Japonský spisovateľ Jukio Mišima je považovaný za kultového a kontroverzného autora. Okrem iného sa venoval bojovým umeniam, založil dokonca súkromnú „armádu“ na obranu tradičných japonských hodnôt. Mal iba 45 rokov, keď v kancelárii japonských síl sebaobrany spáchal seppuku. Dva roky predtým bola jeho novela Život na prodej publikovaná ako seriál na pokračovanie v časopise Playboy Šúkan a v tom istom roku vyšla knižne. Autor svoje dielo delil na serióznu a ľahšiu literatúru. Do druhej kategórie spadá aj tento príbeh, v ktorom sa hrdina Hanio po neúspešnej samovražde rozhodne ponúkať svoj život cez inzerát. Kto mu zaplatí, môže si robiť, čo chce, môže ho použiť a využiť, ako si len zmyslí. Aj napriek odhodlaniu zomrieť, život sa ho drží zubami-nechtami. Hania oslovuje celý rad podivných postáv, ktoré si ho kupujú na podivné, až bizarné samovražedné misie. Prvým zákazníkom je žiarlivý muž. Požaduje, aby mu zviedol manželku. Opustila ho totiž kvôli inému. Hanio je pripravený zomrieť počas sexu. Má šťastie a inzerát je opäť aktuálny. Ďalšou zákazníčkou je napríklad žena – vampírka, ktorej dovolí, aby z neho sala krv, alebo je trebárs ochotný otestovať jedovaté pilulky, či rozlúštiť tajný kód pre vládu. Ako príbeh pokračuje, Haniova apatia a nechuť žiť sa otáča. Za svoje služby získava nemalé sumy, zrazu si nemusí robiť starosti o živobytie, a to čo pred pokusom o samovraždu odsudzoval, mu už také hrozné nepripadá. Tieto momenty sú však prchavé, vzťah, ktorý nadviaže s jednou mladou ženou mu opäť otvára oči. Kniha vrcholí do totálnej beznádeje. Kruh sa uzatvára. Našťastie nám autor nechal pootvorené vrátka, aby sme si mohli príbeh dopovedať sami.
Mišima napísal na prvý pohľad ľahký žánrový príbeh s priam surrealistickými prvkami a prekvapivými zvratmi, no ak sa mu prizrieme lepšie, pochopíme, že satira a humor, ktoré hojne v texte využíva, sú nástrojmi na skúmanie vážnych tém: osamelosti, depresie a úzkosti, smrti, samovraždy, ale aj ľudskej slobody a úpadku spoločnosti. Paroduje horory, špionážne trilery aj mafiu. Pod povrchom naoko ľahkej žánrovky, vybadáme genialitu jedného z najuznávanejších japonských spisovateľov. Veľmi rada by som si prečítala ďalšie jeho diela.
Jukio Mišima: Život na prodej Nakladatelství Argo , prel. Jan Levora
Po uverejnení mojej krátkej recenzie na instagrame sa mi ozval básnik Goran Lenčo, že napísal esej o ľudskom tele, ku ktorej ho inšpirovala práve osoba japonského spisovateľa Jukia Mišimu. Vo svojom texte vzdáva hold nielen Mišimovi ale v prvom rade ľudskému telu a zdravému spôsobu života.
Telo ako zrkadlo ducha, telo ako ozvena poézie.
***
Dostal som telo, ajhľa, čo však s ním,
tak strašne vlastným, takým nevlastným!
Za tichú milosť žitia, vnímania,
komu mám vydať počet z imania?
Sám opatrovník aj byľ kvetiny,
v bludiskách svetov nie sám jediný,
dýchaním, ľudským teplom odlivu
rázmi po štipkách lipnem ku sklivu,
kým večnosť ako z piatka na štvrtok
znenáhla nezasklí v ňom náčrtok.
Čo aj rmut chvíľ zas všetko pohltí –
náčrtok vzácny drží, nehnutý.
1909
Osip Mandeľštam (preklad: Jozef Mihalkovič)
Muž, a to aj intelektuál a umelec, v protiklade k populárnej a vžitej predstave duchovne zameraného človeka – ako osobnosti, ktorá odvrhla všetko telesné, teda brzdiace, nepotrebné a prekonané, sa nevyjadruje iba prostredníctvom myšlienok, ak nepočítame aj ideu za istý druh akcie, „Je… možné, aby človek používal telo ako metaforu.“ ale prostredníctvom činu, ktorý tak nezriedka získava takmer fyzický ráz. Naše telo je nám nástrojom, predĺženou rukou ducha! Ak ruka zviera výtvor nežne, no pritom pevne a rozhodne, nemôže vykĺznuť, je to myšlienka pretavená a zhmotnená v čin. Musí byť! Písanie je tvorenie. Odraz Božej práce. A tak ako Boh hnietol človeka z hliny, tak sa aj malý boh-človek stáva sochárom života skrz prácu s myšlienkami. A naše telo je zakončením, konárom stromu života, jeho nevyhnutným predpokladom. Symbolickým kameňom i mečom. Meč je zarazený hlboko v kameni a my sme predurčení k tomu, aby sme ho vytiahli. Aby sme uľahčili duši cez telo. Azda verím v kalokagathiu? Nie, žijem ju. Žijem ňou. Nemusím veriť, keď viem. Viera sa vtedy stáva vedením. A teda niečím vycibrenejším a skutočnejším než je len dúfanie.
Teda ak je rovnováha samozrejmosťou, prečo sa od nás temer očakáva, že výrazne zvýhodníme jednu zložku? Ak je hlina obyčajná hriešna nádoba, prečo ju nerozbiť? Prečo nežiť ako forma čírej energie? Pre svaly, pre šľachy, pre to srdce! Pre tú skúsenosť bolesti a prerodu. Nech sú svaly zo železa, šľachy ako oceľové vlákna a srdce pumpou, neúnavnou, neunaviteľnou!!! Je to skoro povinnosť pre muža. Áno, duch je posvätný! Ale telo je chrámom ducha! A ja som si povedal, že mu postavím silné základy, pevné a zastrešujúce. Galád, Parsifal, Bors – všetci boli vnútri čistí, ale boli to rytieri! Nosili zbroj a ich telo bolo ich zbrojou. Štítom, kopijou, mečom, štandardou.
Zahrajme sa na antických sochárov. Nie, staňme sa nimi. So všetkou vážnosťou. Pracujme so svojím telom, tu odoberme, tu pridajme, tvarujme sa, vždy však len vlastným úsilím, odhodlaním, pevnou vôľou. Z prekonávania prekážok sa musí stať rutina, z rutiny radosť a akási modlitba telom. Poďakovanie za ten dar nádoby. Pre prekliatych je dar prekliatím – sami sa preklíname. Nestrážiť si zdravie, nezveľaďovať brnenie duše, to je hlúpe a krátkozraké. Lenivosť a pohodlnosť je základnou z necností a z nich klíčia ďalšie, ohavnejšie, no nie väčšie. Sám mám s tým obrovský problém, no je to výzva, ktorá nesmie nechať žiadneho muža, ba žiadneho človeka ľahostajným. Len neustála, trvalá a hlavne vytrvalá práca zušľachťuje, kto zastane – padá. Je to ako kráčanie do strmého kopca, ktorého vrchol nevidíme a zrejme ani nikdy neuzrieme očami tela. No ten, kto dokáže prijať cieľ aj ako cestu a pritom zároveň nestratiť vrchol zo svojho vnútorného zraku a neprestane veriť-vedieť, ten víťazí. Je potrebné prehrávať, aby sme sa mohli stať víťazmi, ale človek musí vyhrať. A ten, kto neprehrá v boji so samým sebou, vždy aj zákonite a automaticky vyhrá. Boj je ťažký, ja viem, viem to priveľmi dobre, ale je to tak nutné. A je to tak správne, nič, čo je ľahké nesmie uspokojiť víťaza. Ľahké cesty zväčša neposkytujú taký pekný výhľad. Ľahké cesty nekrešú charakter a zanechávajú sotva nejaké skúsenosti.
Najlepšie je dať si také vzory, ktoré nie je možné prekonať, dokonca ani dosiahnuť. Ale napriek tomu sa o to tvrdošijne, nie však tvrdohlavo, pretože medzi tým je veľký rozdiel, snažiť. Hoci v mnohom nezdieľam jeho postoje, pretože sa mu telo stalo vytúženým stredobodom osobného univerza, do ktorého sa usiloval preniknúť a zahalil ho väčším mystériom, než aké mu prináleží, tiež preto, že u neho fascinácia prerástla do obsesie a ostala korunovaná fetišizáciou objektu, kde svaly boli totemom a bohom estetika mužského tela spájajúca sa do tohto rozporuplného a úplne kontrastného zvláštneho vnútorného sveta intelektualizovaného animistického monoteizmu, tak napriek tomu je pre mňa tento trojnásobný nominant Nobelovej ceny za literatúru a jeden z najväčších japonských spisovateľov vôbec, nedostižným inšpiračným zdrojom. Jeho meno je Jukio Mišima.
Podobne ako ja, i on bol chudý, až krehký, slabej telesnej stavby a bytostne ponorený do sféry umenia. Potom zistil, že i jeho telo je vlastne umeleckým dielom. Možno sám nie je jeho autorom, ale určite sa môže stať spoluautorom! A bola by chyba to nevyužiť. Začal pestovať kulturistiku a študovať bojové umenia. Estetizácia tela u neho dosiahla hranicu, kedy jej podriadil značnú časť svojho úsilia. Adoroval krásu, ktorej žriedlo je nevypátrateľné, ale ktorej vodu možno načrieť rukami, a áno, z tejto hmoty možno stavať, do tejto hmoty je možné tesať. A niečo mäkké, neduživé okresal do podoby bronzovej sochy gréckeho héroa. A bronz sa zmenil na mramor, mramor na žulu. Nádhera formy sa stala pre neho azda prvoradou. Predsa však ukrývala obsah, ktorý jej dával podobu. Forma bola dominantnou len na prvý pohľad, nič bezobsažné sa v tej soche jeho tela, tak ako ani v jeho tvorbe, nedalo nájsť. Jeho telo sa stalo mocnou platformou, trónom jeho myšlienok. A ich obrazom. Nebolo tam ani trochu uhladenosti, sterilnosti manekýna. Tak ako jeho slová, bolo i jeho telo krásne, no tvrdé. Vyžarovalo Silu. A tak ako má každý muž, i ten najväčší akademik, i ten najväčší uctievač rozumu v sebe skrytého bojovníka, ktorý drieme, spí, trebárs aj upadá do kómy, no kým žije telo, nikdy neumrie, tak sa tento autor a cvičenec stal moderným samurajom. Siahol až do hĺbky praobrazu, aby sa sám stal obrazom. Vzorom umelca-bojovníka.
Nemusím súhlasiť s jeho odchodom, rituálnou samovraždou seppuku, môžem ju dokonca odsúdiť, a presne to robím, pretože ja vyznávam cestu Kristovho rytiera, svätého Juraja drakobijcu, pričom v tomto archetype je zosobnený večný boj so zlom, kde ho nositeľ človečenstva zušľachtený zapálenou božskou iskrou poráža, a tým zlom môže byť aj zahľadenosť do tela a sebastrednosť, ale chápem Mišimu ako nositeľa východnej tradície a nie ako rytiera, lež samuraja, pretože napriek paralelám, je i tu obrovský rozdiel, tak ako je markantný rozpor medzi rytierskymi zásadami a samurajským kódexom bušidó. On chcel ostať večne mladým, zakonzervovaným v čase, vystavený na večnosť v dokonalosti, ktorú márne, no tak úpenlivo hľadal. Jeho akt bol krvou namaľovaný román Obraz Doriana Graya a vnútornosťami napísané plátno Utrpenie svätého Sebastiána. Azda videl i v predsmrtnom utrpení niečo vznešené a honosné, skoro ako by si erotizoval túto finálnu skúsenosť ťažkého odchodu a ľahkého odlúčenia ducha od tela, kedy sa tieto dve entity, tak navzájom nesúrodé, konečne od seba oslobodia. U neho sa bohužiaľ akoby ani nikdy nestretli. „Telo a duch sa nikdy nepremiešajú.“ Možno… Ale zato nemusia byť v konflikte!
Duch vládne hmote. Ale aj tá má svoje slovo. Je na nás, aby sme sa poučili z Mišimových chýb, aby sme nedali žezlo vlády telu, akokoľvek zušľachtenému, akokoľvek estetizovanému. Ale môžeme ho pochopiť. A mali by sme sa inšpirovať tým prínosným, čo chce odovzdať. Neslúžme telu, no opovrhovanie fyzickým je predsudok, v horšom prípade zbabelosť. Je to Sila, ktorú sa usilujme dosiahnuť. Veď napokon sila svalov pomáha posilňovať aj psyché. Na slabosti nie je nič žiaduce, vonkoncom nič vhodné obdivu. A ak sme slabými, snažme sa pozdvihnúť, nezaväzujme k slabosti ostatných, aby sme sa uchlácholili. Až na výnimočné prípady nie je telo nikdy dosť choré či staré, aby sme ho nemohli zveriť do rúk tesára – samého seba.
Keď cvičím, je to podobné, ako keby som sa modlil k archanjelovi Michaelovi. Hľadám silu, uvedomujúc si, že som slabý a s pomocou sa stávam silnejším. Keď sa v zrýchlenom tempe dvíha hruď a svaly sa chvejú únavou, vtedy odovzdávam opraty vôli a ešte chvíľu pokračujem!
A ak je tréning vhodne usmernený, naše ego nahé a nepovýšené a nedáme priestor úbohému narcizmu, je to jeden zo spôsobov, ako byť lepším. Presne tak, jedna z pomôcok, ktorá sa dá použiť k tomu, aby sme boli lepšími ľuďmi, je aj fyzický tréning. Precítený, preduchovnený. Pretože, ak začne umelec cvičiť či už s vlastnou váhou, alebo so závažím, nebude to pre neho nikdy prosté cvičenie. Ale aj umelecká, tvorivá činnosť. A ja dodám, že to môže byť i modlitba. Dbajte, nech vaším bohom nie je telo, ale sila a krása skrytá v Bohu.
citáty: Jukio Mišima
Goran Lenčo
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments