Vlastne som chcel, aby môj prvý článok na Sieťovke začínal takto: „Svet je zvláštne miesto. Koľko energie vynakladá na to, aby nás presvedčil, že je strašne zložitý.“ Lenže…, no lenže dve veci. Po prvé, svetu sme v skutočnosti celkom ukradnutí a už vôbec nemá potrebu nás o niečom presviedčať. To len my sami, sebe, seba, si, sa … tak radi presviedčame o tejto „pravde“. No a po druhé, je za mnou mimoriadny víkend. Naozaj sa mi stalo čosi, čo sa mi za môj doterajší život ešte nikdy nestalo.
Prvýkrát som bol voliť v roku 1982, mal som čerstvých osemnásť a išlo vlastne len o doplňujúce voľby do Národnej rady. Tie riadne voľby prišli až v roku 1986 a ja som vtedy ešte ako hrdý vysokoškolák kráčal do volebnej miestnosti, aby som do urny vhodil spoločnú jednotnú kandidátku Národného frontu. Nie, nie, nehľadajte, negooglite. Ak ste vtedy nežili, tak podobnú obludnosť nepochopíte a ak ste ju do tej urny hádzali rovnako ako ja, tak snáď je lepšie, si na také niečo ani nespomínať.
Pamätám si, že volebná účasť bola v tom roku 99,98% oprávnených voličov a ja som urputne premýšľal, ako sa len podarilo tým 0,02% obyvateľom Československej socialistickej republiky nevoliť. Vyhnúť sa voľbám bolo skoro nemožné. Pokojne za vami prišli s prenosnou urnou v sprievode „vykrojovaných“ pionierov a prešťastnej moderátorky televíznych novín až ku vám domov, aby potom mohli priniesť srdcervúcu reportáž o starčekovi XY, ktorý síce nemôže chodiť, ale strana a vláda sa postarala o to, aby mohol aj on vyjadriť svoj (jednotný) názor a prispieť tak k budovaniu krajších zajtrajškov pod vedením KSČ.
Tak to boli moje prvé skutočné voľby a aj keď ma zabijete, nespomeniem si na meno ani jedného kandidáta z tých, ktorí boli na tých volebných lístkoch spísaní. A odvtedy som sa zúčastnil úplne každých volieb, ktoré v Československu a neskôr na Slovensku boli. Všetkých parlamentných, komunálnych, prezidentských a dokonca aj všetkých vyhlásených referend. Akosi som si cenil tú možnosť nevoliť jednotne, ale vyjadriť svoj skutočný názor.
Naozaj? Skutočne svoj názor? Koľkokrát za tie roky som len volil menšie zlo? Až som si nakoniec na to, že existuje menšie zlo zvykol. Prijal som to ako fakt. Nezmysel, s ktorým sme sa stotožnili viacerí.
Posledné týždne nás obklopovali reklamné kampane našich budúcich primátorov a členov miestnych zastupiteľstiev, ktoré pôsobili skoro ako jednotná kandidátka. Všetci presne vedeli, čo potrebujeme a boli pripravení nám to okamžite, hneď po svojom zvolení dať. Čistejšie, bezpečnejšie, bez káuz, pohodlnejšie… doprava, ihriská, sídliská… od teraz už bude všetko len nádherné a krásne… Jednoducho ‚pak už jen samá pozitíva‘. Všetci spolu vedeli, čo ma ako Bratislavčana trápi a ponúkli mi, že to zmenia, opravia, upracú, zariadia. Môj pocit najlepšie vystihla Shootyho kresba. V týchto voľbách ste sa podobne, ako v tých mojich prvých, nemohli pomýliť. Všetci kandidáti na primátora Bratislavy mi ponúkli presne to isté, čo znamená (každý rozumný človek to vie), že vlastne neponúkli nič.
Neuveriteľné boli tiež rôzne ohováračské kampane, ktoré sa spustili zo všetkých strán a zo všetkých strán. Pokojne mohli konkurovať tej politickej korektnosti, s ktorou veľký Vlado jednu uvalil otravnému novinárovi. No veď hej, slušnejšiu politiku som si ako bonus vlastne želal tiež.
Ad absurdum tieto posledné voľby dohnal ľavicový kandidát na starostu Košíc, ktorý prisľúbil zbúranie Luníka IX. Ako je možné, že niečo takéto primitívne až dementné zočí svetlo sveta a dostane priestor v televízii? Toto nebola básnická otázka a ja mám pre vás aj odpoveď. Je to len odraz tupých farmárok a upírskych Modrých z neba na našej politickej scéne. Je to také jednoduché. Oni sú my. Je skvelé si niečo také uvedomiť! Nijakí ONI neexistujú, nijakí ONI nerozkradli verejné financie, nijakí ONI nezdeformovali slovenské školstvo, nijakí ONI neskorumpovali slovenské súdnictvo, nie… boli sme to MY.
Ja osobne sa už ani jediným kúskom svojej unavenej a elegantnej bytosti na všetkých tých svinstvách nechcem a nebudem zúčastňovať. Nebudem! Vylučujem sám seba z MY a odchádzam do ilegality a zabudnutia. JA som po prvýkrát v svojom už dosť dlhom živote vyjadril svoj skutočný názor a nezúčastnil som sa týchto volieb. Po prvýkrát som ich absolútne odignoroval a keby som na facebooku nečítal informácie niektorých svojich priateľov, ktorí sa znova rozhodli, že treba, že musia, že občianska povinnosť…, netušil by som, kto je v Bratislave primátorom. Je to nádherné, úžasné a oslobodzujúce. JA som slobodný a môžem im pokojne ukázať hrubú figu. Namiesto toho vezmem ľudí, ktorých milujem na výlet. Nádherné. Som slobodný.
Pokiaľ sa na našej politickej scéne niečo nezmení, neplánujem sa v budúcnosti zúčastniť žiadnych ďalších volieb. Žiadnych! A povedzme si pravdu. Slovenský politik sa môže zmeniť len vtedy, ak sa zmení slovenský občan. Ha ha ha ha už vidím, ako pre nezáujem zrušia vysielanie všetkých primitívnych reality show a človeka ponižujúcich relácii. Takže ma už len veľmi ťažko uvidíte pri nejakej tej urne. Možno len pri tej mojej poslednej, ale to už vlastne tiež budem v nej.
Milí politici, je mi z vás na pogrcanie, z vašich káuz, z vášho klientelizmu, z vašich prázdnych sľubov, z vašej beztrestnosti, z vašej nadutosti, z vašej hrabivosti, z vašej sebestrednosti…
Aby som veľmi elegantne a veľmi voľne odcitoval jedného z vás, vážení:
Môžete mi vyliezť na môj ctený slobodoobčiansky kokot!
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments