Krstné mená dostávame v živote z rôznych dôvodov. Niekedy je to dôsledok rodinej tradície, pocta obľúbenému človeku alebo výber ovplyvní knižná postava, ako sa to stalo mne so sestrou. Našim „krstným otcom“ bol nemecký spisovateľ Erich Maria Remarque (1898 -1970).
Pôvodne sa volal len Erich Paul Remark. Písmená que na konci mali byť prihlásením sa k francúzskym koreňom. Stredné meno si upravil na Maria podľa matky. Nacisti v snahe zlikvidovať ho, tvrdili, že si zmenil priezvisko z Kramer, aby zakryl židovský pôvod. Potom ako sa odmietol dištancovať od adaptácie svojho protivojnoveho diela Na západe nič nového, ktoré získalo v roku 1930 Oscara za najlepší film, sa najprv ocitili jeho knihy v plameňoch a nakoniec prišiel aj o občianstvo. Fašisti sa ho pokúsili viackrát zatknúť, ale on im vždy unikol. Nakoniec za to vytrestali jeho sestru Elfriede, ktorú poslali na smrť sťatím gilotínou so slovami: Váš brat nám ušiel, vy nám neutečiete. Účet za väzenie a popravu 495 ríšskych mariek a 80 fenigov preplatila staršia sestra Erna. Erich sa to dozvedel až po vojne a venoval jej román Iskra života.
V jeho spoločnosti sa pobybovali najkrajšie ženy tých čias, aj keď nie vždy šťastne. Jeho partnerkou bola napríklad Hedy Lamarrová, o ktorej vyšla kniha Jediná žena v miestnosti, ako aj „modrý anjel“ Marlene Dietrichová. Svoj život napokon dožil s treťou manželkou Charlie Chaplina Paulette Goddardovou, hviezdy z Modernej doby a Diktátora.
Traja kamaráti – príbeh najstratenejšej generácie
Ak ste dávali väčší pozor na hodinách literatúry alebo obľubujete autora „stratenej generácie“, viete, že výber mien v našej rodine nepochádza z jeho najslávnejšieho románu, kde je hlavným hrdinom vojak Paul Bäumer. Náš otec nadovšetko obľuboval Troch kamarátov.
Robert Lohkamp, Gottfried Lenz a Otto Köster sú vojnoví kamaráti, ktorí vlastnia spoločnú autodielňu a v nej auto zvané Karl, pod ktorého škaredou karosériou sa skrýva jedno z najrýchlejších aut na nemeckých cestách. Vďaka jednému z mnohých pretekov, v ktorych sa vlastníci rýchlych vozov pokúšali predbehnúť zdanlivo chromé vozidlo, sa spoznajú s mladou Patríciou Hollmannovou, ktorá robí spoločníčku jednému zo súperivých zbohatlíkov. Autor tu využil osobnú skúsenosť, nakoľko jeho Lancia Dilambda bola na tie časy revolučným výrobkom turínskej automobilky. Na rozdiel od Karla bola síce krásna, ale vďaka svojim jazdným schopnostiach tiež nechávala drahé autá za sebou. Keď sa Robby ospravedlňuje Pat za blafovanie, tá mu odpovie: „Musíme vedieť aj prehrávať; ako by sme inak mohli žiť.“ Na tomto nezdôraznenom motte je postavený celý román.
Láska a samota
Traja kamaráti boli napísaní v roku 1936, vyšli o dva roky neskôr vo Švajčiarsku a postupne v zahraničných prekladoch. V stratenosti ľudskej duše idú až na kosť.
„Kto je sám, toho nemá kto opustiť. Ale občas, večer, zosunulo sa toto umelé stavenisko, život sa premenil na vzlykajúcu uštvanú melódiu, na vír divej túžby, žiadosti, ťažkomyseľnosti a nádeje na vybŕdnutie z toho nezmyselného otupovania, z tejto nezmyselnej, otrepanej pesničky večného verklíka, ľahostajného kam. Ach táto úbohá túžba po kúsku tepla – nemohli by to byť dve ruky a prívetivá tvár? Alebo aj to bol iba klam, odriekanie a únik? Jestvuje aj dačo iné ako osamotenosť? Nie, nič iné nejestvuje. Pre všetko iné má človek pramálo pôdy pod nohami.“
Hoci sa rozprávač Robby dokáža často pozerať na dno pohára s rumom, nezlomila sa v ňom schopnosť vnímať svet okolo seba, hoci len pri pohľade na stromy za oknom podnájmu.
„Vonku sa spustil dážď. Kvapky padali mäkko a jemne. Už neplieskali ako pred mesiacom, keď triafali iba holé konáre líp; teraz tichučko cupotali po mladom poddajnom lístí, vnikali doň a stekali po ňom k zemi, mystický sviatok tajomného ovlažovania koreňov, z ktorých znova vystúpia nahor a stanú sa lístím, čo opäť bude očakávať dážď za jarných nocí.“
Nemecko chcelo na zlé zabudnúť
Kým najmä za železnou oponou boli čitatelia nadšení rozprávaním o silnom priateľstve a veľkej láske, svojich rodákov Remarque neoslovil. V roku 1951, keď konečne vyšli „doma“, sa krajina ešte neprebrala z minulosti a opismi akým bola napríklad návšteva v múzeu počas dňa otvorených dverí, bolestne pripomínal bezútešnosť Weimarskej republiky.
„Sedeli tam unavení, no akoby pripravení ihneď vstať, keby niekto prišiel a chcel ich odtiaľ vyhnať. Bolo na nich vidieť, že čalúnené lavičky sú pre nich niečo nie celkom pochopiteľné – lebo odpočinok na nich nestojí peniaze. Zvykli si, že nič nie je zadarmo.
Vo všetkých miestnostiach vládlo úplné ticho a napriek toľkým návštevníkom nebolo počuť ani slovo, ale mne sa aj tak zdalo, ako by som sa prizeral urputnému boju ľudí, ktorí, hoci sú porazení, predsa sa nechcú vzdať. Vylúčili ich z okruhu vlastnej práce, z vlastného úsilia, z vlastných povolaní, a tak sa teraz zhromaždili v tichých priestoroch umenia, aby nepodľahli meravému zúfalstvu.“
Ani cirkev nevyynieva v románe pozitívne. Tak ako dnes mnohí nedokážu pochopiť, ako Boh pomáha vo vojnových konfliktoch, nevie sa ani Robby vysporiadať s výrokom kňaza, že nebeský otec pomáha vždy.
„Áno, pomyslel som si, keby to bolo tak jednoduché! Pomáha, vždy pomáha. Ale pomohol vari Bernhardovi Wiesemu, keď ležal a reval od bolesti s prestreleným bruchom v Houtholsterskom lese, pomohol Katczinskému, ktorý padol v Handzaeme a zanechal chorú ženu a dieťa, ktoré ešte vôbec nevidel, pomohol Müllerovi. Leerovi a Kemmerichovi a miliónom ostatných – Doparoma, na svete už vytieklo priveľa krvi, aby sa dalo veriť v nebeského otca!“
Dobré konce sú v rozprávkach
Štastná budúcnosť nebola asi pre Remarqua zaujímavá. Zrejme za to môže vzťah s jeho prvou manželkou, herečkou Juttou Zambonovou, pre ktorú jeho tvorba nič neznamenala a verejne ho ponižovala, lebo si bola vedomá, že zamilovaný spisovateľ jej všetko odpustí. A neúspešný kandidát na Nobelovu cenu za literatúru veru dobre vedel, čo je skutočná láska.
„Nikdy na tú tvár nezabudnem – nikdy nezabudnem ako sa potom ku mne naklonila, ako nadobudla výraz, ako sa mlčky naplnila jemnosťou a nehou, žiarivým tichom, akoby rozkvitla – nikdy nezabudnem, ako mi jej ústa vyšli v ústrety, ako sa jej oči približovali k mojim, ako boli tesne predo mnou a dívali sa na mňa spýtavo, vážne, veľké a jagavé – a ako sa potom zatvárali, akoby sa vzdávali.“
Pat na záver v sanatóriu hovorí Robbymu: „Umierať by sa malo, len keď je človek sám. Alebo keď sa ľudia nenávidia, ale nie, keď sa ľúbia.“ Čistejšie sa to nedá povedať.
Článok pôvodne vyšiel v Magazíne o knihách ( č.7/2022), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments