Kto tie časy zažil vie, že autor ani veľmi nepreháňa. Kto nie, považuje to za nespútanú fikciu. V podtitule svojej poslednej knihy Ľubo Dobrovoda píše – Socík bol šialená jazda!
Knižný humor je ťažký žáner, ktorý ovláda len málokto. Kritici ho neberú vážne a veľmi ľahko získava prívlastky – lacný, vulgárny, povrchný. Ja ho naopak posudzujem zhovievavejšie, pretože týchto kníh je a bude vždy nedostatok
Ľubo Dobrovoda je talent, zjav, živelný typ, prírodný úkaz. Neprehliadnete ho a ani nezabudnete. Také je aj jeho písanie. Vzbudzuje vyhrotené emócie. Zdá sa, že píše ako mu zobák narástol a výhradne o tom, čo zažil. Bude v tom ale niečo viac, pretože pri čítaní cítite istú spoločnú skúsenosť a zatuchnutý závan doby. Sledujete veľmi konkrétne situácie, rituály, ktoré utvárali dnes už neexistujúce prostredie, zvláštne typy správania a uvažovania. Nie je to autor zakotvený v univerzitnom prostredí, zasieťovaný grantami. Predstavuje iný, plebejský vesmír. Našťastie!
Do literatúry vstúpil knihou Ja malkáč – kde pohľadom dieťaťa popisuje, rozvod rodičov, príbuzných, dovolenky pripomínajúce trestný tábor a pri jeho popise rodinných návštev v Modre vás do konca života prejde všetka nostalgia k vidieku.
Prečo sa nám zdá, že v detstve bola tráva zelenšia a jahody voňali viac? Pretože naše vnemy boli ostrejšie. Nedostatok skúseností nahrádzal inštinkt, všetko bolo nové. Žiarivé farby a silné emócie sa ukladali do prázdnej pamäti a po čase sa prežívanie stalo menej ostré. Čas ho otupil. Zdá sa však, že často až bolestivá intenzita detského vnemu práve tomuto autorovi ostala a preto rovnako silné emócie vyvoláva aj v čitateľovi. Cítime ju v ďalších knihách – Ja veľkáč i tej poslednej – Ja parkáč, kde popisuje koniec socializmu a začiatok novej doby. Odohrávala sa na parkoviskách v centre Bratislavy a sprítomňuje existencie, ktoré sme radšej nevideli. Veksláci, prví mafiáni, balíky peňazí pod zamasteným kabátom v rohu parkoviska. Dobrovoda má dar skratky a presného detailu. Malý Luboško vyrástol, pribudla manželka a syn. V jeho živote sa stále opakujú čudní priatelia, obskúrne miesta a šialené zážitky. Áno, aj vulgarita a záľuba v nechutnostiach zostala, ale niečo sa predsa len zmenilo. Po neuveriteľnom popise cesty na dovolenku do bývalej Juhoslávie vás doslova zavalí romantická pasáž o prvej láske. Do cynického popisu vianočných sviatkov spomienka na obetavého farára malej cirkvi. Po alkoholickom vyčíňaní matky, popis láskavej starej mamy. Niekedy sa emócia zablysne na tom najneočakávanejšom mieste.
Za umastenou spŕškou vulgarizmov a ukričanosťou sa teda dá nájsť viac. Nie je to ale čítanie pre každého. Poznám ľudí, ktorí nemusia autora, ani jeho dielo. A potom sme tu my ostatní, ktorí máme jeho svet radi. Luboško, ktorý sa pod perinou bál“ kostriakov“ stretáva mafiánov. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa aspoň na nič nehrali. Dnes sú to vážení podnikatelia a politici. Tak kto je tu nechutný? Autor, alebo naša realita?
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.