Nemám rada neskončené vzťahy.
Čakajú potichučky v zákrutách mojich spomienok. Roky nikým nerušené, nechajú ma v tichej a sladkej nevedomosti o Tvojej existencii.
Potom zrazu vidím Tvoju tvár. Na ulici. V autobuse. V skorých ranných snoch.
Hnevá ma, že sa môžeš bez povolenia potulovať po mojej hlave. Mali sme si predsa decentne povedať zbohom a zabudnúť. Aké sú to móresy, len tak odísť ? (Hovorím o sebe, či o Tebe? Vidíš, už mám z toho zmätok)
A preto Ti zavolám. Veď čo už len stratím? Určite máš pivný pupok a kopec nudných rečí.
„Pod na kávu“, napíšem.
„Zastavím sa po Teba.“ Nepýtaš sa. Konštatuješ. Aj po tých rokoch.
Nemáš pivné brucho. A veľa toho nenahovoríš. Pozrieš sa na mňa od dverí a dlho si ma premeriavaš smutnými očami. Voniaš spomienkami na mňa.
„Pod sem“, zahlásiš. A ja idem. Pobozkáš ma.
Milujeme sa s chvatom, nenásytne, hltavo a hlasno. Vtláčam nechty do Tvojich ramien. Značkujem si Ta.
Ležíme bez slova. Potom so slovami. Poviem Ti všetko o tom, čo som stihla. Povieš mi všetko o tom, čo som zmeškala.
Vstávaš. „Musím ísť. Čakajú ma.“ Kde som to už počula?
„Takže sme to skončili? Oficiálne? Dnes?“, utvrdzujem sa.
Zasa sa na mňa dlho dívaš tými zvláštnymi očami. (Nie, nie, nie – nie zvláštnymi. Sú predsa úplne obyčajné. Obyčajné, nudné oči. Musia byť.)
„Neblázni“, usmeješ sa nakoniec, „sama tomu neveríš.“
Ako som povedala. Nemám rada neskončené vzťahy.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments