V Komárne je cintorín. Je veľmi pekný. Je veľký a priestranný. Je v ňom veľa hrobov. Hroby sú veľmi pekné. Sú poukladané v uličkách. Aj inde. Sú tam pomníky aj kríže. Sú s menami.
Na cintorín chodia ľudia. Niektorí chodia doobeda a iní poobede. Niektorí majú hrabličky. A iné.
Cintorín má dve brány. Jednou chodia ľudia a druhou mŕtvoly. Mŕtvoly sú mŕtvi ľudia, čo zomreli. Sú v márnici. Márnica je dom, ktorý je postavený ohľadom mŕtvol. Pred ňou je dvor. Na dvore sú často pohreby. Je veľmi pekný.
Na cintoríne pracujú ľudia. Sú veľmi pekní a často pomáhajú iným. Kopú jamy a starajú sa o ne. Majú obleky. Obleky sú veľmi pekné. V zime je na cintoríne zima. V lete je tam teplo. Na jar sa cintorín prebúdza.
Na cintoríne sa dá prežiť veľa veselých aj smutných príhod.
Už nemám, čo by som o cintoríne napísal.
Je to veľmi pekné.“
Uvedený citát je v skutočnosti prvou z dvoch Kníh o cintoríne, ktoré pod psedonymom Samko Tále napísala komárňanská divadelná režisérka Daniela Kapitáňová a ôsmu verziu rukopisu vydal Koloman Kertész Bagala prvého apríla 2000. Nebol to z jeho strany žart, ale splnenie sľubu autorke po úspešnom zapojení sa do poviedkovej súťaže. Ak napíšete román príliš skoro, zvykne sa hovoriť o výnimočnom talente, ak tak urobíte po štyridsiatke, pátra sa po dôvodoch, prečo vám to trvalo tak dlho. Za vznikom rozprávania Samka Táleho stojí „kríza z nič zanechania“. Keď sa autorka zúčastnila v roku 1996 stretnutia so spolužiakmi zo ZDŠ, uvedomila si, že napriek štyrom dekádam na krížoch ostáva po nich len „dúhové nič“. Pustila sa preto do písania a v snahe nepodobať sa nikomu inému, si vymyslela nielen špecifický príbeh ale aj jazyk, ktorým jej hlavný hrdina komentuje svet.
Ohľadom večere, čo bude na večeru?
Táto v podstate banálna otázka vtedy desaťročnej dcéry bola odrazovým mostíkom pre formu dnes už legendárneho rozprávania Samka Táleho, 44 ročného a len 152 cm vysokého zberača starého papiera ktorý sa stal spisovateľom, lebo mu to predpovedal alkoholik Gusto Rúhe. Jeho vizuálnu podobu si požičala od skutočnej postavičky z Komárna, čo neskôr považovala za fatálnu chybu. „ Ja mám pre umenie cit, ohľadom čoho som spisovateľ. Aj keď to je na tom najťažšie, že z toho bolí ruka. Lebo ja píšem rukou, a nie ako tí, čo píšu strojom ohľadom písania, lebo ja nemám stroj, lebo načo by mi bol, lebo ja som len teraz 2. krát spisovateľom, tak na to netreba stroj, lebo ja som veľmi skromný. Ohľadom čoho som aj veľmi bohatý, tak by som si mohol kúpiť aj 200 strojov ohľadom písania. Ale ja si ich nekúpim, lebo ja som veľmi skromný.“ Samkovi sa na vozíku, na ktorom už takmer tridsať rokov vozil kartóny do zberu, odlomilo spätné zrkadielko, potrebné pre účasť v cestnej premávke a musel si ho dať opraviť. Vďaka tomu mohol napísať nielen knihu o cintoríne, ale všetko čo v ňom videl.
Národovcov Samko nadchol, hoci bol o nich
Dnes už zabudnutý predseda SNS Víťazoslav Móric v 90. rokoch vyslovil vetu: „Na Slovensku je to tak!“, ako argument, prečo sú Slováci „iní“. A preto vôbec nie je prekvapením, že najmä hrdí narodovci prijali Knihu o cintoríne veľmi pozitívne, nevnímajúc iróniu v pozadí.
„Slováci sú najlepší na svete a aj slovenský jazyk je na svete najkrajší. To sme sa učili aj v škole a aj v televízore to hovorili, že slovenský jazyk je najkrajší na svete. To sa vie ohľadom toho, že slovenský jazyk ma ľ. Ľ je najkrajšie písmeno na svete, lebo je veľmi pekné. Napríklad český jazyk nemôže byť najkrajší na svete, lebo nemá ľ. Preto je najkrajší jazyk na svete slovenský jazyk, lebo má ľ.“
Možno tým najväčsím milovníkom národa zalepili oči tieto riadky: „Každý Slovák je hrdý na to, že je Slovák. Aj ja som hrdý na to, že som Slovák. Len to je na tom najvážnejšia vec, že stará mama Omamy bola polovičná Maďarka a volala sa Csonka Eszter, ohľaďom čoho my už nie sme takí najlepší Slováci. Lebo najlepší Slovák na svete bol môj starý otec z Detvy, lebo tam sú najlepší Slováci na svete.“
Žiadny dobrácky Forrest ale zakrpatený udavač
Jeden z najväčších omylov, ktorý sa vám pri čítaní Knihy o cintoríne môže prihodiť, hoci sa to v minulosti stalo mnohým, je porovnanie s viac filmovou ako literárnou legendou Forrestom Gumpom. Kým Američan, ktorý zasahoval do dejín, bol vo svojej jednoduchosti dobrák, Samko Tále je fakticky udavačský škriatok. Najvyznamnejší okamih jeho života je zloženie pionierskeho sľubu a priateľstvo s absolventom Vysokej školy politickej Gunárom Karolom, ktoré si Samko cení viac ako svoju rodinu.
„Môj otec nemal rád Čechov, Maďarov, Rusov, Židov, komunistov, cigáňov, spartakiády, pionierov, SZM, Zväzarm, ROH, Csemadok, SNP, Pražské povstanie, Zväz žien, Víťazný február, VOSR, ZČSSP, MDŽ, Oslobodenie a ani to nemal rád, keď na tzv. Slovenský štát povedali, že je tzv. To znamená, že je takzvaný. Na to vždy môj otec povedal, že komunisti sú takzvaní. Okrem toho počúval aj Slobodnú Európu, a to bolo vtedy tak veľmi zakázané, že až. Ja som to povedal RSDr. Gunárovi Karolovi, že môj otec počúva Slobodnú Európu, aby potom nebolo na mňa zle, že som to nepovedal. RSDr. Gunár Karol ma veľmi chválil, že som to povedal. Môjmu otcovi to odpustil ohľadom toho, že RSDr. Gunár Karol bol veľmi dobrý.“
Cigáňov, buzerantov a nové časy Samko nemal rád
„To jedno ale nepochopím, že prečo je v Komárne toľko cigáňov, a nielen v Komárne, ale aj na svete, lebo len to jedno nechápem, že prečo sú cigáni na svete, ja nechcem, aby boli cigáni na svete, nech idú preč, napríklad do Cigánska, odkiaľ sem prišli, lebo odkedy sú tu, tak mi potkanka Angelika Édesová kradne kartóny z tržnice a bude povedaná, lebo to sú moje kartóny.“
„Lenže prečo sú buzeranti, keď sa to nesmie? Keby som bol ja Tí hore, tak by som buzerantov zakázal a neboli by. No nie? No áno.“
„Lebo to jedno ja veľmi nenávidím, že sa všetko len tak zmení a už potom je všetko inak a človeku ani nepovedia, že ako je to teraz, a potom si myslí, že je to tak, ako to bolo, ale je to tak, ako to nebolo, a potom sa mu môžu ľudia vysmievať, lebo nevie, ako je to teraz.
Lebo ľudia sú takí.“
Fenomén, ktorý sa asi nezopakuje
Pôvodný impulz zanechania niečoho po sebe Daniele Kapitáňovej vyšiel dokonale. Jej kniha sa stala najprekladávanejším titulom v čase, kedy naozaj ani len ten povestný pes neštekol v zahraničí po slovenských autoroch. Odvrátenou stránkou úspechu bolo, že autorka sa celé roky nevedela „oslobodiť“ od Samka Táleho a jeho jazyka. Ale to je už iný príbeh.
Článok pôvodne vyšiel v Magazíne o knihách ( č.4/2023), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments