Pavel Vilikovský (1941 – 2020) bol človek, ktorého ste nemohli ako osobu a autora prechváliť. Keby ešte žil, asi by redaktorsky zasiahol do predchádzajúcej vety, lebo pre neho bola typická depatetizácia seba samého. Ale bez ohľadu na to ako sa (ne)vážne bral, patrí k tým slovenským spisovateľom, ktorých treba opakované čítať a mať ho po ruke na poličke.
Pes na ceste alias Slovák a svet
Pavel Vilikovský v jednom z rozhovorov osvetlil podivuhodný názov svojej knihy o Slovákovi vo svete. Náhodne raz zachytil správu v rádiu, že po diaľnici zúfalo pobehuje pes. Najprv ho zarazilo, ako sa dá zistiť psie zúfalstvo a následne si uvedomil, že presne tak sa jeho hrdina, nie veľmi úspešný ale jazykovo zdatný autor, túla po rakúskych a nemeckých mestečkách s cieľom propagovať literatúru „mladého štátu“. Príbeh nie je presne časovo ohraničený, ale faktografické drobnosti, cestovné diety v DM a za posledné posledné šilingy kúpená šunková bageta, posúvajú dej do 90. rokov. Pes na ceste nevznikol úplne spontánne, ale na objednávku vydavateľstva Kalligram. Mala to byť esej o Slovákoch, ale je to skôr reportáž o človeku, ktorý si zvykol na svojich spoluobčanov a naučil sa s nimi splývať.
Keby som sa stal učiteľom literatúry, použil by som postrehy z „trochu väčšieho fejetónu“, ako s príslovečným bagatelizovaním označil Vilikovský svoje dielo, na snáď zaujímavú diskusiu so študentmi o tom, nakoľko sa s ním zhodujú a naopak zásadne rozchádzajú vo vnímaní Slovákov.
„Malé národy sú ako prepchatý autobus. Ak chcete v zdraví doraziť do cieľa, musíte sa prispôsobiť spolucestujúcim. Musíte sa nakláňať spolu s nimi na tú istú stranu; musíte dávať pozor, aby ste nikomu nestúpili na nohu, nedrgli lakťom do hlavy, ani taškou nespustili očko na pančuche. Po čase sa táto homologizácia zautomatizuje a zmení na návyk. Občas, keď šofér s autobusom jazdí, akoby viezol dobytok, vytvorí sa dokonca vo voze spoločná nálada, duch vzájomnosti. Spája vás rovnaký zážitok. No keď sa vymaníte z vynútenej intimity, na chodníku, na námestí, na lúke sa opäť slobodne nadýchnete, vystriete sa, smelo vykročíte a gestikulujete rukami na všetky strany. Niekto by vaše správanie nazval pokrytectvom, ale nech; nepríjemné je len, keď vás na základe podvedomých návykov nasilu tlačia nazad do autobusu, z ktorého ste práve s úľavou vystúpili.“
Predstava slovenského neba
„ Po mojom prostonárodnom nebi sa s rozžiarenou tvárou prechádza ťarchavá Ľudmila Podjavorinská, Elena Maróthy-Šoltésová v bielej zástere opäť chystá raňajky svojim deťom a vo voľnom kúte – konečne! konečne! – tancuje Timrava. Tancuje sama, pevný klátik tela v jednoduchých vlnených šatách a na nohách plstené čierne papuče s gombíkom, tancuje si v sebe a pre seba, zľahúčka sa vznáša Isadora Duncanová Novohradu, ničím nespútaná, konečne… V mojom nebi, pokiaľ dovidím, sú samé ženy, všetky tie, ktorým nezvýšil čas na rozjímanie o osude, lebo museli – zanechané napospas bojovníkmi za lepšie svety, objaviteľmi Atlantídy, vynálezcami perpetua mobile, staviteľmi vzdušných zámkov a krčmovými riešiteľmi domácej i svetovej politiky – založiť oheň v peci, vyčariť z neho obed, dať decku s horúčkou studený obklad, vyvariť a vyplákať špinavú bielizeň a potom si s ihlou a hríbikom sadnúť k deravým podkolienkam.
Mužov nechám na Boha, nech on rozhodne, koho tam vpustí. Je predsa, ako sa vraví, vševediaci a spravodlivý. No ak je tak, vôbec by ma neprekvapilo, keby sme v tom jeho, pravom Božom nebi na žiadneho muža nenaďabili.“
Priame slová na adresu spoluobčanov
Vilikovský plní zadanie vydavateľa pozvoľne, ale keď jeho hrdina dostane otázku, akí teda sú Slováci, neberie vo svojej priamosti ohľady.
„Po jednom, každý osve sa dajú zniesť. Milujú, klamú, túžia, závidia, kradnú a dali by vám aj poslednú košeľu. Tú kradnutú. Slovom, sú ako všetci ostatní. Ale keď sa cítia ohrození, a to sa oni cítia skoro stále, hneď sa zhrčia dokopy, do stáda, a bľačia. Vtedy sú na nevydržanie.“
A vo svojich úvahách neskôr dodáva:
„ Protiví sa mi uvažovať o Slovákoch ako o národe, ale čo robiť, keď oni tak o sebe rozmýšľajú ustavične. Ak sa niekto dopustí podlosti a prídu mu na to, hneď sa beží skryť do náručia národa – nie sme na seba zlí a za slušného považujeme už človeka, ktorého niekedy za dlhých zimných večerov, keď je v televízii nanič program, v kútiku duše zamrzí, že je sviňa. Nemusí ani úprimne ľutovať a sľubovať polepšenie, stačí, ak odrapká niekoľko otčenášov, či vlastne vlastenášov: Vlasť naša, ktorá si na nebesiach, posväť sa meno tvoje… a rozhrešenie od národa má zaručené. Dnes je na Slovensku Slovákov plná riť. Kedysi ich nebolo toľko, za to bolo oveľa viac komunistov. Zvláštne – kam sa všetci podeli, keď obyvateľov Slovenskej republiky nijako neubudlo?“
Poučné rady pre knižných redaktorov
Významu redaktorskej práce sme sa v Magazíne už viackrát venovali. Aj Pes na ceste je v tomto smere veľmi zaujímavým pohľadom do zákulisia, nakoľko sa autor venoval dlhé roky redigovaniu kníh.
„Redaktor mal by byť, obrazne povedané, autorovým trénerom, objasňovať mu jeho prednosti a nedostatky, určovať správnu taktiku, a keď treba, aj včas hodiť uterák do ringu. Lenže slovenskí borci zvyčajne nezmenia svoj štýl, ale trénera.
Slovenský spisovateľ hovorí buď opatrne, zahriaknuto, akoby odpovedal v škole pri tabuli, alebo huláka ako v krčme, ja som si kládol za cieľ pomôcť mu nájsť prirodzený tón. Týkalo sa to pravdaže, predovšetkým začínajúcich autorov, lebo zrelému slovenskému spisovateľovi už nieto pomoci.“
„Skutočnosťou knihy je čitateľ.“ hovorí jedna z postáv a Vilikovský takmer náhodne vyslovenú vetu literárneho nadšenca Ludwiga neskôr rozvíja nasledovne: „Kniha je iste hmatateľný artefakt, ale kým leží na polici alebo vo výklade kníhkupectva, sú všetky jej slová, myšlienky, príbehy a postavy iba virtuálne. Uskutočňuje, na skutočnosť ich mení až čitateľ, až v jeho hlave sa aj tie najfantastickejšie výmysly stávajú skutočnými.
Čitatelia ozajstnej literatúry tvoria dnes podobnú menšinu ako homosexuáli, na rozdiel od homosexuálv, ktorých štyri precentá sú viac-menej stabilné, čitateľov nezadržateľne ubúda. Čo nevidieť sa so svojou perverznou záľubou začnú skrývať v tajných sektách – po prvých kresťanoch prídu poslední čitatelia.“
Príliš temná vidina budúcnosti? Čas ukáže, ako sa táto dilema vyrieši, avšak je veľká strata, že Pavel Vilikovský už toho nebude živým svedkom.
Pavel Vilikovský: Pes na ceste, Kalligram 2010, 160 strán
Článok pôvodne vyšiel v Magazíne o knihách, nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments