Pokračovanie predchádzajúcej časti, v ktorej ste si mohli spolu s Jozefou zaspomínať na staré dobré študentské časy.
Celkom nelogicky sa potom to nešťastné dievča vrátilo späť na „vidiek“.
Prečo? To sa ešte uvidí…
Horác stále tvrdil, že niet nič lepšieho na svete, ako rodinný domček uprostred prírody, kde nepočuť splachovať záchod od susedov.
Vybehneš si do záhrady len tak v čom chceš a kedy sa ti zachce, privoniaš ku kvetom na stromoch, a keď budeš mať chuť, urobíš si piknik pod slnečníkmi…
Prisahám na svoju česť a svedomie, že piknik sa konal jeden jediný raz a skončil príchodom záchranky, ktorá ma odviezla do nemocnice v anafylaktickom šoku.
Otrávil ma kvitnúci strom.
Sanitka k nám blúdila iba 20 minút, čo je malý rekord, lebo pri pôrode som na odvoz čakala asi tri hodiny.
Na Kozovu obranu však musím uviesť, že splachovať záchod sme od susedov nepočuli ani raz. Väčšinou nás totiž spoľahlivo prebudila elektrická píla, ktorou náš umastený stokilový sused pílil dosky. Dieťa som na ulicu nevypúšťala, pretože na jeho dvore sa pravidelne striedali nákladné Avie a ja som sa bála, aby mi nevletelo pod kolesá.
Moja materská dovolenka spočívala v tom, že som zadebňovala všetky okná a modlila sa, aby si sused predĺžil obedňajšiu prestávku, kým naše dietko spalo.
Inak som sa nestretávala s nikým.
Všetko bolo ďaleko.
Chýbali mi spolužiačky z internátu, ktoré ostali v hlavnom meste a založili si tam rodiny.
Chýbali mi prechádzky po meste, kde by som sa stretávala s inými mamičkami drmajúcimi svoje ratolesti v kočiaroch.
Chýbal mi ruch mestskej dopravy a chýbal mi aj ten zvláštny pocit, ktorý cíti milovník umenia v okamihu, keď tlieska klaňajúcim sa živým hercom.
Chýbali mi hypermarkety, ktoré zrazu začali rásť ako huby po daždi vo veľkomestách.
So susedovcami sme mali nesmierne „dobré“ vzťahy. Oni nám pravidelne orezávali konáre stromov cez náš plot a my sme zase systematicky vyhadzovali ich mačky z nášho dvora. Suseda, žena len mierne staršia odo mňa, vysedávala celé dni pri televízore, na ktorom sa dal chytiť akurát jeden program, a aj to maďarský. Okrem toho som ju počula už iba nadávať. Nadávala na muža, nadávala i na deti, nadávala na poštárku, starostu i školské učiteľky, na vysoké ceny, na teplé počasie i na sneženie, na hlavného hrdinu seriálu i na moderátorky správ.
Jediný, na koho nenadávala, bol premiér a radšej sa ani nepýtajte ktorý.
Aj starostlivosť o domácnosť bola lahôdka.
V okamihu, keď sa mi podarilo dokopať Kozu, aby postavil poriadny plot, už nám padla odkvapová rúra zo strechy. Sotva sa podarilo vymaľovať horné poschodie, začala pretekať strecha a pokazil sa bojler na teplú vodu. Peniaze sme pchali do nefungujúcej kanalizácie, večne praskajúcej omietky a sadeníc, ktoré sa nikdy neujali.
A ja, zamilovaná sťa Sládkovič do Maríny, som všetko toto znášala bez mihnutia oka.
Keď láska môjho života zatúžila po sliepkach s predstavou, že budeme romanticky zbierať vajíčka do košíka, pozbierala som zvyšky svojho zdravého Mrožovského rozumu ja, a nápad som mu rázne zatrhla.
V živote by som neublížila zvieraťu, ktoré som videla pobehovať živé a ešte stále ma v predstavách desili výkaly domácej zveri na dvore.
Presadil si aspoň zajace, vraj sú milučké, nerobia sajrajt na dvore a nekotkodákajú ako najaté. Sľúbil mi, že ich fyzickú likvidáciu zabezpečí počas mojej neprítomnosti a predloží mi ich až v okamihu, keď budú v smotane na tanieri. O dva dni postavil pri plote drevený apartmán 5+1 a odkiaľsi dovliekol desať chlpatých bielych guľôčok.
Boli naozaj rozkošné a ja som sa zmierila s ich životným cyklom vediac, že v mene šťastného vzťahu treba robiť kompromisy.
A potom sa stalo niečo, čo ma malo varovať.
Môj drahý Horác mi s výrazom hrdého samca, čo práve ulovil najväčšieho mamuta v okolí, oznámil, že odchádza pracovať do Čiech, a že doma sa ukáže raz za dva týždne.
Ponúkli mu miesto, ktoré sa neodmieta.
Mal sa stať riaditeľom pobočky zahraničnej firmy so skvelou perspektívou a dravým dynamickým kolektívom.
A zvýšili mu plat na dvojnásobok.
Prečo som vtedy nenašla tú silu a nedupla som si, že takto, môj drahý, to nebude?
Namiesto toho som prikývla, ó áno, aká skvelá šanca…
Obetovala som sa.
Toto, my ženy, naozaj vieme excelentne. Obetovať sa.
Kravina, čo?
xxx
Dnes opäť bývam v hlavnom meste a viem, že moja oravská kamarátka má pravdu.
Ja som sa mala narodiť práve tu.
Moji susedia ráno spláchnu záchod a ja som šťastná, že v paneláku to žije.
Vyjdem von a pred domom hýri život, psy si hľadajú stĺpik, ktorý by obcikali, dôchodkyne klebetia o najnovšom zvyšovaní dôchodku a decká hrajú na ihrisku basketbal.
Keď vonku prší, vezmeme sa do nákupného strediska, kde v megakníhkupectve pijeme čaj a obzeráme si knižky, ktoré si chceme kúpiť. Potom zájdeme do kina a pozrieme si film, ktorý sme chceli už dávno vidieť.
Cez víkend zložíme bicykle z balkóna, zvezieme ich výťahom dolu a ideme sa previezť na hrádzu alebo sa poprechádzame po centre mesta, kde na námestí hrá akási kapela. Večer sa oblečieme a ideme do divadla, aby sme skonštatovali, že tamtá herečka akosi zostarla a tohto herca sme videli v našom obľúbenom seriáli.
Zdá sa vám to konzumné?
Ja to milujem!
Koniec.
Teda iba tejto kapitoly…
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments