„Hérakleitos hovoril, že život je smrť, ale podľa mňa má pravdu skôr Proust: Život je úsilie v čase. A my sme sa po celý čas usilovali prežiť.“
Kedykoľvek čítam knihu, ktorej dej sa odohráva v Rusku alebo bývalom Sovietskom zväze, vždy som šokovaná. Vždy. A nebolo to inak ani pri románe Sašu Filipenka Červené kríže. V anotácii som si prečítala, že autor strávil veľa času v archívoch Červeného kríža v Ženeve a na základe dokumentov, ktoré tam našiel, vystaval svoj príbeh. Príbeh taký silný, že ešte stále nad ním premýšľam. Rozprávač Saša sa práve nasťahoval do nového bytu a hneď na druhý deň našiel na svojich dverách namaľovaný červený kríž. Namaľovala ho tam susedka Tatiana Alexejevna. Má Alzheimerovu chorobu, ktorá zatiaľ postihla len krátkodobú pamäť, žena si krížmi značí cestu, aby vedela trafiť domov. Dlhodobá pamäť funguje a Saša si chtiac-nechtiac musí vypočuť krutý životný príbeh starenky, ktorá sa ale neľutuje, nie je vôbec sentimentálna, dokonca vtipkuje, že Boh na ňu zoslal chorobu, aby mu po smrti nemohla klásť nepríjemné otázky. „A teraz, keď sa v mojom živote všetko skončilo, Boh, práve ten Boh, ktorého som si vymyslela, zošle na mňa alzheimera, lebo sa bojí! Bojí sa chvíle, keď sa mi bude musieť pozrieť do očí. Chce, aby som na všetko zabudla.“ Do susedkinho rozprávania je vpletený aj Sašov emotívny príbeh. Sám sa práve spamätáva z osobnej tragédie.
O hrôzach a terore Stalinovho režimu sa toho popísalo habadej. Filipenko spracoval tému, ktorá je na obálke výstižne opísaná ako „príbeh o gumovaní dejín i ľudských životov“. Počas druhej svetovej vojny nemalo Rusko záujem o vlastných vojakov, ktorí padli do zajatia, pretože podľa vládnych činiteľov „statočný sovietsky vojak nemá čo padnúť do zajatia. Kto sa vzdá, je zbabelec. Sovietsky vojak musí bojovať do poslednej kvapky krvi. Bodka. Nový odsek.“ Nielenže boli vyhlásení za nepriateľov štátu, ale aj ich rodinní príslušníci končili vo väzeniach, pracovných lágroch alebo v hroboch. Mučenie a znásilňovanie bolo súčasťou vypočúvaní, deti boli oddelené od matiek a umiestňované v detských domovoch… Tatiana začína svoje rozprávanie udalosťami spred druhej svetovej vojny. Ani vtedy sa v krajine nik nemohol cítiť v bezpečí. Zatýkalo sa, väznilo, strieľalo ako na bežiacom páse. Ona pracovala v NKID, rukami jej prechádzali tajné dokumenty, bola v ohrození prakticky stále. Keď počas vojny našla v zajateckých zoznamoch meno svojho muža, na chvíľu sa zrútila. Na dlhé premýšľanie a rozjímanie nad vzniknutou situáciou však niet času. Čo robiť? Vygumovať, aby ho zachránila alebo meno neodstraňovať? Nech sa rozhodne akokoľvek, rodina bude v ohrození. „V stalinských časoch sa ľudia vyznačovali fenomenálnou schopnosťou vyhodnocovať hroziace riziká. Ja by som sa tak rýchlo nezorientoval“, dumá Saša pri jej rozprávaní.Kniha nemá ani dvesto strán, ale po dočítaní budete mať pocit, akoby ste s Tatianou prežili celý jej život. Niektoré pasáže zarezonujú ohromnou silou. Tu veta, tu odsek, tu krátky povzdych niektorej z postáv. „Spomínam si, ako sme v apríli 1961 sedeli v mojom byte. Z vesmíru sa práve vrátil prvý človek. Jurij Gagarin pri tej príležitosti vyhlásil, že tam nijakého Boha nevidel. Jadviga zlostne prehodila: Na to si nemusel letieť do vesmíru, stačilo zájsť do niektorého lágra.“ Alebo trebárs situácia, keď rozprávač Saša stretne na ulici malého chlapca, ktorý mu hovorí, že dnes jedli súdruha Stalina. Spolužiačka totiž priniesla tortu v podobe diktátora v čokoládovej truhle. Po chlapcových slovách sa usmeje a pomyslí si: „To je všetko, čo potrebujeme vedieť o dejinách: tyran, ktorý po desaťročia naháňal strach miliónom občanov, sa jedného dňa určite premení na šalát alebo tortu.“
Filipenko do románu zakomponoval aj niekoľko úderných básní a výpiskov z archívov Červeného kríža. „Tento príbeh nemá zľutovania“, napísali vo Frankfurter Allgemeine Zeitung. Veru nemá! Hoci bolo Tatianino rozprávanie hrôzostrašné, autor netlačil na pílu. Až v samom závere som sa rozplakala ako dieťa, pretože na takéto šokujúce rozuzlenie som nebola pripravená.
Červené kríže sú úderným svedectvom o diktatúre, ktorá zničila tisíce ľudských životov, o strachu, o tyranii a krutovláde šialenca, ktorého genialita spočívala v tom, že sa mu podarilo presvedčiť milióny ľudí, že s nimi tvorí rodinu. „Zväz sovietskych socialistických republík v skutočnosti spájali len hrozné tajomstvá. Hrôza mlčania, smútočné spoločenstvo ticha.“
Román publikovalo vydavateľstvo ej.publishing v preklade Kataríny Strelkovej.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments