Koľkokrát som počula, že všetko zlé je na niečo dobré? Vravela som si hej, hej, frázy a slovná vata, nech sa vzduch trocha naplní iným, ako trápnym tichom. Pretože boli situácie, keď hovoriť o niečom dobrom skôr vyvolávalo potrebu dať dobroprajníkovi jednu po papuli.
Ale potom ma vystrelo. Krv sa zdrcla, sformovala útvar a pustila ho smerom do srdca. To sa po krátkom boji zastavilo a bol koniec. Odchádzala som, zvedavá, či uvidím tunel. Neuvidela. Miesto toho som sa zobudila priviazaná o posteľ na arytmologickom oddelení s mierne popraskanými rebrami od masáže srdca a vypočula si oznam, že som sa druhý raz narodila. Strávila som tam jedenásť dní, v každej ruke nejaké kvapátka, napojená na prístroje, s kyslíkom v nose, pribitá ako Kristus na kríži, len bolesti a strach. Potom ma pustili a ja som sa niekoľko mesiacov nedokázala vrátiť do vlastnej spálne, kde som pôvodne započala svoj pokusný odchod na druhý svet. Nedokázala som zaspať v tme. A dospela som k záveru, že just my luck ( ako vravieval blahej pamäti Adrian Mole ), ako keby nestačilo zomierať raz, ja budem musieť dvakrát. To ma štve doteraz.
Ale prečo vlastne tento sladkobôľny úvod? Preto, že som sa tiež stala apoštolom hlásajúcim pravdu, že všetko zlé je na niečo dobré. Naučila som sa pozorovať oblaky. Je to nádherné a nikdy sa nekončiace divadlo. Potom stromy. Stromy sú komunikatívne a veľmi premenlivé bytosti. To som zistila, keď som preležala celé dni slabá ako mucha na gauči a z okna som pozorovala korunu stromu a zistila, že sa mení prakticky každý deň. A prvá vychádzka, dvadsaťminútová do lesa, kde ma vítal dážď zlatých listov padajúcich mi na hlavu. Ten pocit hrdosti, že som sem ešte dokázala prísť. Že nie som na kozubovej rímse v slušivej urne. Ten deň bol veľký dar.
Odvtedy je tých darov tak veľa. Vôňa kávy v kaviarni. Kniha, ktorú dokážem čítať, aj keď mi zblbol zrak a slová vidím odzadu dopredu ( veľmi hebrejské ), pekné jablká v tržnici, dobrý jazz, hlúpe vtipy a dobré jedlo, tri poschodia, ktoré vládzem vyjst, ihla do ktorej trafím na desiaty pokus niťou, nové topánky, pes, ktorý mi oblíže nos, to, že ešte niekomu pripadám pekná ( možno milosrdná lož, ale aj tak fajn ), dobré krvné testy, bambus, ktorý rastie v kvetináči napriek mojej opatere. Volám ho Buddy.
Vybavuje sa mi stará reklama, nemecká, na kvapky Doppelherz. Slogan znel – Pre ľudí, ktorí sa dívajú srdcom. Tak to je práve to. To dobré na zle. Že poloslepé oči a pochrámané srdce vidia a cítia viac, ako keď boli zdravé. Že každý deň je ako pralinka z bonboniéry, v ktorej síce neviem, čo bude, ale určite bude dobrá aspoň čiastočne. A ďalšie dobré je, že miesto neistej budúcnosti som v trvalej prítomnosti. Neriešim tak ako predtým komplikované päťročné plány, ani ročné. Moja perspektíva sa scvrkla na 3-4 týždne, čo je obdobie medzi dvomi krvnými testami. Testy dobé, všetko dobré.
Ktovie, možno stačí aby človeka tak trošku trafil šľak a stane sa z neho Budha.
A ozaj, na všetkom zlom je niečo dobré. Môžete mi veriť.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments