Ako sa skáče cez kozu (7. časť)

Naposledy sme Jozefu zanechali s jej myšlienkami o tom, či dôverovať úsudku matky. Hlavná hrdinka s hrôzou zistila, že veru nie. Dokonca chce prestať aj so štrikovaním dečiek – a to je chvíľa, keď sa opäť ponoríme do jej vnútra zmietaného všetkým možným (miešať kapustu s fazuľou nie je dobrý nápad).

Pokračovanie predchádzajúcej kapitoly.

Každý ľudský tvor raz v živote dospeje k bodu, keď sa mu jedna jediná téza vymkne z rúk a celý jeho doterajší filozofický systém padne ako Windows v počítači.
Nič už nebolo také ako predtým.
Rodičovské slovo sa stalo len (s)prostým zhlukom písmen, ktorý ako vošiel, tak vyšiel. Verte mi, od tej chvíle som dennodenne skúmala naše rodinné konštelácie spôsobom, akým štvorročné dieťa skúma polievku, či v nej náhodou nepláva nejaký nebezpečný petržlen. Bolo mi jasné, že sa budem musieť v živote spoľahnúť len na seba a svoju intuíciu.

Rozhodla som sa robiť všetko po svojom. Dala som si tri základné ciele:
1) prestať sa učiť (odteraz mi žiadna prenikavá inteligencia mi nebude robiť škrt cez rozpočet!),
2) byť krásna (ako Táňa) a zvodne oblečená (ako Táňa),
3) skočiť cez tú prekliatu kozu (nie Táňu).

Ad 1)
Viete, aké ťažké to bolo, keď ste prišli domov a namiesto štúdia ste mali hodiť tašku do kúta? Trvalo mi celé dva dni, kým som to dokázala a ďalší týždeň som prekonávala abstinenčné príznaky.
Nešlo to celkom podľa mojich predstáv. Písomku z matiky som pokazila. Vraj za jedna, chýbal mi bod do dvojky.
Prvá lastovička doletela až po mesiaci (trojka z chémie). Dobrá povesť sa prekonáva skutočne ťažko, učitelia podliehali mýtom o mojej dokonalosti a žmúrili všetky oči, len aby mi nemuseli dať zlú známku. Horko ťažko sa mi podarilo stratiť pár bodov v teste, hneď mi ich prišili za utretie tabule. Až raz…

Je 27. október 1987, pár minút po desiatej.
Fyzikárka ma vyvoláva a žiada odpoveď na otázku, ako vyzerá Avogadrova konštanta.
Borím sa s túžbou písať po tabuli desať na dvadsiatu tretiu a mol na mínus prvú, chcela by som vyjadriť svoj vzťah k nuklidom uhlíka, ale potom sa zahľadím do očí spolužiaka Igora, ktorý má tie najkrajšie oči na svete a ja zrazu viem, že to vydržím.
Vydržím aj pohľad profesorky, hoci najradšej by som to zabalila a požiadala ju na kolenách o odpustenie s prísľubom účasti na všetkých kolách fyzikálnej olympiády.
Ja to vydržím!
Už nie som bifľoška, priatelia!
Mám prvú guľu!

Guľa mi spadla na nohu ešte v ten istý deň, keď som si od matky musela vypočuť tri a polhodinovú lamentačno-výchovnú prednášku o dôležitosti vzdelania pre vývoj mladého jedinca. Nasledoval zákaz sledovania televízie, takže som prepásla aj najnovšie výsledky hitparády Triangel – stalo sa tak po prvý raz od začiatku vysielania relácie vôbec.
Na ďalší deň som vplávala do triedy s pocitom, že ak som už podstúpila takéto strašné obete, tak na mne všetci MUSIA zbadať tú intelektuálnu zmenu.
Jeden zo spolužiakov ma dokonca prvý raz po troch rokoch oslovil.
Chcel si požičať kalkulačku.
Pozrela som sa pravde odvážne do očí… všetkým bola moja guľa z fyziky ukradnutá a aj tie prekliate vlasy si stále razili vlastnú cestu hlavou.

Ad 2)
Povedala som si, že chyba bude možno v obliekaní. Nosila som kvietkované svetre a menžestrové nohavice, zatiaľ čo Táňa sa obliekala do riflí a tričiek s anglickými nápismi, čo jej vozil z Talianska otec – kamionista.10)
Nemala som odvahu presvedčiť svojho tatka, aby skúsil šoférovať kamión, tak som zvolila schodnejšiu cestu. Matka ma v rámci výuky ručných prác naučila aj mnohým krajčírskym zručnostiam, skontrolovala som si teda vreckové a vliezla do predajne s látkami. Môjmu rozpočtu zodpovedali dva typy tkanín:

A) zástavovina (bavlnená mimoriadne krčivá a zrážanlivá látka zväčša modrej, červenej, žltej a odporne zelenej farby – podľa názvu predpokladám, že si z nej malo obyvateľstvo k prvému máju ušiť zopár vlajok spriatelených krajín Varšavskej zmluvy) v cene cca 20 Kčs za meter,
B) podšívka (syntetická ešte viac krčivá látka zvyčajne čiernej, bielej alebo odporne kávovej farby) po cca 15 Kčs za meter.

Kúpila som pár metrov modrej a žltej látky typu A a podľa najnovšieho čísla Ženy a módy som si za jeden večer spichla elegantnú blúzu, presne takú, akú mala v ostatnom vydaní Trianglu Darinka Rolincová. Hneď ráno som v nej cupitala do školy.
Kto mal vedieť, že nás namiesto vyučovania pošlú na jesennú sídliskovú brigádu? Hrabala som v tej tenkej frajerskej blúze zhnité lístie celé doobedie. Vonku bol trinásť stupňov a fúkal severozápadný vietor, ale keď som sa chcela predviesť pred chalanmi, musela som kabát nechať na lavičke, inak by tú nádheru nezbadali, že? Chlapci však nad mojou novou odedzou vôbec nehíkali – práve vymýšľali spôsob ako strčiť hrable nejakej spolužiačke do ruky a potom zdrhnúť z brigády domov.
Namiesto pozvania na rande som dostala chrípku. 11)

Keď prišli na scénu čierni chlapci z Depeche Mode a odfarbená Táňa začala chodiť v čiernom plášti, čo jej doviezol otec – kamionista z Británie, prišlo čierne obdobie i na mňa. Našťastie, podšívka rovnakej farby typu B bola v pláne predchádzajúcej päťročnice a na regáloch metrového textilu jej bolo dosť aj pre celú Československú socialistickú republiku (vrátane dojčiat).
S kvalitou to bolo horšie – po prvom praní sa celá módna kreácia zrazila a pokrčila. Druhý exemplár som už radšej neprala.
Depešácky plášť som nosila všade. Keď som išla po ulici, dala som si záležať, aby vietor fúkal spredu. Malo to vyzerať ohromne nezávisle, tá tkanina si lietala slobodne v povetrí a tajomne raz zahaľovala, inokedy odhaľovala krivky môjho tela… v skutočnosti som však pripomínala skôr plachetnicu. Okrem toho som si ostrihala a na čierno nafarbila vlasy. Bola to tá najčernejšia čierna, akú mali v obchode, tí odvážnejší depešáci si ju tónovali ešte tmavomodrým atramentom, aby ukázali svetu, akí sú nezávislí.
Najnezávislejšie som vyzerala v deň 70. výročia VOSR. Namiesto vyučovania bola v pláne slávnostná akadémia, na ktorú sa chystal aj miestny komunistický papaláš s hodinovým prejavom. Pod hrozbou tvrdého trestu (ručne prepísať Manifest komunistickej strany do zošita) boli všetci študenti povinní dostaviť sa do kultúrneho domu vo zväzáckom oblečení, teda bledomodrej košeli a bordovej kravate.
My, nezávislí, sme si obliekli aj čierne plášte.
Prepisovala som to dve noci a modlila som sa, aby si riaditeľ školy nespomenul, že v zborovni leží na policiach všetkých 39 zväzkov Marxovho diela.

Ad 3)
Úloha nesplnená, termín posunutý na neurčito.

Na Táňu som jednoducho nemala.
Ona bývala rozkošným dieťaťom s blonďavými kučeravými vláskami a jamkami v líčkach, mne v detstve strihali drôtené vlasy s pravítkom pritlačeným na čele.
Ju matka obliekala do ružových šatočiek a lakovaných topánočiek, mne museli stačiť erárne kockované tepláčky s trakmi prekríženými vpredu i vzadu.
Jej otec – kamionista vozieval z kapitalistickej Európy voňavé šampóny a mydielka rôznych farieb, môj tatko – elektrikár nosil z práce akurát Solvinu12).
Táňa mala v lícach tie jamky a veľmi zvláštnu matku. Keď jej ako šesťročnej začali tmavnúť vlasy a kučery stratili správny tvar, matka stratila nervy a začala jej ich odfarbovať a natáčať na natáčky do lokničiek. Táňa sa vzbúrila asi v šiestej triede a odvtedy svoju matku ignorovala. Ocko už nevozil z ciest ružové sukničky, ale semišové kozačky a sľuboval dcére, že raz z nej urobí modelku.
Práve v deň 70. výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie Táňa do školy neprišla. Všetci sme si mysleli, že to kvôli zväzáckej rovnošate, ju zatiaľ ocko – kamionista zabalil v tom čiernom depešáckom plášti do drevenej debny spolu s akýmsi obrábacím strojom a previezol ju cez hranicu do Rakúska. Matku nechali doma, asi sa nezmestila medzi ozubené kolieska.
O pár rokov neskôr som Táňu naozaj videla v časopise. Mala na hlave blonďavé lokničky a na tele ružový kožuch. Musel byť veľmi drahý, keď jej na žiadne iné oblečenie neostali peniaze.

Keď tak nad tým rozmýšľam, možno mala mama predsa len pravdu – pri štrikovaní dečiek sa život až tak pokaziť nedá.



10) Poznámka autorky: Na tomto mieste opäť preruším text nevyhnutným uvedením čitateľa do dobových reálií.
V osemdesiatych rokoch neexistovali butiky, sekáče, ba ani čínske obchody a na Miletičke sa predávalo hlavne ovocie a zelenina. Oblečenie sa nakupovalo v Priore a Otexe, malo jednotnú konfekčnú veľkosť štatisticky priemernej socialistickej ženy. Aktuálna móda sa do predaja dostávala v rámci plánovaných päťročníc – teda po piatich rokoch. Šikovnejšie ženy a dievčatá, vrátane hlavnej hrdinky Jozefy, však dokázali ušiť čokoľvek z čohokoľvek, takže naše ulice koniec koncov nevyzerali až tak monotónne. Faktom však je, že ste bežne stretávali ľudí v rovnakých tričkách a rovnakých topánkach.
Aj autorka týmto ďakuje sovietskemu šijaciemu stroju Podoľsk za spoločne prežité roky. Nech mu je motorček ľahký tam, kde teraz je.

11) Z udalosti som si vzala historické ponaučenie a dnes, v čase holých krížov a bedrových nohavíc, je súčasťou mojich ranných materských rituálov aj starostlivá kontrola oblečenia pubertálnej dcéry.

12) Pasta zvláštnej pieskovej konzistencie a neznámeho pôvodu, ktorá nebola ani parfémovaná, ani extra jemná.


Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť