Život si môžeme predstaviť ako patchworkovú prikrývku. Takisto je poskladaný a pozošívaný z malých kúskov – životných príbehov, radostí, starostí a spomienok. Aj prózy Jany Bodnárovej sú také. Fragmentárny spôsob písania je jej pracovnou metódou, spôsobom videnia sveta a princípom skladania príbehov. Tentoraz svoj zaužívaný štýl zdôraznila aj v názve knihy Patchwork v bielej. Pozošívala útržky príbehov a rozprávanie odvíja od druhej polovice minulého storočia až po súčasnosť. V každej dobe je občas ťažké ľahko žiť. Do svojho textu povpletala rôzne názvy kvetov a rastlín, čím na jednej strane metaforicky zobrazila krátkosť a pominuteľnosť života, no na druhej zas jeho farebnosť a krásu, nech sa deje, čo sa deje.
Ich červených očí sa iní boja
Ota a Andrej, dnes už na dôchodku, žijú každý osve. Kedysi boli manželia, plní elánu, snov a plánov. Ich životy sa rozišli po smrti dcér – dvojičiek, ktoré boli tým najnáročnejším patchworkom. Biologická matka dve malé albínky, biele ako sneh, počaté pri znásilnení, opustila hneď po pôrode. Lekárka Ota sa do malých snehových vločiek okamžite zamilovala, s manželom ich adoptovali a vybrali im biele mená: Bella a Bianka. Bodnárová na malom priestore načrtáva množstvo obrazov a udalostí. Dokazuje svoju obdivuhodnú zručnosť zachytiť v útržkoch všetko podstatné a aj napriek neveľkému rozsahu rozvinúť obsažný príbeh, ktorý epickou šírkou evokuje rozsiahlejší román. Dievčatá sú šikanované pre farbu kože a očí, odmietajú chodiť do školy, učia sa doma a priberajú. Traumy, ktoré si človek v sebe nesie od útleho veku sa zákonite niekde odrazia. Obezita, úzkosť, choroby… Autorka vo svojej knihe reflektuje aj túto skutočnosť. Ba dokonca zachádza až do akejsi mystifikácie, keď dvojčatá uvažujú, že nepatria do tohto sveta. „Niekedy sa svojím tajným jazykom rozprávali o tom, že možno niekde existuje svet, dokonca planéta, ktorá naozaj patrí takým, ako sú ony dve.“ V próze rezonuje aj téma inakosti a rasizmu. „Ale ona premýšľala nad tým, ako sú jej biele deti odvrhnuté v takzvanom bielom svete, a že možno by mohla svojim dievčatkám povedať, aké vyvrhnuté z bieleho sveta sa cítia deti s čiernou alebo tmavou kožou.“ Najhoršie je, že aj staré mamy v samej podstate nevedia Ote a Andrejovi odpustiť, že si osvojili „iné“ deti.
Staroba roztápa tváre
Bodnárová načrtáva viacero tém, či už je to uväznenie Otinho otca v komunistickom väzení, ktoré sa v rodine prechádza mrazivým mlčaním, matkina psychická choroba, bohémsky študentský život mládeže v 60. rokoch, hladomor v Etiópii v roku 2020 alebo nedávna covidová pandémia. Jednotlivé epizódy sa vynárajú, prepletajú, autorka z úlomkov skladá obrazy rodín, ktoré boli ovplyvnené a poznačené povojnovými rokmi a neskôr úmrtím dvojčiat. Do popredia sa však okrem vyrovnávania sa so stratou detí derie aj téma starnutia. Ota vie, že dnes už patrí k prehliadaným, akoby neviditeľným ženám, ktoré si od istého veku nik nevšíma. „Staroba roztápa individuálne tváre, zdanlivo ich robí nepríťažlivé, podobné. Len výnimočne si mladí ľudia všimnú nejakú starenu, ktorá dokáže vyskočiť z radu prehliadnuteľných.“ Ale nejako zvlášť sa tým netrápi, je presvedčená o vnútornej sile, odvahe a moci žien. Aj keď ju neskôr postretne ďalšia nešťastná udalosť, rezignáciu absolútne nepripúšťa, veď ona, vždy burička, sa musí spamätať.
S Bodnárovej nádherne poetickým textom výstižne korešpondujú ukážky z tvorby Evy Moflárovej. V jej dielach, okrem iného, rezonujú témy materstva a archetypálneho ženstva. Kniha tak nadobúda ďalší umelecký rozmer. Krása jazyka sa snúbi s krásou výtvarného umenia.
(Jana Bodnárová: Patchwork v bielej, Aspekt 2022)
Recenzia pôvodne vyšla v Magazíne o knihách ( č.3/2023), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments