5 hodín ráno. Štvrtok. S nosom pritlačeným na zahmlené okno taxíka počítam snehové vločky. Napadá ma, že je jedno na aký deň si kúpim letenku domov – jedno je isté – v ten deň bude mať počasie v zálohe niečo dosť drastické. Snehovú búrku. Tropickú horúčavu. Alebo krúpy veľkosti mačacej hlavy. Už aj to počasie má krízu identity – presne ako ja.
Meškáme. Hodiny. Chodím netrpezlivo hore-dole po letisku – moje pobyty doma sú zvyčajne plánované s vojenskou precíznosťou – rodina a priatelia zoradení do dvojradu a u každého hodinová audiencia. Nesmiem predsa nikoho zmeškať. Potrebujem každého vidieť, dotknúť sa ich reality, nasať trocha ich energie a byť súčasťou ich života, aj keď len na tých pár minút. Čo budem teraz robiť? Ako to všetko preorganizujem?
Som unavená. Lietadlo konečne stojí už hodinu pripravené s nami na odlet, ale akosi nás stále nerozmrazili. Moje plány sú v troskách. Napíšem každému krátku správu – všetko ruším. Až prídem (ak vôbec), ozvem sa.
Kedy som sa naposledy zachovala takto iracionálne?
Kamarát – dobrá duša – čo vyzistil, kedy náš omeškaný let pristáva, ma čaká na letisku. „Kde chceš hodiť“, pýta sa. Ani neviem. Veď všetko som zrušila.“ Len domov – nikam sa neponáhľam“, zahlásim. Smeje sa. To vraj nie som ja. Hodiny sedíme v aute pred domom a preberáme všetko a nič. Smejem sa až ma sánka omíňa. „Odýchni si“, lúči sa so mnou a s mojim kufrom na záver. „Ak ešte vieš ako“.
Doma. Malý, starý bratislavský bytík, kde som prežila vysokoškolské štúdia. Starý hrkotavý bojler a plynový sporák. Napodiv všetko slúži. Kreslím prstom krúžky do prachu na poličke. Toľko nádherných spomienok.
Kedy som tu takto stála naposledy takto v tichu vdychujúc vôňu tohto starého domu?
Rozhodnem sa. Vypínam telefón. Narýchlo na seba hodím kabát, sluchátka do uší a vyberiem sa na prechádzku bratislavskými ulicami. Hodiny sa motám po mojom meste, v zime, snehu a so široko otvorenými očami ako malé dieťa. Aké je iné, zmenené, dospelé. Ako sem už nepatrím a zároveň ako veľmi je to jediné miesto kde som ešte stále sama sebou…
Na playliste naskočí Alicia Keys. „Tonight I am gonna find a way to make it without you“, pospevujem si s ňou. Veru. Usmievam sa. Netuším prečo. Nespala som už dni. Padám od únavy na kolená. Život je hore nohami. A predsa som šťastná. A vzrušená. Zrazu vidím ten prichádzajúci víkend v inom svetle.
Kedy som sa naposledy bezcieľne motala ulicami mesta , ktoré bolo tichým svedkom mnohých nevypovedaných udalostí v mojom živote?
Zastavím sa v malom obchodíku. Ako za dávnych čias. Jedna pokladňa funguje a zvyšok predavačiek jastrí medzi troma regálmi či si nepcháte pod kabát sáčkovú polievku s dátumom spotreby spred novembrovej revolúcie. Naložim košík doplna slovenskými dobrotami. Pani v pokladni sa díva podozrivo na môj náklad bryndzových nátierok, grilážiek, tresky a Pribináčikov. Po kuse. Pre jedného. „Slobodná“, hovorí jej pohľad. Ach áno.
Kedy som bola naposledy slobodná?
Zašijem sa na byte. Je iba šesť poobede. Dám si pyžamo. Usadím sa na posteli s knihou z letiska. Vybalím všetky dobroty. Najbližie hodiny strávim v inom svete. Svete, ktorý som nepoznala už roky.
Neskoro večer zaštrkotajú klúče. Brat. Dnes večer je vydedenec z reality tak ako ja. A tak strávime zvyšok noci rozprávaním o starých časoch. Naše svety sú tisícky míľ vzdialené. Nemáme spolu čas hovoriť ako je rok dlhý. Realita je neúprosná a dni príliš krátke. Iba sa usmievam a hltám každé jeho slovo.
Kedy som mala naposledy šancu dívať sa na niekoho a vidieť tak veľmi samu seba?
Ráno sa zobudím a je preč. V práci. Zabúdam, že je stále pracovný deň. Za chvíľu tu budú naši. Vyzriem von oknom. Metelica. Zapnem telefón. Takže nie. Zasnežení stovku kilometrov od hlavného mesta. Deň je neočakávane iba môj.
Kedy som sa naposledy ráno zobudila zistila, že najbližších 8 hodín je neplánovaných?
Zostanem v pyžame. Spím. Čítam. Skrmujem všetky zásoby. Odhadujem hĺbku snehu pod oknami. Stojím hodinu pod sprchou, až kým to starý bojler nevzdá. Tancujem po celom byte zabalená do veľkej osušky a vyspevujem hocičo šialené nahodia na lokálnej hudobnej stanici.
Kedy naposledy som musela prežiť tú hanbu, že mi susedia búchajú na stenu aby som to preboha stíšila?
Piatkový večer prežijem mrznúca na Vianočných trhov. Vdychujem vôňu cigánskej a cibule, pálim si jazyk na sladkej medovine, stískam šálku s horúcou čokoládou a klebetím s blízkou dušou. S niekým, kto rovnako ako ja opustil túto krajinu, ale na rozdiel odo mňa sa po dlhých rokoch vrátil. Rozmýšlam, či sa tu cíti viac doma ako ja. Či tejto krajine opäť raz rozumie. Počúvam všetky novinky.
Kedy som mala naposledy šancu piť varené vino na bratislavskom hlavnom námestí s niekým, s kým som prežila divoké večierky hádžúc do seba koktaily v londýnskych baroch?
V sobotu sa mi ozve kamarátka. „Tak kedy dnes?“, pýta sa. „Hocikedy“, smejem sa. Chvíľu sa nezmôže na slovo. „Si v poriadku?“, vyzvedá. Ani nevieš ako.
Sedíme v jedinom podniku, čo nájdeme otvorený v sobotu na obed. Strávime tam dlhé hodiny. Dozviem sa všetko o ničom. Čas plynie nádherne pomaly. Objednávam si piatu flašku Viney. Čašníška sa na mňa podozrivo pozrie. Poďakujem jej s veľkým úsmevom.
Kedy som naposledy mala možnosť stráviť popoludnie s človekom, s ktorým sme si polu písali náš prvý denník?
Vyrážam večer do mesta na moju poslednú stretávku. S troma ženami, bez ktorých si svoj život akosi neviem predstaviť. Videla som ich len nedávno, pred pár týždňami za úplne iných okolností – na výlete do škótskeho hlavného mesta. To bolo moje teritórium. Toto je ich. Už ma tu hostia. Ukazujú mi nové kaviarničky, reštaurácie a bary. Darmo v tých zasnežených uličkách hľadám svoj starý obraz. Nechám sa viesť. Nemám žiadnu zodpovednosť, nič odo mňa nezávisí. Chcem iba počúvať. Milujem každú minútu ich denno-denných príbehov. Tri ženy, ktoré vedia ako veľmi nedokonalá som. Ktoré vedia za minútu vymenovať aspoň 5 mojich hrozivých životných prešlapov. Žiadne ilúzie. A napriek tomu sú tu. Pre mňa a so mnou.
Kedy som mala naposledy príležitosť smiať sa s niekym, kto o mne nemal žiadne skreslené predstavy?
Prídem domov v noci. Mala by som baliť, ale namiesto toho pozerám neskorý film. Srdcervúci príbeh o dievčatku čo stratí pri autohavárii rodičov. Inokedy by som ofrfľala cynizmus tvorcov filmu a zneužitie otrepanej témy. Tentoraz však plačem ako malé dieťa. Nie pre ten príbeh. Pre vlastný strach.
Kedy naposledy mi bolo dovolené beztrestne vyplakať svoju bezmocnosť z pocitu, že to najdôležitejšie pre mojich najbližších im nikdy nebudem vedieť zaručiť?
V nedeľu ráno som na letisku. Vianočné darčeky aj vzácny pocit niekoľkodňovej slobody som nechala za sebou na mojom študentskom bytíku. Meškáme. Je mi to jedno. Hlavu mám plnú zmätených myšlienok, čo potrebujú pretriediť.
Kedy budem mať opäť čas byť sama so svojimi myšlienkami?
Pristávame. „Mama!!!“, rozlieha sa cez letiskovú halu. Malá copaňa na mňa skáče a objíma ma ako o život. „Mama, kde si bola tak dlho? Nevidela si ako som dala gól! Do bránky!“
Som doma. Či som bola doma? Ktovie
Venované mládej dáme, ktorá ma nenechala ísť na bratislavské letisko samú, lebo sa bála, že je príliš zlé počasie na jazdu taxíkom. Na ceste späť sa pošmykla, zlomila si členok na troch miestach a doteraz je v nemocnici. Dúfam, že jej aspoň tento článok vyčaril úsmev na tvári.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments