Skôr, než sa plnohodnotne budem venovať otázkam ako a kedy a kde píšem, musím sa zamyslieť nad tým, či nie je namieste použiť minulý čas. Či som ako spisovateľ už náhodou nedopísal, teda nedospisovateľoval. Lebo písať musím, je to moja práca. Ale dobrý literárny text som nevytvoril už pekne dlho. Možno od svojej prvej zbierky Kritický deň. Alebo od druhej, teda od Stratených rokov. Či prinajlepšom od tretej knihy, ktorou je román Domov. Niektorí to tvrdia a možno majú pravdu. Odkedy som sa stal spisovateľom, už som nič pozoruhodné nenapísal.
Nie, nie je to bolestínske jajkanie autora, ktorý si chce citovým vydieraním vymôcť utešujúce reakcie svojho publika, ktorý teraz v závetrí svojho notebooku čaká na maily či facebookové odkazy – ale kdeže, stále si dobrý, stále dobre píšeš!
Myslím to vážne aj v kontexte zadania: moju spisovateľskú prácu po celý čas sprevádza pocit nespisovateľstva a možno je tento pocit istým spôsobom aj produktívny. Možno práve pri tvorbe prvotín, keď som sa cítil skôr nespisovateľsky, dokázal som do textu dostať tú správnu dávku spisovateľského umenia. Onen nespisovateľský pocit mi zaručoval a stále zaručuje (aspoň verím), že nezačnem brať sám seba ako autora smrteľne vážne, nezačnem sa považovať za nositeľa životných právd a veľkých generačných posolstiev.
Z tohto dôvodu si ako večný nespisovateľ nepotrpím ani na vonkajšie znaky sprevádzajúce moju tvorbu. Vždy som písal akoby ukradomky, improvizovane, v mladosti často s pocitom, že robím niečo, čo by som robiť ani nemal, pretože by som sa mal venovať užitočnejším veciam, učiť sa na skúšky a tak podobne. Nikdy som si nesadol za ťažký dubový písací stôl s kávičkou a nezamykal som sa do pracovne s pocitom, že pozor, majster ide písať, poserte sa z toho.
Podobne intuitívna je aj odpoveď na zásadnú otázku – prečo vlastne píšem. Aby som bol úprimný, neviem. Píšem odmalička. Aby som parafrázoval známu filmovú hlášku, píšem často, píšem rád. Odkedy som sa naučil písať – a to bolo veľmi skoro, čítať a písať som vedel už ako trojročný – pociťujem potrebu si čosi zapisovať, alebo presnejšie SPISOVAŤ a v krajnom prípade sa o to deliť s inými čitateľmi. Začal som takto spisovať fiktívne rozprávky, poviedky, denníkové zápisky, v prvých rokoch základnej školy som sa dokonca odhodlal napísať svoju prvú knihu pozostávajúcu z detských zážitkov spojených so záhradou či vychádzkami do prírody. A vlastne nielen napísať, ale vytvoriť, pretože som knihu aj ilustroval, zviazal, skrátka som jej dal finálnu podobu.
V období dospievania som sa vypracoval na slušného grafomana, niekoľko zošitov som zaplnil básňami, aby som práve včas usúdil, že nijaký básnik nie som a ani sa ním nikdy nestanem. Písanie prozaických textov do šuflíka sa mi však napokon vyplatilo. Keď som dostal ponuku vydať prvú knihu ako úspešný a ocenený účastník prvého ročníka súťaže Poviedka´96, výzva ma zastihla pripraveného.
Možno fakt, že sa písaniu venujem aj profesionálne – donedávna najmä ako novinár – oslabil vo mne do istej miery toto grafomanské pnutie. Čo je škoda, lebo aj keď som trpel nadprodukciou, dokázal som texty selektovať a tie zlé nepustiť do sveta. Teraz ma akosi múzy opustili a miesto nich ma kope syndrómček vyhoreníčka, aby som trochu nasral tých, čo mi vytýkajú zdrobneniny. Alebo aby som utešil sám seba, že syndróm nie je ešte fatálny a že sa opäť pominie.
A to, na rozdiel od minulosti, kedy som písal za kuchynským stolom, alebo vo vlakoch či autobusoch, mám teraz aj pracovňu. A na písacom stole pravdaže šálku s kávou, prípadne vo večerných hodinách aj červené víno (iný napríklad tvrdý alkohol sa s písaním veľmi neznáša). Ešte potrebujem intimitu večera alebo noci, lebo vtedy sa mi píše najlepšie – a tá sa spája s požiadavkou istej voľnosti, pokiaľ ide o ranné vstávanie. Keď musím vstávať zavčasu, nedokážem večer písať. To je asi najnáročnejšia podmienka, aká sa mi spája s písaním. Ako spisovateľ extrovert mám rád ľudí okolo seba, ale potrebujem aj istú osamelosť, kedy mi spoločnosť robia moje myšlienky. Kontakt s vlastným vnútrom.
Momentálne sa pokúšam o jeho obnovenie. Mám rozpísaných ba dokonca napísaných niekoľko kníh, ktoré by som rád dotiahol do konca a podchvíľou dostávam aj nápady na ďalšie. Obávam sa, že na ich realizáciu už nemám dosť času ani keby som od rána do noci sedel pri PC a nerobil nič iné, len písal. Spomínam si na chvíle z mladosti, keď som do noci smolil poviedku a potom ráno som si ju – napísanú perom v zošite, alebo na písacom stroji – zobral so sebou do Senca a popri kúpaní, pod lúčmi vľúdneho dopoludňajšieho augustového slnka, som si ju čítal a opravoval chyby.
Obrovskou výhodou písania, v ktorej sa skrýva aj motivácia toho môjho „musenia“, je fakt, že si vytváram vlastnú realitu, vlastný svet podľa mojich predstáv, prípadne vlastnú projekciu sveta, v ktorom žijem, a tiež svojho života. A to mi spätne dáva možnosť vidieť z iného uhla pohľadu reálne prežívanú skutočnosť. Asi mi to vlastne uľahčuje existenciu na tomto svete. Môžem to napokon povedať aj takto priamo: Písanie mi umožňovalo a umožňuje žiť.
Márius Kopcsay (* 21.4.1968 – Bratislava) je spisovateľ, novinár a hudobník. Literárne debutoval v roku 1998 zbierkou próz Kritický deň, za ktorú získal aj Cenu Ivana Kraska. Následne vydal zbierky poviedok Stratené roky (2004), Zbytočný život (2006), Veselé príhody z prázdnin (2011), novely Medvedia skala (2009), Jednouholník (2014) a romány Domov (2005 ), Mystifikátor (2008), Asvabaždénie (2015) a Stena (2018). Bol trikrát finalistom súťaže Poviedka a päťkrát Anasoft litera. Je otcom dvoch synov a jednej dcéry. |
Powered by Facebook Comments