Čitateľský nedenník

Eva Papoušková Dnes nepůdeš do školy

By Ivana Zacharová
17. júna 2023

Kniha oceňovanej autorky Evy Papouškovej Dnes nepůjdeš do školy rozpráva príbeh, ktorý mnohí Čechoslováci počas socializmu zažili na vlastnej koži. Buď sami emigrovali, alebo ich sused, známy lekár, herec či spevák. Situácie, kedy zo dňa na deň zmizla celá rodina, prípadne jej časť, si generácie Čechov i Slovákov nad štyridsať rokov dobre pamätajú. Mladší sa o útekoch za železnú oponu, našťastie, dozvedajú iba z kníh, filmov, v školách a z rozprávania dospelých. Kto by nevidel napríklad Pelíšky?! No a deti majú teraz možnosť spoznať históriu spred Nežnej revolúcie prostredníctvom príbehu Evy, Evy a Karla.

Eva a Eva sú prváčky, jedna je ryšavá, druhá tmavovlasá, jedna miluje Pipi, druhá Vinetua. Aby sa odlíšili, začnú sa prezývať menami svojich obľúbených hrdinov. Sedia spolu v jednej lavici a od prvého dňa si padli do oka aj do nôty. Neskôr sa k nim do partie pridá nový spolužiak Karol. Na prvý pohľad sa zamiluje do Pipi, a pre neopätovanú lásku dojímavo „trpí“, pretože Pipi sa bez Vinetou nepohne ani na krok. Na túto nezbednú a sympatickú trojicu čaká kopec nevšedných dobrodružstiev. Píšu sa sedemdesiate roky minulého storočia, totalitný režim vládne pevnou rukou. Deti vedia, že čo sa hovorí doma, o tom sa musí v škole mlčať. Nedajbože sa prerieknuť pred učiteľkou, ktorá má už beztak nervy na prasknutie. Trojica priateľov zvádza boj nielen s učiteľkou a triednym nespratníkom, ale aj so školníkom. Rozhodnú sa, že budú vydávať školské noviny (obe prváčky sa naučili čítať a písať už v predškolskom veku) Rudý šíp a nebudú písať nič iné len pravdu. Obe majú bujnú fantáziu a o akciu nie je núdza.

Eva Papoušková pre deti vhodným spôsobom do príbehu zakomponovala historické reálie a ducha doby. Napríklad ryšavá Pipi odmieta oslovovať pani učiteľku súdružka, lebo dedko povedal, že je to „Paní učitelka“ a hotovo, decká sa tešia z obalov zo zahraničných čokolád, dostávajú na desiatu mlieko a suché rožky, nakresliť americkú vlajku je priam trestný čin, Ježiško neexistuje, povinne treba odoberať časopis Vesjolyje kartinky a podobne. Vzniká tak priestor na diskusiu medzi malými čitateľmi a ich rodičmi či učiteľmi. Akiste sa budú, rovnako ako Vinetou, pýtať, kto bol Jan Palach a kto bolí tí komunisti. Čitatelia sa určite pobavia na mnohých úsmevných situáciách. Papoušková prvácke dobrodružstvá hojne okorenila ľahkým humorom.

„A Kučeravá řekla, že to by stačilo a ať si všichni sbalí aktovky, protože teď půjdou do kina na sovětský film o pejskovi a že ten film sej menuje Bílý Bim, černé ucho, a to bude hezké, poněvadž tam hraje její oblíbený herec. Vinetou se zeptala, jaké rasy je ten herec, a Kučeravá řekla, že Vjačeslav Tichonov je přece běloch. Vinetou ale myslela toho psa.“

Prečítala som si rozhovor Aleny Pokornej s autorkou knihy a dozvedela som sa, že príbeh je čiastočne autobiografický. Eva Papoušková mala naozaj kamarátku Evu a kamaráta Karola, a Evina emigrácia ich oboch dosť zobrala. V roku 1990 sa opäť stretli a celkom prirodzene po dvanástich rokoch nadviazali na rozhovor prerušený v detstve. Po rokoch odlúčenia nazbierala za kufor listov. Napísať knihu o ich detstve bol vraj kamarátkin nápad. A ja jej chcem v mene všetkých čitateľov poďakovať. Myslela som si, že udalosť, pri ktorej sa prepadla zem a v prepadlisku zmizla jedna z postáv v knihe, je iba fabulácia, no kvetinárka Bartoška podľa autorkiných slov naozaj zmizla pod povrchom Pekárskej ulice. Ľuďmi toto nešťastie v tej dobe veľmi otriaslo. Rovnako tak je pravdivá aj historka, ktorú zažili hrdinovia, keď išli koledovať preoblečení za čerta, Mikuláša a anjela. Napadla ich skupina výrastkov a zachránila ich nemá žobráčka Bedřiška. Spisovateľka si na Bedřišku vysedávajúcu pri kláštore Milosrdných bratov v Brne dodnes spomína. Poviedka o jej kabáte so zašitými peniazmi ju vraj dostala na FAMU.

„Učitelka ji vzala za ruku a vedle ji ze třídy ven, kde si k ní klekla a tiše ji povídala, že její kamarátka jen odjela s rodiči bydlet do jiné země, kam se normálně nejezdí, protože je na hranicích ostnatý drát. Říká se tomu emigrace. A že Pipi tam venku čeká krásný život a že jí musíme přát štěstí, ale nesmíme nikomu říkat, že jí ho přejeme.“

Z vyššie uvedeného úryvku je jasné, že jedna z hrdiniek sa po prázdninách už do školy nevrátila. A o tom sa nesmie hovoriť. Eva Eve píše listy a dúfa, že sa k nej dostanú. Boli to desivé časy. Je veľmi dôležité, aby budúce generácie nezabudli. Kniha Evy Papouškovej môže byť prvým stretnutím detí s touto témou. Vynikajúce dielo, ktoré si určite dychtivo prečítajú aj dospelí.