Lana Bastašić patrí medzi najmladšie predstaviteľky súčasnej bosniansko-hercegovinskej literárnej scény. Vydala tri poviedkové zbierky, knihu pre deti a jednu básnickú zbierku. Jej románový debut sa dostal do úzkeho výberu prestížnej srbskej ceny NIN a v roku 2020 zaň získala Cenu Európskej únie za literatúru. Chyť zajaca je originálny a vyzretý debut, v ktorom preukazuje dokonalý zmysel pre významotvorné detaily. Rekonštruuje priateľstvo dvoch dievčat, ktoré boli nerozlučné, až kým vojna neprevrátila ich životy naruby. Pôsobivo ukazuje, že aj zdieľaná realita môže byť dvomi ľuďmi vnímaná úplne inak.
Od detstva mám rada Alicu v Krajine zázrakov a preto som s nadšením siahla po vašej knihe, nakoľko sa v anotácii uvádzalo, že sa v nej kniha Levisa Carrola zrkadlí. Ako vznikla táto inšpirácia?
Na túto myšlienku som prišla, keď som žila a pracovala v Barcelone. Viedla som seminár o viktoriánskej literatúre, knihu Alica v krajine zázrakov sme vnímali ako kritiku viktoriánskej spoločnosti, a zároveň sa mi páčilo, že Alica je dievča, ktoré prijíma logiku inej spoločnosti, hoci jej nedáva zmysel a nesúhlasí s ňou. Videla som spojitosť so situáciou v Bosne počas vojny v 90. rokoch. Vytvorila som hrdinky –dievčatá, ktoré sa ocitli uprostred vojny a museli prijímať rôzne zmeny napriek tomu, že im nerozumeli, zdali sa im nesprávne a nedávali zmysel. Ocitli sa v absurdnom svete, ktorý chtiac-nechtiac museli akceptovať. Boli nútené prijímať rôzne rozhodnutia, aj keď im nedávali zmysel a nemali možnosť to zmeniť.
Viem, že vás prirovnávajú k Ferrante. Veľmi skoro mi však bolo jasné, že váš príbeh je úplne iný. Pod prvou naratívnou vrstvou priateľstva a dospievania dievčat odlišných národností žijúcich v krajine zmietajúcej sa vo vojnovom konflikte sa nachádza príbeh hľadania identity a vyrovnávania sa s dôsledkami vojny. Môžeme za ďalšiu hlavnú postavu považovať Bosnu?
Výborná otázka aj postreh. Odpoveď znie áno. Chcela som, aby bola Bosna rozpoznateľná postava príbehu, nielen krajina, ktorú si človek nájde na wikipédii alebo v nejakých historických knihách či bedekroch, ale aby to bola akási Sárina vnútorná Bosna, resp. geografia. Zároveň som chcela, aby sa Lejla podobala Bosne vo všetkej jej rozporuplnosti, zjednotiť postavu Lejly s postavou Bosny. Vzťah medzi Sárou a Lejlou je veľmi podobný vzťahu, aký má Sára s Bosnou. Chcela som do svojho príbehu vtesnať viacvrstvovú identitu.
Ani jednu z vašich hrdiniek nemožno označiť nálepkou – Toto je Alica. No obe čelia násiliu, nezmyslom a nelogickosti sveta dospelých. Cítili ste sa vy v detstve ako Alica? Pretavili ste do Sáry a Lejly vlastné pocity a skúsenosti?
Presne tak, kniha nesleduje doslovne Alicu, v zmysle, že toto je Alica, toto je zajac, postavy fungujú skôr v symbolickej rovine. Vychádzala som z toho, že v Carrolovom diele musí Alica neustále čeliť otázke Kto si a odkiaľ pochádzaš? a toto sa stalo východiskom alebo centrálnou otázkou aj pre mňa ako autorku. V 90. rokoch sa totiž to isté dialo v Bosne, resp. na celom území bývalej Juhoslávie. Všetci čelili otázke Kto si, odkiaľ si? A dnes je to podobné. Taktiež som chcela poukázať na to, že pre Balkáncov je ťažké, až nemožné na ňu odpovedať aj dnes.
Spočiatku sa zdá, že Sára má oprávnene ťažké srdce na Lejlu, no keď došlo počas spoločnej cesty do Viedne ku konfrontáciám, zrazu sa obraz pokrivil. Bolo od začiatku vaším plánom vytvoriť nespoľahlivú rozprávačku alebo to tak vyšlo počas písania?
Od začiatku bolo mojím plánom vytvoriť nespoľahlivú rozprávačku, pretože mi zároveň išlo o to, aby som nejako preverila alebo preskúmala, čo je podstatou pamäti a spomienok. Do akej miery je to, čo si pamätáme, skutočné a koľko z toho vyfabulované. Ako veľmi nás teda dokáže pamäť klamať. Nespoľahlivosť súvisí s rozpamätávaním sa. Chcela som zdôrazniť, že Sára sa nedokáže priamo konfrontovať so svojou traumou ani s pocitom viny. Lejla je naopak vykreslená ako priama osoba. Ich vzájomný kontakt tak zakaždým musí vyvolávať vzájomnú konfrontáciu a bude Sáre pripomínať niektoré traumy. Ako v začarovanom kruhu.
Vykresliť dospievanie dievčat bez zmienky o menštruácii, prvom sexe a prvej zamilovanosti by bolo falošné, preto som rada, že ste tieto témy neobišli. Zarazilo ma však, keď Lejla teatrálne vyhodila z okna auta použitý menštruačný tampón. Aj ma to udivilo, aj znechutilo. Čo ste touto epizódou chceli povedať?
Ako som už povedala, Lejla je Bosna, krváca, ako krvácala krajina. Zároveň som chcela poukázať na faloš v krajine, kde mužom nie je neprirodzené zabíjať a prelievať potoky krvi, ale zároveň sa im menštruujúca žena zdá nechutná. Jediná krv, ktorú Lejla preliala, je len menštruačná, niečo ženské, nikoho nezabila. Taktiež poukazujem na to, že Sára sa na krvavý tampón nechce pozerať, čiže paralela k tomu, ako sa nechce pozerať na Bosnu, na zločiny, ktoré tam boli spáchané. Lejla jej jasne dáva najavo, že aj tak je tu všade preliata krv. Či to chce alebo nechce vidieť.
Z vášho životopisu viem, že ste vyrástli v mestečku Banja Luka – v mieste najkrvavejšieho stretu v juhoslovanskej občianskej vojne, a nechali ste v ňom vyrastať aj svoje hrdinky. Dokážete dnes už hovoriť o tom, ako vás a vašu rodinu zasiahla vojna?
Mám opačnú skúsenosť ako moje postavy, neodzrkadľuje sa v nich môj príbeh. Narodila som sa v Záhrebe a na začiatku vojny bola moja rodina tou, ktorá mala nesprávne meno a museli sme odísť (boli Srbi). Z tých dôvodov sme sa presťahovali do Banja Luky v Bosne, kde sa perspektíva zmenila. V Záhrebe sme patrili k minorite a v Banja Luke k privilegovanej majorite, kde sme sa cítili bezpečnejšie. A tak som videla z dvoch pozícií, čo spôsobuje nacionalistická politika. V knihe som nechcela písať priamo o vojne. V diele sa toto slovo ani neobjavuje. Môj cieľ bol ukázať,že príbehy o vojne nemusia byť len o bombách, zbraniach, výbuchoch, samotných bojoch atď., ale o následkoch. Zamerala som sa na pozadie, na to, ako vojna vplýva na človeka. Sára je síce už dospelá žena, ale udalosti opisuje z pozície dieťaťa, neskôr tínedžerky. V románe sú zjavné najmä nepriame dopady vojny – mizli ľudia, rodiny si menili mená a priezviská. Toto všetko som zažila aj ja.
Ako dnes vidíte Banja Luku? A celkovo Bosnu a Hercegovinu?
Stále je cítiť následky vojny, aj dnes po tridsiatich rokoch, ktoré sa prejavujú v politike, v spôsobe, ako ľudia pozerajú na iných či odlišných. V krajine je stále silná nacionalistická politika. Ja som so svojimi názormi a spôsobom rozmýšľania v podstate menšinou. Žiaľ, stále je cítiť hlboké rozdiely a rozdrobenosť a niekedy mám až pocit, že krajina bojuje o prežitie. Všetky tri strany sa usilujú získať hlasy voličov a moc, pričom využívajú nacionalistický naratív z 90. rokov. Zostala som trochu zaskočená a neviem, čo povedať. Napriek tomu, že už nie je vojna a v krajine je pokoj, stále je cítiť následky vojny.
Vo svojom diele reflektujete aj postavenie žien v patriarchálnej spoločnosti. Aké ťažké to majú ženy v Bosne dnes?
Naďalej je situácia taká, že triedne a národné otázky sú stále zložité. Ženy nemajú rovnaké postavenie ako muži, no ešte o čosi zložitejšie to majú trebárs Rómky. Spoločnosť je aj dnes patriarchálna, ženám sa apriori nedôveruje. Od deväťdesiatych rokov sa situácia nezmenila, na ženy sa spoločnosť pozerá ako na matky, matky národa. Primárna úloha ženy spočíva v materstve a starostlivosti o rodinu. Ale mení sa to, čo je veľmi dôležité, a verím, že bude lepšie. Nesmierne ma to teší.
Keď hrdinky cestujú naprieč Bosnou do Viedne, aby našli Lejlinho brata, dochádza k zvláštnemu, surreálnemu úkazu. Krajina sa halí do tmy. V tejto zemepisnej šírke jav nemožný. Prečo tá tma?
Vo fikcii ma zaujímajú nadreálne veci, nie surreálne ani realizmus, pretože mám rada, keď literatúra plní to, čo dokáže len literatúra, a mám rada odbočky do fiktívneho sveta. Je v rukách spisovateľov, aby prostredníctvom literatúry iným spôsobom zobrazovali realitu, aby si bol čitateľ vedomý, že číta vymyslený príbeh, že je to fikcia a nie skutočné fakty alebo učebnica dejepisu. Bolo pre mňa dôležitejšie ukázať, že ten zemepis v knihe je vlastne Sárin vnútorný zemepis, emotívny, že ide o Sárin vnútorný svet. Tma je silný symbol temného obdobia 90. rokov v Bosne a taktiež som ho vložila do mena, pretože Lejla je po arabsky tma, noc, takže sa istým spôsobom zjednocujú.
Podľa čoho ste vyberali trasu, ktorou mladé ženy prechádzajú cestou za Lejliným bratom Arminom?
Sadla som si k mape a vyberala som mestá, ktoré sú menej známe. Každý pozná trebárs Sarajevo. Zvolila som Mostar, pretože je aj naďalej veľmi národnostne rozdelený, napríklad Bosniaci, Chorváti aj Srbi tu majú vlastné školy. Ďalším mestom je Jajce, ktoré je veľmi dôležitým juhoslovanským historickým miestom, Banja Luka je svojou históriou neslávne známa, bola centrom etnických čistiek. No a Viedeň som si vybrala preto, lebo predstavuje bosniansky sen o lepšom živote.
Zaujalo ma, že sa Sára narodila v deň, kedy zomrel Tito. Prečo tento dátum?
Toto je výborná otázka, nikto sa ma to doteraz neopýtal. Bolo pre mňa veľmi dôležité poukázať na to, že my sme nová generácia, ktorá prichádza doslova po páde jedného veľkého boha, mýtu – Tito ako boh celej spoločnosti. Akoby to bola nová kapitola dejín. Čo príde potom, nikto nevie. Generácia autorov, ktorí písali predo mnou, písala najmä o Juhoslávii a nostalgických pocitoch k bývalej Juhoslávii. Chcela som to preseknúť. Píšem o generácii, ktorá nemá priame spomienky na Titovo vládnuce obdobie, opierajú sa len o príbehy.
Čo v románe symbolizuje biely zajac?
Chcela som, aby tento symbol zostal otvorený, aby si čitatelia mohli vytvoriť vlastné interpretácie. Celý román je postavený na myšlienke lovu na niečo, čo je neuchopiteľné aj nepochopiteľné . Prirodzene, ide o prepojenie s Alicou, ale zároveň si tu kladieme otázku, či umenie vie poňať, pochopiť, uchopiť život. Pretože umelec musí zastaviť život/niečo živé, preto v knihe ide o zajaca – umelec sa snaží (za)chytiť, resp. uchopiť bieleho zajaca. Je to vlastne odkaz na záver románu, keď sa hrdinky ocitnú v múzeu,.
Rozprávačka Sára odišla z rodnej krajiny, vzdala sa jazyka, zúfalo sa snaží zabudnúť na svoju domovinu. Vy ste taktiež opustili Bosnu a skúsili žiť inde. Prečo ste sa opäť vrátili na Balkán?
Sedem rokov som žila v Barcelone. Vrátila som sa síce na Balkán, no už nie do Banja Luky ale do Belehradu. V Belehrade som predtým nežila, preto to bola pre mňa nová skúsenosť. Dôvod, pre ktorý som sa vrátila, bol ekonomický. Dospela som k rozhodnutiu, že sa chcem živiť iba písaním a Barcelona bola pre mňa jednoducho pridrahá. A taktiež som si chcela opäť vytvoriť kontakty a spojenie s prostredím, o ktorom píšem. Ale paradoxne ani dnes nežijem na Balkáne. Som na ročnom rezidenčnom pobyte v Berlíne.
Môžeme očakávať aj nejaký román, ktorý sa bude odohrávať v Barcelone alebo v Berlíne?
Kdekoľvek by som žila, stále budem písať o Balkáne, pretože moja perspektíva je balkánska. To čo som zažila a viem cez seba podať, je balkánske. Myslím si, že v Španielsku a v Nemecku majú dostatok svojich dobrých autorov, ktorí o Barcelone alebo Berlíne napíšu lepšie než ja. Som presvedčená, že existuje množstvo balkánskych príbehov, ktoré neboli vypovedané, a bolo by potrebné venovať sa im. Keďže som žila a opäť žijem v inej krajine, možno by bol zaujímavý aj pohľad z pozície migrantov. Možno sa pustím aj do tejto témy.
Tak sa rovno opýtam. Pracujete na novej knihe? Na čo sa môžu čitatelia tešiť?
Po románe Chyť zajaca mi vyšla ďalšia kniha s názvom Mliečne zuby. Je to zbierka poviedok a veľmi ma teší, že je už preložená do šiestich jazykov. Poviedky píšem veľmi rada, je to pre mňa svojím spôsobom forma relaxu. A, áno, momentálne pripravujem ďalší román, ale to je zatiaľ všetko, čo môžem prezradiť.
Sára je poetka, rovnako ako vy. V jednom momente sa jej Lejla pýta, kedy o nej napíše báseň. Nikdy to neurobila, ale napokon jej venovala celú knihu. Má Lejla predobraz v nejakej vašej kamarátke z detstva, o ktorej ste nikdy nenapísali báseň, a je o nej tak trochu tento román?
Kniha nie je autobiografická, ja určite nie som Sára, napriek istým podobnostiam. (smiech) Dôležité pre mňa bolo ukázať, aký je vzťah medzi osobou, ktorá príbeh rozpráva a osobou, ktorá je iba postavou v príbehu. Lejla v príbehu nemá hlas a všetka moc je sústredená do rúk Sáry. Pre mňa to takisto vystihuje vzťah, v ktorom víťazi hovoria o histórii, resp. rozprávajú príbeh. Čiže bolo oveľa dôležitejšie vykresliť naratívno – politický vzťah. Nie, nemám takúto priateľku, ktorej by sa takéto niečo stalo, ale skúsenosti a príbehy ľudí z môjho okolia (ktorí si zmenili meno alebo zmizli) som do románu premietla. No nie je to nič autobiografické. Dodám ešte paralelu o tom, že tak ako Sára dlho nechcela písať o Lejle, , ani Srbi nepíšu o zločinoch, ktoré spáchali, a ani o svojej zodpovednosti.
Váš román je mnohovrstvový, priam si pýta opakované čítanie a dajú sa v ňom nájsť viaceré interpretácie. Uznala to aj porota Európskej únie za literatúru. Podeľte sa so slovenskými čitateľmi o pocity, ktoré vo vás ocenenie vyvolalo.
Veľa to pre mňa znamená, toto ocenenie pomáha mladým, novým autorom. Európska únia financuje preklady, literárne besedy, cestovné náklady, aby sa mohli ocenení autori a autorky prezentovať vo svete. Veľmi sa mi páči, že som sa stala súčasťou väčšej európskej literárnej siete, ktorá takýmto spôsobom pomáha autorom. Táto cena nemá len symbolický význam, ale je veľmi účelná.
Zopár diel od balkánskych autorov som už čítala, ale dali by sa spočítať na prstoch. Aké sú špecifiká balkánskej literatúry, alebo ak chcete konkrétne bosnianskej?
Nemôžem oddeliť chorvátsku literatúru od srbskej alebo bosnianskej atď, pretože v minulosti boli autori súčasťou jedného kultúrneho kontextu, z ktorého v podstate aj naďalej čerpáme. Literárna tradícia bola kedysi spoločná, čiže napríklad Danilo Kiš čítal chorvátskych autorov a naopak. Tie vzájomné vplyvy sa prelínajú. Nedelila by som literatúru na základe nejakých národných rozdielov. V súčasnosti cítiť odklon od juhoslovanskej vetvy, smerom k európskej literatúre. Ale taktiež, pokiaľ hovoríme o bosnianskej literatúre, naďalej sa veľa píše o vojne, ale píše aj oveľa viac žien, čiže sa čoraz viac objavuje ženský pohľad na vojnu a jej dôsledky.
Vnímajú obyvatelia Bosny a Hercegoviny literatúru ako odraz spoločenského diania?
Žiaľ, literatúra v súčasnosti už nemá takú moc ako kedysi. Ľudia už zriedka využívajú literatúru na to, aby porozumeli spoločenskému dianiu. Knihy sú často iba akýsi eskapizmus pre spoločnosť. Ale aj to sa mení. Podľa mňa je normálne, že ak nejaká krajina/spoločnosť zažije nejaký konflikt/vojnu/traumu, tak po nej zostane akási diera, prázdno v kultúre ako takej. Trvá dlhý čas, kým sa ľudia znova začnú zaoberať literatúrou. Našťastie sa už ľady pohli. Sme na dobrej ceste, aby bola literatúra znova pre spoločnosť dôležitá. Tú kontinuitu, ktorá v literárnej tradícii bola, presekla vojna a teraz sa treba niekam posunúť.
Ktorého autora/ku z Bosny by ste odporučili slovenským čitateľom? Verím, že sa toho mena nejaké slovenské vydavateľstvo chytí.
Nemôžem povedať iba jedno meno, je ich veľa a ja ich nesmierne rada odporúčam. Poviem teda aspoň zopár mien: Lajla Kalamujić, Semezdin Mehmedinović, Sanja Stupar Trifunović, Faruk Šehić, Bekim Serjanović, Tanja Stupar Trifunović, Senka Marić.
Ako sa vám páči Bratislava?
Bratislava sa mi páči, hoci som tu strávila zatiaľ iba jeden deň. Páčia sa mi ľudia. Slováci sú veľmi podobní našincom. Nemám pocit, že by som bola niekde v cudzine, napríklad ako keď odídem povedzme do Švédska. Keď prídem do krajiny, kde sa rozpráva slovanským jazykom, je mi to blízke.
Na záver moja obľúbená otázka: Akú otázku by ste chceli dostať a zatiaľ od nikoho nezaznela?
Položili ste mi super otázky, niektoré mi doteraz nik iný nepoložil. Ale celkom nikto sa ma doteraz neopýtal, prečo som hotel vo Viedni, v ktorom Sára a Lejla prespali, nazvala Šťastný poľovník. Inšpirovala som sa románom Lolita, jednak sú obe knihy roadtrip, je v nich veľa násilia a navyše majú obe diela nespoľahlivého rozprávača, ktorý je v privilegovanej pozícii. Aj Lolita s Humbertom išli do hotela, ktorý sa volá Poľovník (Lovec).
Za tlmočenie ďakujem prekladateľke knihy Miline Svítkovej.
(Lana Bastašić Chyť zajaca, preložila Milina Svítková, Brak, 2023)
Rozhovor vyšiel v časopise Romboid
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments