Kde bolo, tam bolo, na krásnom zelenom ostrove obkolesenom tyrkysovým Stredozemným morom, rástol figovník. Nebol to obyčajný figovník. Mal viac ako sto rokov a stál v strede najvychýrenejšej taverny Šťastná figa priamo v hlavnom meste Cypru, Nikózii. Figovník bol svedkom mnohých udalostí. Videl lásku dvoch mladých ľudí Kostasa a Defne, ktorých vzájomná náklonnosť nebola v tých časoch ostrovnou spoločnosťou tolerovaná, pretože on bol Grék a kresťan a ona Turkyňa a moslimka. Kostas a Defne sa stretávali tajne v zadnej miestnosti Šťastnej figy a majitelia taverny ako jedni z mála nemali žiadne predsudky. Podporovali ich čistú lásku.
Príbeh je rozdelený na tri dejové línie. Práve tretia dejová linka, v ktorej je rozprávačkou figovník, mi pripadala od začiatku najzvláštnejšia a nakoniec sa stala mojou najobľúbenejšou. Figa nám rozpráva hlavne fakty a oboznamuje nás s dejinami Cypru. Vzdeláva nás. Táto kniha nie je iba smutným príbehom zakázanej lásky, je aj autorkinou snahou poskytnúť nám informácie o násilnom rozdelení ostrova Cyprus na severnú a južnú časť. Cyperský konflikt je dodnes prebiehajúci politický a geografický problém, ktorý vrcholil v roku 1974, kedy Turci anektovali severnú tretinu ostrova a vyhlásili Severocyperskú tureckú republiku, ktorú dnes medzinárodne uznáva iba samotné Turecko. Južná časť ostrova sa nazýva Cyperská republika a je obývaná cyperskými Grékmi. Okrem dejín sa dozvieme aj veľa zaujímavých faktov zo života stromov a zvierat, ale rozprávačka figa krásne dopĺňa aj to, čo v príbehu lásky zostáva nevypovedané.
Prvá dejová línia je zasadená do roku 1974 a druhá do súčasnosti, niekedy medzi rokmi 2010 a 2020. V roku 1974 sledujeme tajné milenecké stretnutia Kostasa a Defne na pozadí občianskej vojny. Súčasná dejová linka je príbehom Ady, 16-ročnej dcéry Kostasa a Defne. Ada je typická tínedžerka s tínedžerskými problémami, no musí čeliť traume, ktorú by žiaden tínedžer nemal zažiť – maminej smrti. Ada je rozumné dievča, ktoré sa po smrti matky snaží nájsť si svoje miesto v živote a zároveň si spoločne s otcom nájsť cestu jeden k druhému. Pomôže im v tom aj teta Merjem, mamina sestra, ktorá sa nečakane ako víchor objaví v ich životoch a postupne, krôčik po krôčiku, si získava Adino srdce. Do pamäti sa mi vryla veta, ktorú Merjem povedala Ade:
„Ak budeš plakať pre všetky neprávosti na tomto svete, nakoniec si vyplačeš celé oči.“
Taká pravda.
Elif Shafak sa v románe zaoberá aj témou vrodenej generačnej traumy. Ako veľmi nás ovplyvňujú zažité traumy našich rodičov, starých rodičov a ďalších generácií, ktoré sa nám zapíšu do DNA? Rovnako nenápadne nám autorka podsúva tému imigrácie, a to prostredníctvom Ady, ktorá napriek tomu, že je rodená Britka a nikdy Cyprus nenavštívila, pôsobí v očiach spolužiakov exoticky a berú ju ako grékyňo-turkyňu.
Ostrov stratených stromov je veľmi nevšedná kniha. Miestami som sa nechala pohltiť poetickosťou autorkinho jazyka, inokedy mi jej štýl pripadal zvláštny.
Napriek tomu, že vo svojej podstate je to príbeh smutný a občas mi pri ňom zvieralo srdce, zároveň je krásny a plný nádeje.
„Defne chápala ako sa Kostas cíti. Za tie roky mali svoje nezhody, ale vždy rešpektovali vzájomné rozdiely. Tvorili zvláštny pár nie preto, že ona bola Turkyňa a on Grék, ale preto, že ich osobnosti sa až zarážajúco odlišovali. Pre ňu bolo ľudské utrpenie najdôležitejšie a spravodlivosť tým hlavným cieľom, zatiaľ čo preňho ľudská existencia, hoci nepochybne vzácna tak, že sa to slovami nedá vyjadriť, nemala v ekologickom reťazci špeciálnu prednosť.“
Knihu vydalo vydavateľstvo TATRAN, preložila Veronika Maťúšová.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments