Po viac ako štyridsiatich rokoch sa na pultoch kníhkupectiev opätovne objavili výnimočné memoáre slovenského prozaika a dramatika Petra Karvaša. Jeho život bol spätý s Banskou Bystricou a práve knihou V hniezde sa v spomienkach vracia do svojho rodiska, do medzivojnových rokov, ktoré tu prežil ako dieťa a študent reálneho gymnázia Andreja Sládkoviča. Po prvý raz uzrela svetlo sveta v roku 1981 v náklade 7000 kusov, čo bolo na tú dobu prekvapivo málo, a preto sa dala donedávna iba ťažko zohnať. Za druhým vydaním stojí vydavateľstvo Literárna bašta a vydavateľ Slavo Sochor sa vyjadril, že o knihe sa v kuloároch v Banskej Bystrici dlho diskutovalo: „Kniha V hniezde môže byť svojím nadčasovým jazykom a témami podnetným čítaním nielen pre generácie narodené v 20. storočí, ale aj pre publikum, ktoré sa s Karvašovým písaním ešte nemalo možnosť zoznámiť.“ Kniha je doplnená o doslov literárnej vedkyne Zuzany Bariakovej a o fotografie z rodinného albumu Karvašovcov a Skuteckých.
Čítať knihu Petra Karvaša V hniezde je vskutku veľkým zážitkom. Autor sa čitateľom prihovára jedinečným a nezameniteľným štýlom. Jeho jazyk je bohatý, košatý, navýsosť poetický, a hoci priam kypí archaickými slovami, nestráca nič zo sviežosti a príťažlivosti pre dnešného čitateľa.
Karvaš vyrastal vo výnimočnej a na vtedajšie pomery značne atypickej rodine. Jeho otcom bol známy a obľúbený lekár Ferdinand Karvaš, matka Karola sa, rovnako ako jej otec, známy maliar Dominik Skutecký, venovala výtvarnému umeniu, strýko Alexander Skutecký bol známy a vyhľadávaný bratislavský architekt a teta Zerline zas operná speváčka. Intelektuálne rodinné prostredie, výchova a vlastná dravosť spôsobili, že mal prehľad nielen v oblasti literatúry, ale aj v iných druhoch umenia. Tvoriť začal už počas dospievania, do rôznych časopisov písal poviedky, novely či aforizmy. Neskôr zasvätil život dramatickej tvorbe, divadelnej teórii a dramaturgii. Popri tom, samozrejme, pokračoval v písaní románov a krátkych próz. „Človek sa nepremáva kalendárom úplne bez batožín. Niektoré zážitky pašuje životom ako klinec v chlopni, iné s ním rastú, rozvetvujú sa v ňom prečudesným pohybom, vznášajú sa nad ním ako maľovaný šarkan,“ prihovára sa nám na s. 59, vedomý si toho, že jeho život bol všakovaký, len nie nudný a prázdny. Existuje vari väčšie potešenie než podeliť sa o prežité s vnímavým poslucháčom? Karvaš by mohol spomienky vytriasať ako perie z periny. Jeho jedinečný rozprávačský talent a dobrá pamäť mu umožnili, aby všetko, čo prežil a zažil ako dieťa, položil na papier vo forme silno rezonujúcich memoárov.
Svoje rozprávanie, rozdelené do dvadsiatich ôsmych kapitol, v ktorých sa vracia do 20. a 30. rokov minulého storočia, otvára opisom ateliéru starého otca: „Trinásťkrát trinástou komnatou, zakázanou a zarúbanou, bol ateliér.“ (s. 5) Strážkyňou tajomstiev bola stará mama a odmietala dychtivého vnuka do zakázanej svätyne vpustiť čo i len na okamih. „Krúžil som teda okolo ateliéru v pastelových snách, spúšťal som sa doň komínom, prevliekal sa kľúčovou dierkou ako Aladinov džin, prechádzal murivom ako mátoha o polnoci.“ (s. 6) Len čo sa mu naskytla prvá príležitosť, ponoril sa do tajomstiev „čarovnej krajiny za zrkadlom“. Veľmi skoro zistil, že umenie starého otca nie je jeho umením. Výtvarné umenie sa však stalo trvalou súčasťou jeho dospievania, pretože matka Karola pokračovala v otcových stopách. Práve jej je venovaná kapitola s názvom Studnica. Azda niet v slovenskej literatúre krajšieho vyznania syna matke ako to Karvašovo: „Doma, to bola mama. (…) Nikde som nenašiel, čo som mal v dome uprostred záhrady: hniezdo. A mama bolo jeho meno.“ (s. 20) Matku obdivoval, miloval a, žiaľ, nestihol jej celkom porozumieť. Počas jeho dospievania si trikrát siahla na život a napokon aj s manželom Ferdinandom skončili cez vojnu vo vápennej peci v Nemeckej. Keď sa Karvaš v októbri 1944 chystal s vysielačom do hôr, prišiel sa rozlúčiť a uvedomil si, „že ju už nikdy neuvidím a že si odteraz po dlhé roky už iba sám sebe budem domovom“ (s. 23). Stalo sa. Kapitola o matke je najemotívnejšia a ďalej sa Karvašovo rozprávanie odvíja s ľahkosťou, ba priam s humorom: „Niektoré spomienky majú podobu jednoduchú ako opalok sviečky. (…) iné spomienky máme po celý život napísané na čele a každý analfabet nám ich tam prečíta, iné nám chladným dotykom čochvíľa premokajú až na pokožku ako bačorina do sandálov alebo do tenisiek, iné sa nám po mnohých rokoch náhle rozletia po vedomí ako hviezda, čo práve vybuchla. No sú i spomienky svietiace skromne a nečujne ako knôtik plávajúci na oleji, prebývajúce v nás pod siedmimi zámkami, ba i také, čo pred nimi stojíme ako pred stupnicou teplomera, do ktorého bohvieprečo zabudli naliať ortuť: Sú nečitateľné.“ (s. 111) Autor odomkol ak nie všetkých sedem zámok, tak šesť určite. Priam s detskou a mladíckou dychtivosťou, elánom a nadšením príznačným pre konkrétny vek spomína na časy v meštianskej škole, pouličné lapajstvá, prvé lásky, neuskutočniteľné sny, sklamania i radosti, farbisto opisuje uličky a zákutia Banskej Bystrice, dielne, obchody, oživuje časy dávno minulé, krásy i tragédie predvojnových rokov. Bol dieťaťom s hlavou plnou snov, fantázia v ňom bujnela aj vďaka príbehom, ktoré do neho zasievala stará mama. Čítala mu knihy, rozprávala príbehy, neskôr sám hltal knihu za knihou. Lákal ho šírošíry svet. Ešte len dral školské lavice v dvojtriednej škole, už si obul túlavé topánky a vybral sa na skusy. Nedostal sa ďalej než do Zvolena, dočítame sa v jednej z kapitol, ale spomienku na dobrodružstvo si v pamäti uchoval ako vzácny drahokam. Ešte dlho po neslávnom úteku behal len po banskobystrických uliciach, no po vojne sa všetko zmenilo: „Veľká povíchrica potom razom zničila domov i jeho obyvateľov. Nedobrovoľne som vyletel z hniezda a tašiel do veľkého sveta celkom ako zhavranelý brat.“ (s. 110)
Karvašovo rozprávanie je autentické, využíva detskú optiku s príslušnou naivitou, imagináciou, ale neustále je v pozadí prítomný v čase písania knihy už dospelý rozprávač s originálnym jazykovým prejavom a slovnou zásobou, ktorá na každej jednej stránke znova a znova zaujme čitateľa.
Druhú polovicu knihy tvoria spomienky na gymnaziálne roky. Ak by si niekto myslel, že autor bol vzorným študentom, nepoškvrnený jediným pokarhaním, s čistým štítom, na ktorom neuľpel jediný prehrešok či výtržníctvo, mýlil by sa. Bol študentom so všetkým, čo k veku patrí. Detskú optiku strieda optika mladého muža: „Kým do ľudovej prečnievalo detstvo – gymnázium ústilo pomedzi zdvihnuté ukazováky rovno do života.“ (s. 147) Vzdáva hold priateľstvám i pedagogickému zboru, oslavuje mladosť a mladícku pochabosť. Hoci si často zúfal, napokon, pravdaže, zmaturoval. Pri prípravách na onú skúšku dospelosti sa študenti snažili nemyslieť na pribúdajúce hákové kríže, na zdvihnuté pravice a na vzmáhajúcu sa demagógiu vlády.
V kapitole príznačne nazvanej Slová sa dozvedáme o jeho prvom rečníckom prejave aj o nepríjemnej situácii, do ktorej sa vďaka slovám dostal: „Tak to už chodí so slovami. Kto chce so slovami žiť, musí slová viť. A ryť. A myť. A kryť. A biť. A všetko ostatné.“ (s. 209)
Spomienková kniha V hniezde je dôkazom toho, že Peter Karvaš vedel so slovami aj čarovať. Dnes už nik nepíše ako on. Zo súčasného jazyka sa vytratili mnohé slová, nájdeme ich už len medzi archaizmami a iba kde-tu v textoch súčasných spisovateľov a spisovateliek. Recenzované dielo je poklad, v ktorom sa snúbi bohatosť a krása slovenského jazyka so vskutku zaujímavými príbehmi chlapca, ktorý dospel v tragickom období našich dejín.
Peter Karvaš: V hniezde
Banská Bystrica, Literárna bašta, 2023
Recenzia bola uverejnená v časopise Romboid 3 – 4/2023
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments