Nedokončená

Večne nedokončená

Koniec je čudné slovo, znie kovovo a bezohľadne. A po ňom je priepasť, nekonečný šum dušu trhajúcich myšlienok. Púpavy zatvorili svoje žlté hlávky. Predpoveď počasia nevyšla, lebo jeden motýľ zamával krídlami. Obludná hlava pozýva ma do neznáma, vnímam len jej stred. Prirýchlo sa to udialo: Vesmír si kýchol, hmota zhustla, stala sa barbarskou. Chýba jej sloboda, tak kamenie. Vôľa je voľná.

Klopem na beztvarú hmotu, večne nedokončená. Ten stroj ma len zošije a poklepe mi po prstoch. Polej kvety, nastav budík, navar. Prosté, nutné. No ten šíp letí a letí a nevie sa nikde zapichnúť. Preletel celým vesmírom, aj cez čiernu dieru prehrmel akoby nič. Márnosť, napísal Kazateľ na sklonku života, mláďatá len tupo prizerali. Mlieko pre ne, víno pre starcov. Ihriská detstva sa zmenšili do zápalkovej škatuľky ako náš čas. Telo už zložilo svoje skúšky. Thajka masíruje stehná zvnútra ako žabka žabke. Tienidlo pre moreplavca v smaragdovej oáze.

Človek, kde ťa mám hľadať, Leonardo ťa namaľoval tak dokonalo. Nie, nemáme, nechoďte ani zajtra, ani nikdy. Lode dovážajú len umelohmotný tovar. Keď hádzali ryžu, hviezdy mlčali. Stratený to čas, keď sviece kvapkali túžbou. Blúdenie tu a tam rozťali dlhé jasné lúče. Nemali akoby konca, ale ani začiatku. Ty si mal už iné spektrum. Chýbal prienik. Ešte včera som ho videla, dnes ho zhltli mŕtve body, čo závidia životu.

Minulosť robí drahoty akoby nemala milióny rokov. Slnko oslepuje, vychádza každý deň. Veríme, lebo nevieme. Žalúdok len zavrčí šťastím, no chodíme po stopách a popole iných. Stále tu budú, tie kohúty a pávy, ich betónové srdcia a naše bezmocné oči. Ruka nenašla ruku, guličky sa rozkotúľali po nekonečnom labyrinte. Do tela chceli preniknúť pichľavé hordy, no praveká šelma pudu sebazáchovy roztiahla pazúry a jej echo zadunelo v jadre zeme.

A tam v diaľke počuť spev ako nádhernú ozvenu onoho sveta, tam sa raz vrátime. Na nekovovom konci po mňa príde jednorožec. Hebký a dobrý ako detský sen. Svojim mohutným cvalom rozdupe chmáry, a oddelí živé od neživého. Svetelné stuhy zatrepocú sa rezkým švihnutím. Múdri vraj už boli, ostali po nich znaky, ktoré nik nepreloží. Mních povedal: Kým si tu, buď ako voda, prijmi aj plytkosť života. Rieka tečie tu i tam, bez nej vyschne svet.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť