nedokážu svoje problémy riešiť inak ako násilím.

Myslím si, že s našou mládežou to nie je až také zlé, budú si musieť poradiť s výzvami tak, ako s nimi bojujeme my.

Kto sú vaši obľúbení autori a ako vás ovplyvňujú pri písaní?

Veľa kníh som čítal od Stephena Kinga. TO považujem za jeho najlepšiu knihu. Mimoriadne ma baví Jiří Kulhánek, od ktorého mám všetky knihy. Skvelí sú Feist, Eddings, Tolkien. Zo sci-fi autorov sú to Asimov či Blake Crouch.

Ale úplne najviac ma namotali Jozef Karika a Juraj Červenák, o ktorých si myslím, že keby sa narodili v nejakej krajine západnej Európy alebo v Amerike, boli by celosvetovými hviezdami.

Čítanie kníh mi okrem relaxu ponúka priestor na špekulácie. Veľakrát sa pýtam, či by som ich knihu napísal inak. Čo by som zmenil, prípadne ako by som pokračoval? Je to výborné cvičenie mysle, ktoré mi pomáha tvoriť vlastné príbehy.

Snažíte sa žiakov motivovať k čítaniu, hoci neučíte literatúru? 

Toto je veľmi ťažká úloha. Medzi mojimi staršími synmi je viac ako ročný rozdiel. Obom im dávame priestor na sebarealizáciu a podporujeme ich v rozvoji. Čítanie ja osobne považujem za dôležitú súčasť rozvoja osobnosti, cibrenia mysle a samozrejme za najpodstatnejší zdroj informácii. Napriek tomuto všetkému najstarší syn neznáša čítanie a mladší ho zas „žerie.“ Podobne je to aj so žiakmi. U nás v škole majú žiaci možnosť siahnuť po knihe alebo časopise v knižnici na chodbe a v dvoch triedach, ale nie všetci to využívajú. Asi ten čitateľský oheň musí mať človek v sebe. Alebo je za tým niečo iné? 😊

Na konci knihy som mala príjemný pocit, že ste si nechali pootvorené dvierka. Môžeme sa tešiť na pokračovanie?

Nuž, pôvodný úmysel bol príbeh ukončiť, ale osudy postáv sa mi nejako rozkošatili, z príbehu mi vybehlo viacero nedopovedaných liniek, navyše, už nejaký čas ma máta predstava ministerskej úradníčky, ktorá prichádza do základnej školy Čatkovo a vyčítavo hovorí riaditeľovi Jakubovi Mičákovi: „Pán riaditeľ, ste posledná škola v meste, ktoré ešte neodovzdala vzorky krvi žiakov do národnej databázy…“ Takže nehovorím pokračovaniu definitívne nie, ale momentálne sa pýtajú von ďalšie príbehy a nebudem mať pokoj, kým ich neporozprávam. Metasféra je ohromná a ešte stále neprebádaná krajina. 😊

Ján Gálik sa narodil v Ružomberku. Učí telesnú výchovu a matematiku, žiakov a dorastencov trénuje vo futbale. Má štyri deti a manželku Aničku. Literárne sa venuje písaniu poviedok v žánri fantasy a scifi. Má na konte niekoľko ocenení v rôznych poviedkových súťažiach. Jeho tvorba bola zaradená aj do antológie Čas hrdinov II (2019) a v roku 2021 debutoval fantasy románom Odvrhnutí (Artis Omnis). Autor nerád zažíva dobrodružstvá, ale s obľubou o nich číta, no a samozrejme, najviac ho baví o nich písať.

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť