Bez pátosu, bez škrupúľ, pôsobivé, drsné a priamočiare – také je rozprávanie hlavnej hrdinky románu Sesternice od argentínskej spisovateľky Aurory Venturiniovej. Dovolím si zacitovať autorkine slová: „Všetky moje postavy sú obludné. Pochádzam z obludnej rodiny a nič iné nepoznám. Ani ja nie som úplne bežný človek.“ Svoju knihu označila za autobiografickú, a preto jej čítanie mrazí ešte viac. V roku 2007 porotkyňu literárnej súťaže Premio Nueva Novela, spisovateľku Marianu Enriquez, hlboko zasiahol rukopis tohto diela. Už na prvý pohľad sa od iných odlišoval. V prológu sa dočítate, že hneď volala kolegyni, aby sa s ňou podelila o úžas, zmätok aj obdiv: „Však je ten román geniálny? Je to tým, že je taký odvážny alebo že je taký výstredný?“ Obe sa zhodli, že tento radikálny text by mohol vyhrať. Tak sa aj stalo. Osemdesiatpäťročná spisovateľka sa stala víťazkou. „Konečne som natrafila na čestnú porotu“, okomentovala svoj úspech.
Vitajte vo svete nezvyčajnej rodiny
Divoký a sarkastický príbeh sa odohráva v štyridsiatych rokoch minulého storočia v argentínskom meste La Plata. Nevšedná literárna hrdinka Yuna vyrastá po boku mentálne aj fyzicky postihnutej sestry Betiny a o osudoch svojej nešťastnej rodiny rozpráva so svojráznou brutalitou, spontánne a bez sentimentu. „Od bublavého bľabotania mala tá blbaňa večne zababranú bradu. Chudera Betina. Omyl prírody. Tak ako ja, ďalší omyl, a najväčšia chudera bola naša mama. Zabudnutá s obludami na krku.“ Matka je učiteľka, nevšímavá a ľahostajná, neváha použiť fyzické tresty. Nezaujíma ju, že dcéry dospievajú, namiesto odpovedí na otázky o sexualite dostávajú bitku. Do príbehu postupne vstupujú ďalšie ženské postavy, každá s nejakým postihnutím. Keď sa objaví muž, tak vždy ako sexuálny predátor. Zdá sa, že reťaz zneužívaní nemá konca-kraja. Podarí sa ju rozprávačke a sesternici Petre, prostitútke s trpasličím vzrastom, preťať? Yuna otvorene hovorí o prebúdzaní sexuality, o násilí a osudovosti. Túži uniknúť z prostredia, ktorého súčasťou sú sexuálne zneužívanie, prostitúcia, vražda a zmar. Vyslobodenie vidí prostredníctvom umenia. Maľovaním si ventiluje všetko, čo ju trápi, do svojich obrazov vkladá to, čo aktuálne prežíva. Zdá sa, že úspech je na dosah. Smutné je, že vlastná matka znevažuje jej talent a teta sa k nej s chuťou pridáva. „Teta Ingrazia o mne vravela, že som tiež postihnutá, aj keď svoju nenormálnosť zakrývam tým, že maľujem a som pekná. Podľa mňa sa nemýlila.“ Nebojte sa, túto drámu prečítate jedným dychom, a aj napriek ťažkým témam si na konci poviete: Stálo to za to.
Šokujúco autentické dielo
Yuna označuje samu seba za „postihnutú či retardovanú“, ale s pribúdajúcimi stránkami sa ukazuje, že to zrejme nebude celkom pravda. Čas od času použije odborný výraz, alebo slovo, ktoré by sme od nej nečakali, ale vždy v zátvorke uvádza, že ho našla v slovníku. V závere románu slovník používa už iba zriedkavo, tvrdí, že sa zo svojej „retardácie“ vyliečila. Od začiatku deklaruje, že neovláda interpunkciu, že čiarky dáva iba vtedy, keď sa potrebuje nadýchnuť a z bodiek ju bolí hlava. Venturiniovej rukopis je jedinečný. Je radosť čítať originálnu prózu, ktorá sa vymyká konvenciám, s obdivom (a miestami s údivom) sa ponárať do brutálne surových viet, ktoré striedajú poetické opisy Yuniných obrazov. Zážitok z čítania umocňuje vynikajúci preklad Barbary Sigmundovej. Sesternice sú dojímavý, miestami tragikomický príbeh o premene dievčatka na ženu, ktorá sa snaží vymaniť z nefunkčnej rodiny, zlepšovať svoj prejav a osobnostne rásť každým nahliadnutím do slovníka a každým ťahom štetca. Je to dielo plné ľudskosti, jedinečné a nezabudnuteľné.
(Aurora Venturini Sesternice, prel. Barbara Sigmundová, Odeon 2023)
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments